Bitka na rieke Slanej – 11. apríla 1241

V rokoch 1241 – 1242 bolo celé Uhorsko a teda aj Slovensko dejiskom veľkého vpádu Tatárov. O pripravovanom vpáde Tatárov sa vedelo dlho vopred. Kráľ Belo IV. vyhlásil generálnu celokrajinskú hotovosť, ktorá sa však schádzala pomaly a neochotne. Sila Tatárov sa sčasti podceňovala a neochota veľmožov vyplývala z averzie voči Belovi IV. , ktorý po nástupe na trón veľmi prísne revidoval štedré dotácie svojho otca a konfiškoval majetky. Tatári pod vedením Batu chána vtrhli do krajiny začiatkom marca cez Verecký priesmyk. Záseky podpálili a pomerne malé vojsko pod vedením palatína Dionýza, ktoré malo zadržať alebo spomaliť ich postup úplne zničili. Už v polovici marca sa objavili pustošiace tatárske oddiely v okolí Vacova, ktorý dobyli, vypálili a ustúpili na východ. Belo IV. sa so zhromaždeným vojskom vydal na východ v ústrety Tatárom, pričom dúfal, že sa k nemu postupne pripoja ďalšie oddiely.

K rozhodujúcej bitke došlo pri Mohni na pravom brehu rieky Šajavy (Slaná – Sajó) 11. apríla 1241. Vojská Batu chána o sile 50–60 tisíc mužov sa utáborili v lesnatom teréne na ľavom brehu rieky Šajavy vo viacerých menších táboroch. Uhorské vojsko pod vedením kráľa Bela IV. v sile vyše 60 000 mužov si zriadilo tábor na pravom brehu rieky Šajavy (na malom priestore boli stany nastavané tak nahusto, že možnosť pohybu bola veľmi obmedzená). Okolo tábora bol umiestnený trén. Avšak uhorské vojsko ešte stále nebolo kompletné, pre to bolo v záujme Bela IV. stretnutie s Tatármi čo najviac oddialiť, čo v danej chvíli už nebolo možné. Útok Tatárov sa očakával od severovýchodne ležiaceho mosta cez Šajavu, na ktorom bola stála stráž. Nepredpokladalo sa, že by mohli Tatári prejsť cez rieku aj na inom mieste. Plán Batu chána spočíval v tom, že už v nočných hodinách prenikne so svojím vojskom cez most a severne od neho cez Šajavu, o čom sa však Belo IV. dozvedel už vo večerných hodinách 10. apríla od ruského prebehlíka – zajatca. Druhá časť plánu Batu chána vychádzala z toho, že vyšle Suboteja s časťou vojska južným smerom, tam prekročí Šajavu a napadne Uhrov z juhu.

K prvému bojovému stretu došlo už skoro po polnoci, kedy sa predvoju vojska Batu chána, vedenému Šejbanom podarilo poraziť strážcov mosta a preniknúť na ľavý breh Šajavy. Pri rýchlom zorganizovanom protiúdere, vedenom bratom Bela IV. vojvodom Kolomanom a Kaločským arcibiskupom Ugrínom, sa podarilo ešte pred svitaním tatársky predvoj poraziť a vytlačiť a opäť obsadiť most, na ktorom ponechali len stráž. Vojsko sa vrátilo späť do tábora a mnohí už toto úvodné bojové stretnutie považovali za víťazstvo. Onedlho však začal omnoho prudší a silnejší útok Tatárov, ktorý prešli nie len cez most, ale severne od neho aj cez Šajavu. Išlo o podstatne väčšie sily, proti ktorým opäť ako prvé nastúpili oddiely vedené Kolomanom a arcibiskupom Ugrínom a templársky rytieri vedený Jakubom z Mont Royal. No ich obetavý boj proti presile nič nezmohol. Boli porazený a zatlačený späť do tábora. Medzitým z juhu dorazili k táboru aj tatárske vojská vedené Subotejom. Takýmto spôsobom sa takmer celý uhorský tábor až na úzku medzeru na západe dostal úplne do obkľúčenia Tatárov, ktorý ho zasypali dažďom striel a usilovali sa ho podpáliť. Zmätok v tábore zvyšovala obmedzená možnosť pohybu a nemožnosť vytvorenia bojovej zostavy vojska. V dôsledku toho hneď ráno okolo ôsmej hodiny, keď predtým Tatári hneď v zárodku udusili všetky pokusy o prerazenie obkľúčenia, začal postupný neorganizovaný útek jednotlivých oddielov z tábora na západ. Utečencov Tatári prenasledovali, mnohých dostihli a pozabíjali. V bitke padlo množstvo cirkevných a svetských hodnostárov, aj spomínaný arcibiskup Ugrín a nitriansky biskup Jakub, všetci templársky rytieri a väčšina uhorského vojska. Vojvoda Koloman bol ťažko zranený a na následky zranenia neskôr zomrel v Záhrebe.

Vojenská porážka pri Šajave bola dôsledkom dlhotrvajúcej krízy uhorského štátu, ako aj krízy starej organizácie vojenstva, ktorá dožívala a nový systém nebol ešte celkom dobudovaný a ustálený. Vojenská hotovosť tvoriaca najpočetnejšiu zložku uhorského vojska sa skladala z ľudí privyknutých na usadlý spôsob života, odvyknutých od vojenčenia, teda ich vojenská bojová hodnota bola malá, veľká masa vojnopovinných si ešte neosvojila nový rytiersky spôsob boja a Kumáni, na ktorých pomoc sa pôvodne Belo IV. tiež spoliehal, sa pre averziu voči nim a pre zavraždenie ich kráľa Kutena bitky vôbec nezúčastnili. Najväčšou chybou bolo to, že vojsko nemalo jednotnú organizáciu a jednotné vedenie, takže ani vynikajúca odvaha mnohých bojovníkov nestačila na dosiahnutie úspechu. Uhorské vojsko sa tu stretlo s dobe vycvičeným a vytrvalým tatárskym vojskom, ktorý používali ten istý spôsob boja ako starí Maďari pred štvrť tisícročím pri ich príchode do dunajskej kotliny.

Použitá literatúra:

B. Klein, A. Ruttkay, R. Marsina – Vojenské dejiny Slovenska po rok 1526

Pavel Dvořák – Odkryté dejiny – Staré Slovensko

Wikipedia- mapa

Diskuse: Kočovné národy, Mongolská invase a české země, Bitva u Lehnice.