Árpádovci - svätí králi
Počiatky rodu sa strácajú v hmlách času. Podľa maďarského historika Dummeltha je ich prvým predkom Hunský vodca (kráľ?) Mao-tun, cca okolo roku 200 pr. Kr. Vynikal krutosťou, a všetci sa mu museli podriadiť. O jeho potomkoch sa veľa nevie, ale ako predka si ho ctil Attila. Árpádovci sa odvodzujú od Attilovho najmladšieho syna Irnika, ktorý po rozpade Hunskej ríše založil Starobulharskú ríšu v Strednej Ázii. Podľa legendy bol Irnik Attilovým najobľúbenejším synom, pretože mu veštica prezradila, že z jeho potomstva vzídu slávni králi…K Attilovi sa mi žiada dodať poznámku, že som našiel nemecký link, ktorý tvrdil, že Árpádovci sú po ženskej línii Merovingovcami. Odvolávajú sa na ženu veľkokniežaťa Árpáda, ale skôr je to predstaviteľné u Attilu, ktorý prenikol hlboko na západ, a za ženy si často bral aj dcéry rukojemníkov. Takýchto príbehov vrátane akejsi hunskej „tristianaizoldiády" je v maďarskom legendáriu plno. Aj časove by to mohlo sedieť. Veľmi to však pravdepodobné nie je.
Irnikovi potomkovia naozaj boli v každom úspešnom či neúspešnom komplote, ktorý Starobulhari voči svojim mocnejším príbuzným, Chazarom vymysleli. (Vie sa ich opätovnom osamostatnení sa po cca 200 rokoch Chazarskej dominancie.) Časť Starobulharov ovládla príbuzné kmene Protomaďarov, a už im zostali. Pravdepodobne prvý vládnuci rod Bulharov v Európe je iba inou vetvou tohto istého rodu. V maďarskom legendáriu, a v staršej, konzervatívnejšej historografii, (napr. Hóman a Szegfu) aj u Dummelta sa Árpádovci nepovažujú celkom za Maďarov, často sú označovaní ako „hunská" dynastia. Samozrejme, dnes už ťažko rozhodnúť, či Árpádovci naozaj boli potomkami legendárneho Attilu. Väčšina historikov túto možnosť nevylučuje, a západní Árpádovci dodnes tvrdia, že to tak je. Dokázať sa to, ani opak, nedajú. Mimochodom, Árpádovci sa sami nikdy takto nenazývali. Podľa kronikára
Anonymusa (12.st) sa v pohanstve volali údajne „rodom (vtáka) Turula", v kresťanskom stredoveku ich zasa označovali ako „rod svätých kráľov". Môže byť zaujímavé, ako ich volali zahraničné zdroje : vo vatikánskych archívoch ich evidujú aj ako „skýtskych kráľov", či „kráľovských Skýtov". Ak by platila druhá verzia, mohlo by to znamenať, že ich pôvod naozaj nie je celkom totožný s národom, ktorý ovládali, kráľovskí Skýti boli v staroveku nomádske kmene, ktoré si s obľubou podmaňovali iné a následne menili na svoj obraz….
Otec Árpáda, Álmos (prekl. mena snový, výsl. Álmoš) bol nesporne vyvoleným vodcom, jeho matke Emesi (výsl.Emeši) sa prisnil sen, ktorý jej táltoš vyložil tak, že z jej lona vzíde rod slávnych kráľov. Podobnosť s legendou Irnika je zjavná. Álmos bol veľkokniežaťom kmeňového zväzu, ktorý opustil prechodné osídlenia v Etelkoze a vydal sa smerom na západ. Podľa tej istej legendy keď dosiahli hranice Karpatskej kotliny, starý vladár už tieto nemohol prekročiť a bol rituálne obetovaný. Žiada sa mi pripomenúť, že podľa legendy do Karpatskej kotliny si Staromaďari prišli po „dedičstvo" po bratskom národe Hunov.
