Etika Abelárda
Budem postupovať nasledovne: 1) načrtnem historický kontext doby, v ktorej Abelárdova etika vznikala, 2) vytýčim hlavné rozdiely medzi tradičným a novým Abelárdovým chápaním etiky a nakoniec 3) opíšem dôsledky a ukážem výhody Abelárdovej etiky oproti tradičnej stredovekej etike.
1) V dobe, keď Abelárd píše spis „Ethica" (okolo r. 1138), sa etike systematicky nevenuje nikto. Preklad Aristotelovho spisu „Etika Nikomachova" sa objaví až o sto rokov neskôr. Jediným zdrojom etiky je Biblia a Senecove listy (ktorý bol omylom považovaný za korešpondenta sv. Pavla) 1. Oboje však poskytovali iba súhrn morálnych ponaučení bez teoretického základu.
2) Bežným etickým princípom v tomto období je: (P) Agent by mal chcieť (mať vôľu) vykonať φ, iba ak vykonanie φ je dobré. Abelárd však tento princíp obracia a hovorí: (P*) Agent by mal vykonať φ, iba ak chcieť (mať vôľu) vykonať φ je dobré2. Teda nositeľom morálnej hodnoty v tradičnom ponímaní je čin, zatiaľ čo u Abelárda sa morálna hodnota presúva na chcenie vykonať čin, pričom: „Samotné vykonanie činu nijako nemení morálnu hodnotu." 3.
Výrazný rozdiel je aj v spôsobe rozlišovania dobrého a zlého. V tradičnom systéme s dôrazom na čin sa toto rozdelenie deje pomocou priamych príkazov (napr. „Neukradneš!" ), ktoré určuje Boh, buď priamo (desatoro), alebo prostredníctvom svojich zástupcov na zemi, teda prorokov či cirkevných autorít. Abelárd tvrdí: „Činy,…, sú samy o sebe indiferentné…" 4 a teda na dobrú a zlú rozdeľuje vôľu, a to nasledovne: „Vôľa by nemala byť označená za dobrú, pretože sa zdá, že je dobrá, ale preto, že je to tak, ako to má byť – to znamená, že kto verí, že to, čo chce, je Bohu milé, ten nechybuje vo svojom hodnotení." 5. Takže vôľa je dobrá vtedy, keď verím, že je v súlade s vôľou božou a to dokonca aj v prípade, že v skutočnosti s ňou v súlade nie je (v takom prípade rozhoduje, či som bol pri posudzovaní nedbanlivý alebo nie). Ak konám proti vôli, o ktorej verím, že je dobrá, alebo konám, keď verím, že moja vôľa nie je v súlade s božou (dokonca aj keď v skutočnosti je), je to zlé6.
3) V prvom rade treba rozlíšiť, že hovorím o posudzovaní dobrého a zlého na úrovni etiky. V súdnictve je samozrejme potrebné posudzovať činy a nie motiváciu previnilca.
Prvý dôsledok, ktorý vyvodím, vyplýva z toho, kto rozhoduje o hodnote dobra/zla. Ako som uviedol vyššie, v tradičnom ponímaní je to cirkevná autorita (alebo priamo Biblia, ale ak vezmeme do úvahy, že výklad Svätého Písma je často problematický aj pre učencov, vidíme, že bežný veriaci sa musí aj v tomto spoliehať na autoritu). Podľa Abelárdových slov však „aj proroci vo svojich predpovediach nemali často prorockú milosť a zo zvyku prorokovať predniesli niektoré nepravdivé výroky mysliac si, že majú prorockého ducha." 7. Alebo sa pozrime do Abelárdovej autobiografie8. Koľko nespravodlivých a zlých ľudí sa teší vysokému postaveniu a autorite v cirkvi? Vidíme, že tento zdroj hodnotenia nemusí byť vždy spoľahlivý a okrem toho, nie vždy máme po ruke hodnotenie pre konkrétny čin. Každý človek má však schopnosť poznať svoju vôľu a to kedykoľvek, ale hlavne, ak sa vyvarujeme nedbanlivosti, je tento systém rozlišovania dobrého/zlého, na rozdiel od autorít, neomylný.
