Středověk
Dnes je: 27. 07. 2017  | Hlavni strana | Seznam rubrik | Odkazy | RSS | Forum |  
Hlavní menu
Novinky
05.02.2017: Rodokmen
Po dlouhé době rodokmen: Páni z Pardubic

17.04.2016: Jakub Kon(e)ček z Prus
Nižší moravský šlechtic, v závěru života majitel zdouneckého panství

28.02.2016: Maršík z Radovesic
Poslední komentáře
  • Na tento dotaz Vám nejsem schopen odpovědět :/ (Očistec - středověký vynález)
  • Vyvstává zvláštní otázka, kde teda Lazar byl, když ne v Nebi? V očistci jsou muka, ale on netrpěl... . . . (Očistec - středověký vynález)
  • Samozřejmě, že tam nebyl žádný polský původ, tvrze, že oni byli pocházející z Alani (Úvahy o majetkovém postavení Vršovců a původu jejich moci)
  • Originální a zajímavé.. První vraždění Vršovců provedl kníže Boleslav III., kterého pak oslepil a uv . . . (Úvahy o majetkovém postavení Vršovců a původu jejich moci)
  • Varsany (hun.), Vršovci (cz.), Wierszowcy (pl.).... varsa, vrš i wiersz to ten sam kosz na ryby. Pro . . . (Úvahy o majetkovém postavení Vršovců a původu jejich moci)
  • Sociální sítě a ostatní






    Slovenské dějiny

    * Matúš Čák Trenčiansky

    Autor: Peacemaker . Vydáno dne 17. 02. 2008 (30128 přečtení)

    Údaje o jeho narodení sa rôznia. Dočítame sa dátumy počínajúc rokom 1252 a rokom 1265 končiac. Podža záznamov kroník, ktoré neskôr opisujú jeho vzdor voči krážovi však všetko ukazuje práve na rok 1265. Prečo, k tomu sa dostaneme neskôr.