Árpád každopádne postupne Karpatskú kotlinu obsadil okolo r. 896, a koho tu našiel : zvyšky Avarov, Starobulharov i Slovanov si diplomaciou, svadbami alebo silou podriadil a založil štát. Jeho formou sa stalo veľkokniežatstvo, v praxi zrejme ide skôr o usadený kmeňový zväz, na východe pomerne bežná forma aj vysoko kultúrnych štátov. Snáď nie je bez zaujímavosti vymenovať staromaďarské kmene, ktoré tento štát tvorili : Nyék (výsl. nék), Megyer (meder), Kurt – Gyarmat (kurt – ďarmat), Tarján, Jeno, Kér, Keszy (kesy). Okrem toho s nimi ešte prišli
zlomky Chazarov , asi šlo o 3 kmene, mená sa nedochovali iba súhrnný názov Kavari. Im vládol osobitný náčelník. Maďari mali aj iné označenia, napr. Konštantín Porfyrogenet v diele “De Administrando Imperio” spomína aj názov “Subaroi Asphaltoi” či “Subaru Usbar” s poznámkou, že ide o starý názov neznámeho pôvodu. Na získanom území dostal každý kmeň svoje konkrétne územie, a všetko hovorí v prospech toho, že veľkoknieža mal iba formálnu moc. Je vcelku naozaj možné, že podrobené, alebo vazalské kniežatá si na svojich územiach zachovali časť svojej autonómie. Predstava, že nový štát vlastne všetko prebral od útvarov, ktoré mu predchádzali sa mi osobne zdá málo pravdepodobná, ale nomádi skúsenosti podmanených etník s obľubou využívali. V kniežatstve fungoval duálny system menového veľkokniežaťa a vykonáteľa moci, bojového vodcu. Týmto možno vysvetliť aj skutočnosť, že predkovia Árpádovcov sa na koristníckych výpravách osobne nezúčastňovali, do bojov zasahovali iba pri obrane krajiny. Susedia sa novému útvaru veľmi netešili, bojovní jazdci vyzbrojení reflexnými kompozitnými lukmi, so skvelou taktikou fingovaných ústupov a bleskových protiútokov boli pre ťažkú jazdu nejednotných a nedisciplinovaných feudálov postrachom, odtiaľ napr. to okrídlené
„Bože ochraňuj nás pred šípmi Maďarov". Na druhej strane sú informácie o pokojných maďarských obchodníkoch na pražských trhoch.
Koniec éry koristníckych výprav bol predznamenaný incidentom r. 904, keď cisár Ľudovít IV. Nemecký dal zavraždiť vodcu Kursána spolu s družinou, a porážky pri Merseburgu a Augsburgu na rieke Lechu (955), keď dali zajatých vodcov Búlcsúa (výsl. Búlčú), Léla a Súra(Šúra) popraviť Maďarov definitívne pacifikovali, aspoň čo sa týka výbojov smerom na západ. Na východ ešte pokračovali, ale porážka výpravy v 970, ktorá sa uskutočnila v spojenectve s Rusmi, Bulharmi a Pečenehmi ukončila aj tie. Napriek tomu, Árpádovskí králi sa aj neskôr snažili rozširovať svoje hranice smerom na východ. Opätovne sa pokúsili o západné územia až po vpáde Mongolov.
Kmeňová šľachta zväzu sa pomaly a pozvoľna christianizovala, jedna vetva Árpádovcov prijala ortodoxné kresťanstvo. Gejza, Štefanov otec (971 – 997) si uvedomil nebezpečenstvo a vyslovene z politických dôvodov zvolil latinskú formu kresťanstva, čím sa síce formálne stal vazalom rímskeho pápeža, ale ten bol ďaleko. Na druhej strane, keď sa vazalského tribútu domáhali nemeckí cisári, vždy dostali iba „po nose". Gejza sám bol iba pokrsteným pohanom, pekný je príklad keď odvrkol mníchovi, ktorý sa ho opýtal, ako môže obetovať aj starým pohanským bohom? Gejza vraj uštipačne odsekol, že je bohatý dosť aby obetoval obom…
Zaujímavou postavičkou je maminka sv Štefana, veľká pani Sarold (východné meno pridružené neskôr k francúzkemu Charlotte), dcéra sedmohradského hodnostára gyulu (výsl. ďulu) ktorá jazdila na koni, strieľala z luku, poľovala, bojovala a vedela vraj kliať a piť ako ozajstný nomádsky bojovník. Keď treba, neváhala ani zabíjať…Tento podarený párik ale vychoval pravého kresťanského kráľa, syna Vajka, pokrsteného na Štefana.