Po zdrvujúcej porážke českého vojska sa víťazné vojsko pohlo na Moravu, kde sa Rudolfovi Habsburskému začali podriaďovať mestá. Kráľovna Kunhuta požiadala o pomoc Otu V. Braniborského, ktorý skutočne vstúpil do Čiech, nie ako podporovateľ kráľovny, ale ako sebavedomý hegemón, čo vyvolalo medzi ním a kráľovnou hlboké nepriateľstvo. Kunhuta následne požiadala o pomoc vratislavské knieža Jindřicha IV. zvaného Probus, ktorý vstúpil s vojskom do východných Čiech (Čáslavsko). Vojská rímskeho kráľa postupovali z Moravy ďalej do Čiech. Za tejto situácie sa Kunhuta rozhodla rokovať s Rudolfom a snažila sa dohodnúť vytlačenie Otu Braniborského a dohodnúť správu Čiech pre Jindřicha Vratislavského. Situácia dospela k rokovaniam v sedleckom kláštore, kde bola dosiahnutá dohoda určujúca rámec vlády v Čechách a na Morave na obdobie 5 rokov. Správcom Čiech sa stal Oto Braniborský, Jindřich IV. Probus dostal do správy Kladsko a Morava ostala víťazovi Rudolfovi Habsburskému. Zároveň bola dohodnutá amnestia pre odbojnú šľachtu a finančné zabezpečenie pre kráľovnú vdovu na Opavsku.
Príbeh Ojíře ze Svin a Lomnice je príbehom šľachtica, ktorý sa ako mladík z uznávaného panského rodu, ale bez významnejšieho majetkového zázemia, postupne presadil medzi najvyššiou šľachtou kráľovstva a zabezpečil výrazný majetkový rast „landštejnskej“ vetvy rozrodu Vítkovcov. Je to príbeh osobnosti, ktorá dosiahla v svojej dobe uznanie a vysoké postavenie, ale neúprosný beh času a kontrastnejšie príbehy českej histórie ( akým bol napr. život Ojířovho súputníka Záviša z Falkenštejna ), vytlačili informácie o ňom do úzadia. Môj opis života pána Ojířa, vychádza z dostupných, ale nie vždy presných dokumentov a kronikárskych informácii, preto ho treba chápať ako „pravdepodobný“ príbeh osobnosti, ktorý môže byť ešte upresnený novými dokumentmi a informáciami, ktoré sa postupne objavujú vďaka otváraniu archívov a ich verejnému sprístupňovaniu. Nakoľko moja znalosť českej gramatiky nie je dostatočná, článok je písaný po slovenský s českými menami osôb, miest a kalendárnych mesiacov, aby tak článok bol ľahšie čitateľný českým záujemcom o históriu.
Páni z Házmburka byli jednou z mnoha větví starobylého rodu Buziců, kteří měli ve znaku kančí hlavu. Jejich příbuznými byli ve vrcholném a pozdním středověku také rody Lvů z Rožmitálu, pánů ze Šelmberka, Zajíců z Valdeka apod. Asi od poloviny 14. století pak budoucí Zajícové z Házmburka začínají užívat dělený štít s kančí hlavou a znakem jejich rodového příjmí – zajícem.
Rytíři z Týna u Sokolova (dnes součást obce Lomnice) se v písemných pramenech objevili již ve druhé polovině 14. století. Sídlili na týnecké tvrzi a v jejich vlastnictví bylo rovněž pět dvorů v Rychnově a jeden dvůr ve Svatavě. Dle dochovaných svědectví bylo členů tohoto rodu velké množství, ale s jedinou výjimkou po nich kromě jejich jmen v lenních knihách či ve svědečných řadách listin nic jiného nezůstalo a tím pádem o nich mnoho nevíme. Výše míněnou výjimkou byl Kryštof z Týna, významný diplomat, tlumočník a válečný kondotiér, jehož dostatečná míra sebevědomí a gramotnosti zapříčinily, že po sobě zanechal poutavou autobiografii, popisující jeho pohnuté životní osudy.
Habart z Hertenberka byl poměrně zajímavou postavou našich dějin. Dokázal využít svých schopností, kontaktů a doby nakloněné nižší šlechtě ke společenskému a mocenskému vzestupu, díky čemuž se mu na čas podařilo obnovit někdejší prestiž svého rodu.
Na začiatku roku 1350 je Vilém z Lanštejna zase v okolí českého a rímskeho kráľa Karla, nakoľko sa očakávalo narodenie kráľovského potomka. Vilém z Landštejna 12. ledna 1350 vystupuje ako svedok na listine Rusa z Litic, ktorou potvrdzuje prijatie 600 kôp českých grošov od bratov z Rožmberka, ktoré zanechal jeho žene jej brat Heřman z Miličína. Zloženie svedkov naznačuje, že sa jednalo o rodinnú záležitosť, kedy sa Rus z Litic snažil ako svedkov využiť príbuzných. (Vilém z Landštejna, Jetrich a Remund z Kostolomlat a páni z Rožmberka).
Rok 1342 bol rokom dohodnutého odchodu kráľa Jana Lucemburského z Českého kráľovstva. Za svoj 2 ročný pobyt mimo Čiech sa kráľ Jan nechal od markraběho Karla vyplatiť. Draho zaplatené právo vládnuť chcel Karel prirodzene čo najlepšie využiť a hneď začal vládnuť podľa svojch predstáv.
, moravský nižší šlechtic, cca 1350-1409?
moravský nižší šlechtic; *před 1370 - +po 1428
před 1350 - 13. 8. 1403