    Rodina Čákovcov mala staré a rozvetvené korene. Ich predkovia sa usadili v okolí Ostrihomu, odkiaž sa neskôr rozliezli po všetkých kútoch uhorského krážovstva. Práve Matúš Čák sa narodil v trenčianskej vetve Čákovcov. Tu nastáva ďalší rozkol v historiografii o jeho pôvode. Niektorí historici označujú celý rod Čákovcov za Maďarský, iní zase delia rod na vetvu Maďarskú a Slovenskú /v skutočnosti sa tento rod delil až na 12 vetiev/, pretože práve táto vetva dostala od kráža ako dar pozemky na úpätí pohoria Vérteš a na južnom Slovensku. Tieto úrodné pozemky obrábali spoločne maďarskí a slovenskí poddaní rožníci a preto bolo nevyhnutné pre rod Čákovcov ovláda oba jazyky. Práve tu získava rod Čákovcov vežkú výhodu. Vďaka ich dvojjazyčnosti ich kráž posiela ako úradníkov po celom Uhorskom krážovstve. Ich výhodu slovanskej reči využívajú v Chorvátsku, Slavónsku a samozrejme hlavne na Slovensku.
    V rodine Čákovcov dávali synom mená po ich predkoch a aj preto dostal Matúš meno po svojom strýkovi a dedovi. Jeho otec Peter Čák nepatril medzi bohatých šžachticov. Vynikal však svojou statnou postavou a oddanosou. Doba mu priala, pretože sa schyžovalo ku vežkej vojne medzi uhorským krážom Belom IV. a českým krážom Přemyslom Otakarom II. Peter mal v krvi typickú Čákovskú ctižiados a cítil svoju príležitos. Všetky peniaze čo mal, utratil na výzbroj pre seba a svoju družinu aby v prípade potreby bol nápomocný krážovi Belovi IV.
    Neskôr ku otvorenej bitke medzi Belom IV. a Přemyslom Otakarom II. skutočne došlo a samotný Peter pod zástavou uhorského kráža bojoval udatne. Jeho nebojácnos počas bitky si všimol aj samotný kráž Belo a preto ho neskôr pozval na svoj dvor a menoval ho krážovským stolníkom – prvým hodnostárom, ktorý na slávnostných hostinách obsluhoval kráža. Peter Čák sa chopil tejto príležitosti najlepšie ako vedel a musel si počína vežmi dobre, pretože ho kráž neskôr vymenoval za palatína, najvyššieho úradníka v krajine, prvého hodnostára po krážovi. Ak sa kráž vybral za hranice krážovstva, palatín ako jeho zástupca preberal vládu nad celou krajinou. Okrem toho sa Peter Čák stal županom v Bratislave a neskôr i na druhej strane Dunaja. Opä mu tu pomohla jeho znalos jazykov.
    Peter Čák sa stával stále bohatším vežmožom a teraz sa mu jeho počiatočná investícia do výzbroje družiny vracala niekožkonásobne. To už ale po jeho dvore pobehoval aj malý Matúš. Peter z rodu Čákovcov nenechával nič na náhodu a postaral sa o patričnú šžachtickú výchovu malého Matúša. V tejto škole malých šžachticov sa neučilo číta, písa, či počíta. To vtedy ešte správny šžachtic považoval za zbytočné. Namiesto toho dostal najlepšie školy šermu, jazdy na koni a umenia politiky spoločne s jeho bratom Petrom.
    Kráž si Matúšovu usilovnos všimol a preto daroval jeho otcovi Petrovi z rodu Čákovcov do večného užívania starý hrad v Topožčanoch a k nemu aj poddaných v okolitých dedinách Prašivce, Nemčovce a Jacovce.
    To sa na uhorskom tróne už vystriedal Štefan V. a práve vládol Ladislav IV. zvaný Kumánsky.
    Peter Čák brával svojho syna pravidelne na krážovský dvor, aby sa pohyboval už od raného veku medzi dôležitými šžachticmi a aby na rytierskych turnajoch predviedol svoj šermiarsky um. Pretože vtedy sa ešte nevyrábali kvalitné žahké a pohyblivé brnenia, Matúš si obžúbil žahkého koňa a šabžu. V tomto na svoj vek aj vynikal. Dokázal to na nejednom rytierskom turnaji, kde sa popri mocných rytieroch konali aj súboje mladých učeníkov.
    Matúš si však zobral ku srdcu radu jedného z jeho učitežov. Ma oči otvorené a pozorne si všíma politické nástroje moci. Pozorne si všímal, ako sa za vlády Ladislava Kumánskeho dobre darilo krážovským úradníkom. Čím vyšší úradník, tým šikovnejšie rozkrádal krážovský majetok a pripájal ho ku svojim rodinným podielom. Pri dvore mal každý iba jeden ciež: dosta sa do priazne kráža, získa titul a funkciu. Ostatné už príde samo.
    Peter Čák svojmu synovi výdatne napomáhal pri jeho napredovaní na krážovskom dvore. Pred rokom 1274 však jeho otec Peter z rodu Čákovcov zomrel a mladučký Matúš sa musel postavi na vlastné nohy. Snažil sa zužitkova všetko čomu sa podučil na krážovskom dvore a od jeho učitežov. Kvôli nízkemu veku však nedokázal plne vzdorova intrigám na krážovskom dvore a preto postupne prišiel o čas majetkov v Maďarsku a jeho majetky podedené po otcovi sa scvrkli iba na malú čas južného Slovenska. Pretĺkal sa ako vedel a nemohúco sledoval, ako sa Uhorsko drobí medzi mocných oligarchov.
    Ku roku 1278 sa viaže jeden zaujímavý údaj. V krutej bitke na Moravskom poli medzi krážom Přemyslom Otakarom II. krážom „zlatým a železným“ /kde aj zahynul/ proti rakúskemu panovníkovi Rudolfovi I. viedol vraj Matúš Čák uhorskú žahkú jazdu na strane rakúskeho panovníka. Existujú však údaje, ktoré označujú spomínaného Matúša Čáka ako strýka neskoršieho Matúša Čáka Trenčianskeho. Ak zoberieme do úvahy fakt, že Matúš Čák Trenčiansky by mal vtedy asi 13 rokov, tak naozaj to skôr poukazuje na účas jeho strýka a nie jeho samotného.
    V roku 1290 veci nabrali dramatický zvrat. Kráža Ladislava IV. zavraždili v jeho kumánskom šiatri a v Uhorsku nastal boj o moc. Najprávoplatnejším dedičom trónu sa mal sta benátsky princ Ondrej III. , posledný Arpádovský potomok po meči. Oligarchom sa však jeho nástupníctvo nepáčilo a nemienili sa udalostiam len tak prizera.
    Najmocnejší oligarchovia, tzv. páni z Kyseku ukoristili čo mohli a od rakúsko-maďarskej hranice zväčšili svoje majetky o celú západnú čas Uhorska a obsadili aj Bratislavu. Obsadili tak dôležitú obchodnú cestu a vyberali vysoké mýto na Dunaji a poplatky od miest, ktoré im nepatrili.
    Nový kráž Ondrej III. nelenil a začal zhromažďova vojsko. Vtedy vycítil po vzore svojho otca príležitos Matúš z rodu Čákovcov a pricválal krážovi i so svojou družinou na pomoc.
    Ondrej III. sa čo to dopočul o schopnostiach Matúša z rodu Čákovcov a preto mu prenechal velenie prvých šíkov jeho armády. Bystrý Ondrej III. si počas bitky všimol Matúšovu zručnos na jeho žahkom koni a vedení žahkej jazdy. Po víaznej bitke sa Ondrej III. usadil na Bratislavskom hrade v Jakubovej veži a Matúša Čáka náležite odmenil. Udelil mu funkciu hlavného správcu krážovských stajní a pridal k tomu mocný hrad a panstvo v Trenčíne. Matúš Čák sa rozhodol presahova na Trenčiansky hrad a premiestni tam svoje hlavné sídlo. Od toho dňa ho žud začal nazýva Trenčianskym, či z Trenčína.
    Ondrej III. mu neskôr pridal funkciu bratislavského župana, uhorského palatína a dokonca aj zvláštnu funkciu sudca Kumánov. Kráž ho poveril aj zlomením moci ostatných oligarchov a navráteniu ukradnutých majetkov samotnej korune. Udelením spomínaných titulov Ondrej III. dúfal, že si Matúša z Trenčína zaviaže. Mýlil sa.
    Matúš vycítil príležitos a obsadzoval jeden hrad za druhým v mene kráža. Pokoril dokonca aj mocných pánov z Kyseku. Obsadené majetky si však namiesto navrátenia korune ponechal.