Štefan (kráľ 1000 – 1038) bol už nesporne hlboko veriacim panovníkom, veď ho vychovával posledný Slavníkovec sv. Vojtech (Adalbert), na druhej strane, nebol žiadnou precitlivenou naivkou ako trebárs jeho súčastník na Saskom tróne Anglicka, Edward „confessor", ktorý v slabej chvíľke poľutoval isté nestašťatné princátko, že je iba vojvodovým ľavobočkom, a utešil ho tým, že mu sľúbil svoj trón. Princátko sa volalo William Dobyvateľ… ) Štefan neváhal poraziť svojho príbuzného (krstného otca?) Koppánya (Kopáň), ktorý sa dožadoval trónu podľa princípu seniorátu, jeho telo rozštvrtiť a vyzdobiť ním svoje hrady. Porazil aj búriaceho sa sedmohradského hodnostára gyulu… V Koppányovej armáde bojovalo iste nemálo pohanov. Napriek tomu, Štefan ich – pokiaľ dodržiavali zákony neprenasledoval, a tak záznamy o pohanských kultoch sú ešte aj z 13.st, a prežili pravdepodobne ešte o čosi dlhšie. Štefan bol nesporne skrz – naskrz hlboko veriacim kresťanom, otvoril krajinu pre púte do Palestíny, čím ich umožnil aj nemajetným vlastne predznamenal krížové výpravy. Zároveň založil aj niekoľko hospitálov v Ríme, Ravenne, Hainburgu i Jeruzaleme. Na tradíciu týchto hospitálov neskôr naväzoval uhorský rytiersky a špitálny rád sv. Štefana – stefaniti.Na rozdiel od väčšiny panovníkov svojej doby, vedel písať, alebo si aspoň uvedomoval silu písomného záznamu. Zanechal svojmu synovi filozofujúce poznámky, ako sa má vládnuť.
Jeho syn Imrich, bol ešte duchovnejší, najprv zložil sľub „čistého" manželstva a potom zahynul na poľovačke, alebo bol na nej zavraždený. Štefan umrel teda bez potomstva, a trón zanechal na svojho švagra, syna Benátskeho dóžu Petra Oseola.(kráľ 1038 – 1041 a 1044 – 1046). V tomto období sa asi o trón pokúsil jeho bratranec Vazul (Vasil). Kroniky ho opisujú ako pohanského rebela, jeho meno však naznačuje skôr pravoslávneho kresťana. Vraj sa pokúsil dať starnúceho Štefana zavraždiť. Kráľ svojim vrahom odpustil, ale Vazul bol oslepený, a spolu so synmi vykázaný do exilu. Ondrej, neskôr Ondrej I, do Ruska, ďalší syn najpr do Čiech a potom našiel útočisko v Poľsku, u Boleslava II, kde získava renomé slávneho turnajového a bojového rytiera (Belo, neskôr Belo I). Tretím synom bol vraj pohan, Levente (Leviatan), ktorý zomrel v mladom veku. Leviatan nasledoval pravdepodobne Bela.
V Uhorsku sa však vláda svätuškárskeho Taliana čoskoro znepáčila, Petra vyhnali a na trón zvolili ďalšieho švagra Štefana, palatína Abu Samuela.( 1041 – 1044) Ani on však nebol tým pravým, uprednostňoval nižšiu šľachtu voči aristokracii, v krajine vypukla pohanská revolta na čele s Vatom (udalosti súvisiace so zavraždením biskupa sv. Gellérta) a povstalci povolali Vazulových synov späť. Ešte predtým, ako sa Ondrej, Belo a Levente stihli vrátiť, Peter zložil vazalský sľub nemeckému kráľovi Henrichovi III, a ten aj s Petrom víťazne získal Stoličný Belehrad (Székesfehérvár). Po návrate Árpádovských princov bol však z krajiny opäť vytlačený, sám Peter zajatý a oslepený.
Vazulovci spočiatku vládli svorne. Kráľom sa stál Ondrej I (1046 – 1063), ktorý musel čeliť hneď na začiatku svojej vlády invázii nemeckého cisára. Nemecké rytierske vojsko bolo silnejšie, preto Ondrej využíval typickú nomádsku taktiku spálenej zeme. Nemci bez odporu prenikali do vnútrozemia, ale nenachádzali ani ľudí, ani potraviny, ani vodu.Ondrej zasa pozval Henricha, či skôr jeho vyslancov rokovať.Najprv im sľuboval hory - doly, vrátane vazalskej prísahy, ale jeho sľuby sa postupne stenčovali, ako nemeckej armáde dochádzal dych. Keď pomocou potápačov na čele s Kundom pri Bratislave potopili nemecké zásobovacie lode, chcel už rokovať iba o kapitulácii Nemcov….Nakoniec došlo aj k bitke, v ktorej vyčerpaní Nemci nemali šancu, a boli na hlavu porazení. Ondrej sa k svojim zajatcom zachoval rytiersky, prepustil ich domov, s Henrichom III však ešte potom rokoval (a aj bojoval ) dlhé roky (konflikt trval od 1042 – 1052) aj zaplatil nejaký tribút, o vazalskej prísahe však mohol Henrich a jeho nasledovníci iba snívať. Napriek tomu ju z času načas nemeckí historici vytiahnu.
