V Prahe sa roku 1288 začal silne uplatňovať vplyv kráľovny Guty, a biskupa Tobiaša na mladého Václava, čo smerovalo k postupnému mocenskému prevratu, kedy Závišov brat Vítek z Hlubokej stratil úrad najvyššieho maršálka, kde ho vystriedal Albrecht zo Seeberku, funkciu pražského purkrabího získal Zdeslav zo Šternberka, ktorý vystriedal Hroznatu z Úžic (Závišovho zaťa), funkciu podkomořího získal Beneš z Vartemberka a funkciu najvyššieho čašníka obsadil Jan z Michalovic. Najvyšším komorníkom stále ostal Ojíř z Lomnice a u dvora vidno aj Oldřicha II. z Hradce, ale dôležité silové úrady už neboli v rukách najbližšej Závišovej rodiny. <br>
Po zdrvujúcej porážke českého vojska sa víťazné vojsko pohlo na Moravu, kde sa Rudolfovi Habsburskému začali podriaďovať mestá. Kráľovna Kunhuta požiadala o pomoc Otu V. Braniborského, ktorý skutočne vstúpil do Čiech, nie ako podporovateľ kráľovny, ale ako sebavedomý hegemón, čo vyvolalo medzi ním a kráľovnou hlboké nepriateľstvo. Kunhuta následne požiadala o pomoc vratislavské knieža Jindřicha IV. zvaného Probus, ktorý vstúpil s vojskom do východných Čiech (Čáslavsko). Vojská rímskeho kráľa postupovali z Moravy ďalej do Čiech. Za tejto situácie sa Kunhuta rozhodla rokovať s Rudolfom a snažila sa dohodnúť vytlačenie Otu Braniborského a dohodnúť správu Čiech pre Jindřicha Vratislavského. Situácia dospela k rokovaniam v sedleckom kláštore, kde bola dosiahnutá dohoda určujúca rámec vlády v Čechách a na Morave na obdobie 5 rokov. Správcom Čiech sa stal Oto Braniborský, Jindřich IV. Probus dostal do správy Kladsko a Morava ostala víťazovi Rudolfovi Habsburskému. Zároveň bola dohodnutá amnestia pre odbojnú šľachtu a finančné zabezpečenie pre kráľovnú vdovu na Opavsku.
Príbeh Ojíře ze Svin a Lomnice je príbehom šľachtica, ktorý sa ako mladík z uznávaného panského rodu, ale bez významnejšieho majetkového zázemia, postupne presadil medzi najvyššiou šľachtou kráľovstva a zabezpečil výrazný majetkový rast „landštejnskej“ vetvy rozrodu Vítkovcov. Je to príbeh osobnosti, ktorá dosiahla v svojej dobe uznanie a vysoké postavenie, ale neúprosný beh času a kontrastnejšie príbehy českej histórie ( akým bol napr. život Ojířovho súputníka Záviša z Falkenštejna ), vytlačili informácie o ňom do úzadia. Môj opis života pána Ojířa, vychádza z dostupných, ale nie vždy presných dokumentov a kronikárskych informácii, preto ho treba chápať ako „pravdepodobný“ príbeh osobnosti, ktorý môže byť ešte upresnený novými dokumentmi a informáciami, ktoré sa postupne objavujú vďaka otváraniu archívov a ich verejnému sprístupňovaniu. Nakoľko moja znalosť českej gramatiky nie je dostatočná, článok je písaný po slovenský s českými menami osôb, miest a kalendárnych mesiacov, aby tak článok bol ľahšie čitateľný českým záujemcom o históriu.
Na začiatku roku 1350 je Vilém z Lanštejna zase v okolí českého a rímskeho kráľa Karla, nakoľko sa očakávalo narodenie kráľovského potomka. Vilém z Landštejna 12. ledna 1350 vystupuje ako svedok na listine Rusa z Litic, ktorou potvrdzuje prijatie 600 kôp českých grošov od bratov z Rožmberka, ktoré zanechal jeho žene jej brat Heřman z Miličína. Zloženie svedkov naznačuje, že sa jednalo o rodinnú záležitosť, kedy sa Rus z Litic snažil ako svedkov využiť príbuzných. (Vilém z Landštejna, Jetrich a Remund z Kostolomlat a páni z Rožmberka).