S týmto sa spája subjektivizácia etiky a tiež presun ťažiska zodpovednosti za hodnotenie na samotného človeka. To ďalej vedie k nutnosti človeka premýšľať nad vlastným konaním (na rozdiel od jednoduchého spoľahnutia sa na cudzie hodnotenie) a silnejšej sebakontroly (absencia bezprostredného trestu za zlú vôľu). Prínos takéhoto rozvoja schopností jedinca posudzovať vlastné konanie je, myslím si, evidentný. Okrem toho v etickom systéme zameranom na činy sa nevyhneme spájaniu zlého činu s trestom. Teda nechcem zlo, lebo očakávam trest, nie preto, že zlo je zlé. Ak sa potom trest po vykonaní zlého činu nedostaví, môžem nadobudnúť pocit, že až tak zlý ten čin nebol. To už je však objektom skúmania deskriptívnej etiky.
Hlavnú výhodu Abelárdovho systému etiky oproti tradičnému vidím v tom, že dokáže zachytiť nesprávne konanie aj v prípadoch, kedy je tradičná, na čin zameraná etika bezmocná. Jedným z typov takýchto prípadov je, keď sa čin, ktorý by bolo možné označiť za zlý, vôbec neuskutoční, ale nie vďaka našej morálnej vyspelosti. Ukážem na príkladoch.
Predstavme si situáciu, že píšem zápočtový test. Moja príprava nebola práve svedomitá, a preto je môj papier takmer prázdny. Kolega vedľa mňa má papier celý popísaný a podľa spokojného výrazu na tvári súdim, že správne. Kolega test odovzdá, ja vzápätí tiež. Všimnem si, že kolega svoj test zabudol podpísať. Dozor si v zadnej lavici číta noviny, a tak by nebol problém podpísať kolegov test mojím menom a dostať tak zápočet, ktorý by som inak určite nedostal. Rozhodnem sa, že to spravím, no v osudovom okamžiku sa dozor objaví za mojím chrbtom a ja musím odovzdať svoj vlastný test.
Keby som na hodnotenie svojho správania použil tradičný stredoveký etický model, mohol by som s pokojným svedomím kráčať domov. Zlý je jedine čin a ten sa nestal – nemám sa prečo nad svojím správaním zamýšľať, ani nič zmeniť. Keď však použijem Abelárdov model, tak napriek tomu, že čin sa nestal, viem, že som konal nesprávne, pretože som prijal vôľu, ktorá je určite zlá (ak by som vôľu pripraviť niekoho, kto sa svedomite pripravoval, o zápočet nepovažoval za zlú, určite v tomto hodnotení postupujem nedbanlivo). To mi dáva možnosť upraviť svoje správanie bez toho, aby sa tento nevyhovujúci čin vôbec stal.
Iný príklad: Predstavme si vysoko neatraktívneho a u žien neúspešného muža. Ten by sa mohol pýšiť svojou cudnosťou napriek tomu, že by sa túto svoju „cudnosť" snažil porušiť na každom kroku. Z pozície etiky orientovanej na čin by mu nebolo čo vytknúť. Jeho cudnosť by bola rovnako hodnotná ako cudnosť mnícha, aj keď vyplýva iba z jeho neschopnosti ju porušiť.
Ako vidíme, Abelárdov systém nedostatky tradičného vypĺňa a to nielen v spomenutom type prípadov.
Abelárdova etika bola v stredoveku ojedinelým počinom. Ako prvý stredoveký mysliteľ sa venoval etike systematicky a na rozdiel od súdobých etík, ktoré boli iba zoznamom dobrých a zlých činov, vytvoril teoretický základ. Prenáša morálnu hodnotu z činu na vôľu a individualizuje jej hodnotenie. Tým sa etika stáva subjektívnou a kľúčovým sa stáva moment hodnotenia vlastnej vôle, ktorý si od človeka vyžaduje veľkú mieru úprimnosti k sebe samému. Tu prichádza do platnosti príkaz, ktorý je podnadpisom Abelárdovej eitky: „Scito te ipsum" – Poznaj sám seba. Otázka je: koľko Abelárdových súčasníkov sa tohto učenia skutočne pridŕžalo.
KING, P.: Abelard’s Inetentionalist Ethics, in The Modern Schoolman 72, 1995, URL: http://individual.utoronto.ca/pking/articles/Abelard_on_Ethics.pdf,
ABELARD. P.: Sic et non (Predhovor) , in Hrušovský, I.: Antológia z diel filozofov. Patristika a scholastika. Bratislava: Pravda 1975, str. 244 8 ABELARD A HELOISA: Dopisy utrpení a lásky, Preložil: PAVEL, J., Praha: Odeon 1976
- Citáty z anglického prekladu latinského originálu preložil: Autor príspevku