Ondrej sa s Belom dohodol, Nitriansko povýšil na kniežatstvo (ducatus) na čelo ktorého dosadil Bela. Po Ondrejovej smrti sa kráľom mal stať Belo. Keď sa Ondrejovi narodil syn Šalamon, postavil umierajúci Ondrej Bela pred voľbu - buď si zvolí kniežatstvo, alebo ho čaká smrť. Belo sa na radu svojho služobníka rozhodol „správne", ale čoskoro dal dokopy armádu (z Poľska) a trón získal násilím. Tažko chorý Ondrej na bojisku umrel, jeho vdova unikla aj so synom k nemeckému kráľovi. K nej sa viaže legenda, že ako dar odniesla so sebou aj tzv.Attilov meč.
Ten následne darovala akémusi nemeckému veľmožovi. Meč novému majiteľovi však šťastie nepriniesol, pri nehode na poľovačke sa naň napichol a zomrel…Belo I (1061 – 1063) bol prvým naozaj rytierskym kráľom Uhorska. Musel čeliť, podobne ako jeho synovia, niekoľkým vlnám pohanských povstaní , v ktorých boli opäť aktívni Vatovci. Bol celkom úspešným vládcom, a zomrel za nešťastných okolností – zosypal sa na neho trón…(Tiež unikát v histórii vladárov).
Po Belovi sa vrátil na trón Šalamon (1063 – 1074). S Belovými synmi Gejzom a Ladislavom spočiatku vychádzal dobre, ale čoskoro začal žiarliť na ich vojenské úspechy – hlavne Ladislavove, ktorý mal už vtedy vízie, a kedže o rytierskej povahe Belových synov vedeli aj ich nepriatelia, vždy sa radšej vzdávali im…Výsledkom nevraživosti bol konflikt, v bitke pri Mogyoróde síce kráľ na Gejzu nastražil pascu, ale s Ladislavovými víziami si poradiť nevedel, prehral a uchýlil sa na Bratislavský hrad. Treba poznamenať, že kým v Šalamonovom vojsku bojovali iba kresťania, armáda Gejzu a Ladislava bola plná pohanov, medzi iným opäť aj vnuk vodcu prvého pohanského povstania, Vatu. ( Rod Vattay snáď doteraz žije, existoval ešte v 20.st.). Na šťastie pre bratov, v boji padol. Kráľom sa de facto stál Gejza I (1074 – 1077) odmietol sa však korunovať, kým Šalamon žil. Spočiatku Šalamon získal nemeckú podporu , ale ako sa mu nedarilo, postupne ju strácal. Nakoniec sa vzdal, a za sídlo (väzenie) mu bol určený Vysegrád. S pomocou Východorímskej ríše sa ešte raz pokúsil o korunu (1085), po neúspechu bol definitívne vykázaný do exilu, kde zomrel na neúspešnej výprave (1087).
Po smrti Gejzu trón získal jeho brat sv. Ladislav I (1077 - 1095), najrytierskejší a najmystickejší Árpádovec. To on mal vízie, kde zaútočia Pečenehovia a potom ich tam čakali.On spustil proces kanonizácie sv. Štefana a jeho syna Imricha i biskupa Gellérta. Na druhej strane vo vtedy zúriacom spore o investitúru bol jednoznačne na strane panovníckej moci, o tom, že pápež mu má hovoriť do toho, kto bude jeho biskupom, nechcel ani len počuť, a pápež mu občas písal aj ostrejšie pre neskoršieho svätca nesvedčiace listy. Tiež nemal problém s porušením cirkevného azylu, keď sa mu to zdalo nespravodlivé, viď príklad vraha, čo pred jeho očami zabil dievča, sa uchýlil do kostola. Ladislav išiel za ním a bez váhania mu rozčesol lebku priamo pred oltárom – darmo mu delikvent hovoril čosi o azyle… Ladislav mohol byť hlboko veriacim mystikom, ale vždy si uvedomoval, že je posledným silným katolíckym vládcom smerom na východ, čo nikdy neváhal využiť. Za Ladislava začal zábor Chorvátska, za čo sa tiež s pápežom pekne posekal. Dôvodom intervencie bolo, že kráľovnou bola Árpádovská princezná, a po smrti manžela sa dostala do problémov. Uhorské vojská porazili všetko, čo im prišlo do cesty, ale nakoniec zábor nedokončili, vraj pre výčitky svedomia kráľa. Podľa mňa ochorel a čoskoro zomrel.