Rok 1342 bol rokom dohodnutého odchodu kráľa Jana Lucemburského z Českého kráľovstva. Za svoj 2 ročný pobyt mimo Čiech sa kráľ Jan nechal od markraběho Karla vyplatiť. Draho zaplatené právo vládnuť chcel Karel prirodzene čo najlepšie využiť a hneď začal vládnuť podľa svojch predstáv.
V předcházející části sme sesbírali nám známe analýzy a uzávěry poměrně širokého spektra badatelů o prvním staviteli hradu Landštejna, kteřé je možné dělit na dvě skupiny. <br> Jedna skupina předpokláda, na základě teórie pana Jiráska, za prvního stavitele hradu Landštejna českého krále Přemysla Otakara I. ( viz 1. část ), druhá skupina předpokládá, že prvními staviteli hradu byla rakouská, resp. bavorská šlechta. V této části jsme se pokusili hledat prvního stavitele hradu na rakouské straně.
Stavebně historickou perlou České Kanady je hrad Landštejn. Tento hrad je jednou z mála staveb, kde se ve velké míře dochovalo mohutné románské jádro, které nemá obdobu v okolních českých hradech. Možná proto se mnozí historici, archeologové a badatelé pokoušeli objasnit jeho vznik, najít prvního zadavatele stavby a stavebníka, pochopit úlohu, kterou měl plnit. Všechno neznámé je tak trochu tajemné, proto jsme si dovolili nazvat tento náš článek „Tajemství vzniku hradu Landštejna“. Při analýze počátku dnešního hradu Landštejna je potřebné analyzovat jednak historii osídlování celé oblasti od Nové Bystřice až po Landštejn, včetně vazeb nejbližší osady Pomezí na samotný hrad, ale také analyzovat šlechtické rody ovládající toto území, historické reálie, archeologické výzkumy, stejně jako typologii hradu.<br> Jedná se o komplexní úlohu, při jejímž řešení badatelé došli k protichůdným závěrům. Podle jedné skupiny badatelů byla prvními staviteli hradu rakouská, resp. bavorská šlechta, podle druhé byl prvním stavitelem český král. <br> Pokusili jsme se sumarizovat všechny nám dostupné publikace, názory, historické informace a následně vyhodnotit argumenty pro a proti jednotlivým hypotézám. V obrázkové dokumentaci můžeme ukázat jen ty obrázky, které se nám podařilo získat v elektronické verzi.
Po odchode Jána Lucemburského z Čiech v červnu 1337 nastala v kráľovstve rozpačitá atmosféra. Stranu priaznivcov následníka trónu Karla znechutilo jeho „de facto“ vyhnanstvo v Taliansku. Strana českých pánov, ktorá posilnila svoje mocenské pozície po ostatnom príchode kráľa Jána do Čiech (Pertold z Lipé, Oldřich Pluh, ..), zase naopak tušila, že sa Ján dlhší čas v Prahe neukáže a markrabě Karel si skôr či neskôr znovu prisvojí najvyššiu moc.
<i>Začiatkom roku 1336 sa darilo Petrovi z Rožmberka, Vilémovi z Landštejna a vyšehradskému proboštovi Jánovi Volekovi získavať stále väčší vplyv v kráľovstve prostredníctvom následníka trónu, mladého princa Karla. Táto trojica v svoj prospech využívala určitú „meránsku“ náklonnosť mladého následníka a možno aj znalosť latinského jazyka, ktorá im v období pokiaľ si Karel neosvojil český jazyk, umožnila s ním komunikovať priamo po latinsky bez tlmočníkov..<br>
Od roku 1327 začal Vilém z Landštejna častejšie sprevádzať Jána Lucemburského na jeho cestách mimo územia Českého kráľovstva, pričom získaval komplexnejší pohľad na jeho konanie v rámci európskej politiky ako aj na spôsob využívania prostriedkov plynúcich z Čiech. Vilém začal detailnejšie chápať súvislosti ríšskej politiky a hracie možnosti českých kráľov. Sám sa stal súčasťou mocenského mechanizmu presadzovania lucemburských záujmov v európskom politickom priestore.