Víziou skončil aj jeho život. Ladislav neudal, kam ho majú pochovať. Rakvu s jeho telom dali teda na voz, a ten sa na počudovanie sám pohol smerom k Varaždínu( Várad).
Ladislava nasledoval Koloman „Knižný, knihomoľ" (1095 – 1116). Bol Gejzovým synom, a mal telesnú vadu (vraj kríval) preto sa mal stať kňazom, zo štúdií mu zostala záľuba v knihách aj keď kraľoval. Ladislav však nemal syna, a nasledníka neoznačil, preto sa stal kráľom on. Mal aj mladšieho brata, knieža Álmosa, ktorému Ladislav trón prisľúbil, ale… A tak, kým mohol Álmos kul voči Kolomanovi pikle dlhé roky, až kým ho kráľ, spolu so synom, Belom (neskôr Belom II) nedal oslepiť.
Koloman bol schopný administrátor a panovník. Na rozdiel od mysticky zasneného Ladislava, bol tvrdým pragmatikom. Neveril ani na anjelov, ani na čarodejnice, aspoň v živote nie. Známy je jeho výnos o tom, že začiatkom 12. stroročia (!) zrušil upaľovanie čarodejníc, lebo neexistujú. Mal dve manželky, prvú prichytil pri nevere, preto ju odpudil, jej syn Boris (Bors) sa niekoľkokrát pokúsil získať trón, dokonca bol aj korunovaný, či skôr vyhlásený za kráľa. S druhou mal syna Štefana II. azda najhoršieho panovníka medzi Árpádmi. Koloman s dokončením záboru Chorvátska problém nemal, pápež mohol písať, čo chcel. Urobil to však formou personálnej únie, a v Chorvátsku zostala pri moci domáca elita. Hm… na rozdiel od inteligentných politikov 20 a 21 st. veľmi rýchle pochopili že s väčším a vplyvnejším Uhorskom sa zväčší aj ich piesoček, a chorvátske mená ako Šubšic ( neskôr Zrínyi/Zrínsky), Frankopan( Frangepán, asi pôvodne Italonorman, rod mal aj vplyvnú taliansku vetvu: Frangipani), Horváthy boli neskôr po stáročia medzi smerodatnou elitou Uhorska.
Vo veci investitúry však pápeža bez výhrad podporoval, čo ho postavilo proti Českému kráľovstvu, vazalovi Hohenstaufov. Tiež za Kolomana v Uhorsku „preriedili" tzv. ľudových križiakov, hoci organizované vojská pod vedením veľmožov Gotfroi de Buillon či iných s prechodom cez krajinu problém nemali.Štefan II (1116 – 1131) pokračoval vo vojnách svojho otca, známa je jeho veľká prehra s českými vojskami opisovaná v Kosmasovej kronike. Vo väčšine ťažení bol prchký a nerozhodný kráľ neúspešný. Nemal potomstvo a tak na trón ešte za svojho života dosadil svojho oslepeného bratranca. Belo II „slepý" (1131- 1141) od ktorého sa odvíjajú všetci ďalší Árpádovci, bol cekom schopným panovníkom. Panoval pomocou svojej manželky Heleny zo srbského klanu Nemanja a jej otca srbského veľkožupana Uroša . Obdobie panovania slepého panovníka nezačalo najšťastnejšie, na sneme dali vyvraždiť všetkých pánov, ktorí neodprisahali vernosť kráľovi dosť rýchle, ale celkove sa Belovi a Urošovi podarilo situáciu stabilizovať.
Nasledovalo pomerne zmätené obdobie, plné kráľov a protikráľov, najvýraznejší z nich je Gejza II (1141 – 1161) počas vlády ktorého sa v Uhorsku usídlili johaniti i templári. Vedenie i členstvo týchto rádov bolo vtedy ešte prevažne francúzke (hlavne z juhu Francúzka). Neskôr postupne pribúdali členovia z radov domácej elity, tak napr u pozných templárov sa mihlo aj meno zo Slovenska v osobe komtúra hradu Léka, (Lechenstein, dnes Rakúsko) Gejzu Radvanského (Radványi). Gejza II sám zakložil špitálny a rytiersky rád stefanitov, ktorý bol od svojich počiatkov úzko naviazaný na johanitov, a neskôr v sa ňom asi aj stráca. S Gejzovou sestrou zaobchádzali vraj na princeznú ponižujúco v Nemecku, a tak Gejza neváhal a so svojou armádou sa zastavil až pri bránach kláštora. Nakoniec ho ukľudnila a poslala v mieri domov sama princezná. Kráľ Gejza II. si do konca života dopisoval s francúzkym kráľom Ľudovítom VII, ktorý krajinou prešiel počas svojej 2. krížovej výpravy.
Znak Árpádovcov za kráľa Imricha s levmi
Po Gejzovi nasledoval Štefan III, ale jeho vláda bola prerušovaná nárokmi jeho bratov a protikráľov Ladislava II. a Štefana IV. Ich nároky boli podporované Východorímskou ríšou. Zmätky sa skončili, keď sa na trón dostal ďalší panovník veľkého formátu, Belo III (1172 – 1196). Pôvodne ho dali na výchovu do Byzancie, a bystrého princa si obľúbil sám imperátor - prisľúbil mu za ženu svoju dcéru i trón. Neskôr sa mu však narodil syn, a tak Bela odškodnil svojou neterou, ktorá bola dcérou….notorického križiackeho rytiera Rajnalda de Chatillon. Belo sa potom vrátil do vlasti, kde získal trón. Najprv sa musel vysporiadať s tradičnými protikráľmi najmä so svojím bratom Gejzom, ktorého dal uväzniť, a potom poslal do Byzancie, aby sa pripojil ku križiakom. Gejza sa však v Byzancii usadil. Mal problémy aj s arcibiskupom Lukácsom ( výsl. Lukáč), spolužiaka sv. Thomasa Becketa zo Sorbony, ktorý bol známy tým, že protikráľov Štefana III. odmietal korunovať. Lukács odmietol korunovať i Bela III…Neskôr však mali dobré vzťahy. Ďalším krokom bolo porazenie a vypudenie vojska svojho svokra z krajiny, čo tiež s prehľadom zvládol . Panovanie Bela III bolo pre krajinu pokojným obdobím,a ak k nejakým výbojom došlo, bolo to mimo územia Uhorska. Belo už usilovne podporoval rád cisterciánov a bol nadšeným podporovateľom krížových výprav. Sám sa na ňu chystal, ale napokon mu smrť v tomto zabránila. Výpravu a jej finačné krytie zanechal na svojho mladšieho syna Ondreja. K Belovi III by som ešte pridal, že on doniesol do uhorskej heraldiky dvojkríž patriarchu Jeruzalema, on používal na svojom osobnom štíte strieborný dvojkríž so zeleným vencom v červenom poli.
Po Belovi krátko panoval jeho starší syn Imrich__ (1196 – 1204), ktorý bol chorľavý, stihol však zanechať potomka. Jeho manželkou bola Konstanca z Aragónie, v sprievode ktorej do Uhorska zavítal aj trubadúr Piere Vidal, a pod vplyvom jej dvoranov začína rozvíjať aj rodová heraldika v krajine. Okrem toho aj Imrich mal charizmy na rozdávanie, o čom svedčí legenda, že keď sa jeho brat Ondrej pokúsil o vzburu, neozbrojený vošiel medzi jeho rytierov a s výkrikom „uvidíme, kto sa opováži siahnuť na korunovaného kráľa" Ondreja vyviedol, čím vzburu hneď aj skončil. Ani jeho syn však nežil dlho a kráľom sa konečne mohol stať Ondrej, dalšia pozorohodná postavička galérie.Znak Uhorska v 13. storočí
Ondrej II ( 1205 – 1235) zrejme zdedil dobrodružnú krv svojho starého otca Rajnalda. Bol to typ rytiera typu Richarda I., a aj keď sa v súvislosti s ním nehovorí veľa o vojnách, či bitkách, mal povesť výborného veliteľa. Hovoril viacerými jazykmi (Maďarčina, Latinčina, Nemčina, Francúzčina a snáď Gréčtina, a určite aj nejaký slovanský jazyk), mal otvorenú hlavu pre reformy a bol zrejme aj rodeným diplomatom. Na panovníka mal však príliš dobrodružnú povahu a chýbala mu aj trpezlivosť. (Keby si tak mohli vymeniť miesto so synom Belom IV dejiny by vyzerali inak…) Vydal sa na križiacku výpravu č. 5, ale čoskoro sa mu intrigy jeruzalemskej elity zunovali a pobral sa po súši, cez Byzanciu, domov, aby toho cestou veľa videl. Kým bol preč, krajinu spravoval templársky majster Rogerius (?).Niektoré zdroje tvrdia, že bol sám sekulárnym templárom, jedna z jeho dochovaných pečatí, ho priraďuje skôr k ochrancom božieho hrobu, čomu by skôr zodpovedalo jeho postavenie. Jeden kláštor (a rád?) Ochrancov Božieho Hrobu pri Pilisi aj sám založil, z ktorého potom vyrástol známy rád paulínov (rád sv. Pavla 1. pustovníka z Théb) Čiže je viac pravdepodobné že bol ochranca sv. hrobu, cez Chatillona bol členom aj najvyššej outremerskej aristokracie. Ale u Ondreja človek nikdy nevie, je celkom možné, že bol členom (a podporovateľom) oboch, v resp. všetkých troch rádov. Donátom johanitov bol celkom určite. Ondrej II pozval do krajiny proti Kumánom i rád Nemeckých rytierov, ktorých ale po sérii vzájomných nedorozumení vojensky vypudil z krajiny.
Reverz jednej z mincí Ondreja II.
S prvou manželkou Gertrúdou z Meranu, ktorú zavraždili jeho vlatní páni, lebo uprednostňovala iba svojich ľudí, mal 3 synov: Belu (neskôr IV), Kolomana a Ondreja. Práve tento syn je Ondrej „bezzemok" na križiackej výprave Ladislava Svätého a zakladateľ západných Árpádovských rodov grófov de Crouy – Chanel a kniežat z Croy. Oženil sa ešte dva krát, jeho treťou pani bola Beatrice d´Éste, ktorej vnuk Ondrej III bol posledným Árpádovcom na Uhorskom tróne.
Ondrej II bol dobrodruhom veľkého formátu, ale ako vieme, králi boli aj lepší. Za jeho vlády si nižšia a stredná šľachta vymáha zlatú bulu práv (1231),a to cca v rovnakom čase ako vznika v Anglicku Magna Charta. V tomto období sa pomaly z vrstvy servientov, či „hradných poddaných" formovala nižšia šľachta.
Reverz iných mincí Ondreja II, pre zmenu so symbolmi johanitov.
Po Ondrejovi nastupuje jeho syn Belo IV (1235 – 1270), ktorého osobne nemám rád. Stihol sa pohádať so šľachtou (nepochopil, že doba absolutistických vládcov skončila) a tým dosiahol, že skvelá armáda obdivovaná na západe i východe vďaka rozhádanému vedeniu a nízkej autorite kráľa podľahla Mongolom. (Bitka pri Muhi, 1241). Tiež sa stihol pohádať so svojím najmladším bratom Ondrejom, ktorého vyšachovali spolu s Kolomanom o dedičtvo - Slavóniu, potom aj Halič. Po odchode Mongolov (1241 -1242) síce svoju politiku zmenil, ale vsetko zlé čo svojím nerozumom spôsobil mu vrátil jeho často sa búriaci syn, budúci kráľ
Štefan V (1270 – 1272), a pošramotenú autoritu Árpádov sa už nikdy nepodarilo napraviť. K Belovi IV sa viaže aj plán a zmluva s johanitmi o osídlení Banátu. Malo ísť o územie väčšie ako ich neskoršia doména na Rhodose, a podmienky boli pre rád veľmi priaznivé. Kedže došlo i k podpisu danej zmluvy, časť rádu plán podporovala. K jeho realizácii napokon nedošlo, hoci synkretickým johanitským dušičkám by sa v Uhorsku určite páčilo. Zádrheľ bol pravdepodobne v suverenite, Belo vyžadoval od každého komtúra osobitnú vazalskú prísahu.
Je zaujímavé, že Mongoli oslovovali Belu ako Attilovho potomka, a Maďarov stotožňovali s Hunmi. (Podľa čínskych historikov veľká časť mongolskej armády, ktorá išla do Európy - vraj za svojimi bratmi - boli potomkovia Hunov). Belu oslovili ešte niekoľkokrát s návrhmi na spojenectvo a rodovú alianciu s Džingischánovými vnukmi.
Mongoli zanechali krajinu v ruinách a chaose, k čomu sa ešte pridali zmätky s pozvaním, vypudením a znovapozvaním Kumánov a anarchickou nevládou slabého Ladislava IV Kumánskeho (1272 – 1290). Ladislav patril,vo svojom čase k najväčším výtržníkom na tróne, akýsi Sid Vicious stredoveku. Hrdo sa hlásil k Attilovi, vyhrážal sa, že spojí s Mongolmi a na ich čele dobije Európu. Hlavne mal spadnuté na cirkev, kostoly a kláštory najradšej opisoval ako horiace. Bol prirodzeným protipólom svojich vznešených svätých predkov. Bol viackrát exkomunikovaný, jeho obľúbenou zábavkou bolo unášať mníšky z kláštorov. (Urobil to minimálne raz, vtedy uniesol svoju príbuznú, preto sa to zachovalo.) Jeho láska s Kumánkou Éduou je obdoba Árpádovských Sida a Nancy. Nakoniec to nevydržali s ním ani jeho obľúbení Kumáni a zavraždili ich spolu s Éduou v posteli. Napriek tomu, že bol slabým vládcom, podarilo sa mu s pomocou prevažne kumánskych bojovníkov zastaviť a poraziť tzv. 2. vpád Mongolov (1285) a známa je jeho aliancia z Rudofom I. Habsburským proti Pŕemyslovi Otakarovi II v tzv. 2. bitke pri Moravskom poli. Toto obdobie bolo už vážne poznamenané feudálnou anarchiou a vládou oligarchov, kam patrili páni Koszegu (Kysaku, odnož Gutkeledovcov), Matúša Csáka Trenčianskeho, Amadea (Omodeja) Abu, Borsu Kopasza (výsl. Borša Kopas) a iných.
Po ňom na trón povolali vnuka Ondreja II – Ondreja III (1290 – 1301), ktorý však umrel bez legitímneho potomka, čím sa kapitola vlády Árpádovcov v Uhorsku uzavrela. Ku koncu sa mi žiada poznamenať, že dynastia Árpádovcov mala naozaj veľa svätcov. Na tento fakt, podobne ako na Merovingov sa snažili naviazať aj Habsburgovci. Išlo o známu tézu, že „kráľova ruka lieči".Ich pokus bol nepochopením, Árpadi svojimi činmi – toleranciou rôznych etnických a náboženských skupín a ochanou hraníc liečili krajinu ako celok. Pokus Habsburgov, preto nemohol skončiť inak, ako debaklom. Na záver zoznam kanonizovaných svätých a blahoslavených (v prípade Agnešky ide o spoločnú blahoslavenú s Přemyslovcami ): Štefan I, svätý, kanonizovaný 1083, ortoxnou východnou církvou 2000, Imrich, jeho syn, svätý, kanonizovaný 1083 Gizela, manželka Imricha, blahoslavená 1975, Ladislav I, svätý, kanonizovaný 1192, Alžbeta, dcéra Ondreja II, svätá, kanonizovaná 1235, Kinga, dcéra Belu IV (v nem trans. ako Kunigunda) svätá, kanonizovaná 1999, Jolanta , blahoslavená, 1631, Margita, dcéra Bela IV, svätá, kanonizovaná 1943, Konstanca, dcéra Belu IV, blahoslavená Agneška Pražská, vnučka Belu IV, dcéra Přemysla Otakara I , blahoslavená
Piroska (v greckej trans. ako Eirene), dcéra Ladislava I, svätá ,iba v ortodoxnej východnej cirkvi
Zdroje:
1) Dummelth Dezso : Álmos az áldozat (Álmoš, obeť)
2) Dummelth Dezso : Az Árpádok nyomában (Po stopách Árpádov)
4) http://hu.wikipedia.org/wiki/Árpád-ház
5) Robert Marchall: Storm from the East