    Středovýchodní Evropa okolo roku 1300 - plná velikost

    Ondrej III. si začal uvedomova nebezpečenstvo aké mu hrozí zo strany uhorských oligarchov a hlavne samotného Matúša Čáka. Vydal preto viacero zákonov v snahe skonsolidova pomery v uhorskom krážovstve. Nové zákony a výnosy uprednostňovali predovšetkým strednú šžachtu. Oligarchovia sa začali búri, pretože zákony ktoré okliešovali ich majetky a moc im neboli po chuti. Matúš z Trenčína sa na protest proti politike Ondreja III. zriekol všetkých funkcií, ktoré mu kráž udelil. Neprekážalo mu to však v jeho ďalšej výbojnej politike.
    Po obsadení ďalších území Matúšom z Trenčína krážovi došla trpezlivos a zorganizoval proti nemu trestnú výpravu, ktorej velil zvolenský župan Demeter. Do tejto sa zapojili aj gýmešskí Forgáčovci, ktorí samotní mali obavy z rozpínajúceho sa Matúša z Trenčína. Výprava bola však porazená a krátko na to v roku 1301 Ondrej III. zomiera a zomiera aj rod Arpádovcov po meči. Keďže nezanechal priameho potomka, skutočný boj o uhorský trón sa začína práve teraz.
    Ešte počas života Ondreja III. sa nesmelo o uhorský trón hlásil mladučký Karol Róbert Anjou. Pre neho nastala práve teraz tá správna príležitos. Karol Róbert bol vnukom Márie, dcéry Štefana V. Jeho nárok uznal ako prvý Juraj Šubič, mocný oligarcha ovládajúci Dalmáciu, Chorvátsko a Bosnu a osobne priviedol mladého krážoviča do Uhorska a ponechal pod ochrannými krídlami arcibiskupa Gregora, oddávnym zástancom Anjouovcov. Rod Anjouvcov podporovala aj pápežská kúria, pretože Anjouovci ako neapolskí králi boli oddanými a poslušnými lénnikmi pápeža.
    Matúšovi z Trenčína sa však mladý krážovič nehodil do jeho plánov a preto radšej predniesol ponuku na uhorský trón českému krážovi Václavovi II. , ktorý preniesol túto ponuku na svojho syna Václava III. , zasnúbeného už predtým /1295/ s dcérou Ondreja III. Agnešou. Dokonca jeho babička Kunigunda, manželka kráža Přemysla II. Otakara bola vnučkou uhorského kráža Bela IV.
    Arcibiskup Gregor všetkých zaskočil v máji roku 1301, keď v Ostrihome napochytro korunoval 13 ročného Karola Róberta Anjou za uhorského kráža. Čas oligarchov na čele s Matúšom Čákom túto korunováciu neuznala. Hlavným argumentom bol fakt, že Karol Róbert nebol korunovaný svätou korunou uhorských krážov, tzv. svätoštefanskou korunou, ale nejakou narýchlo vyrobenou.
    Matúš urýchlene vyslal do Čiech delegáciu a po úspešnom rokovaní v Hodoníne sa delegácia vrátila do Uhorska spolu s krážovičom Václavom a 27. augusta 1301 v stoličnom Belehrade kaločský biskup Ján z rodu Hont-Poznanovcov položil na Václavovu hlavu svätoštefanskú korunu. Václav vtedy prijal krážovské meno Ladislav.
    Práve tu sa k roku 1301 viaže záznam, že 36 ročný Matúš Čák sprevádza spolu so svojim vežkým vojskom mladého krážoviča Václava III. do Uhorska. Čiže preto skôr odhadujem jeho rok narodenia na 1265 a nie na 1252, alebo 1260.
    Tento kandidát vyhovoval oligarchom, pretože chceli ma na tróne Slovana a navyše bol mladučký a tým pádom žahko manipulovatežný. A keby bolo treba, jeho otec, český kráž by mohol poskytnú vojenskú pomoc.
    Armády dvoch mladučkých krážovičov Václava a Karola Róberta sa stretli pri Ostrihome, kde v drobnej šarvátke na strane Václava bojovalo aj vojsko Matúša z Trenčína a zvíazilo.
    Nový kráž si uvedomoval, že za svoju korunu vďačí najmä Matúšovi z Trenčína a preto si ho chcel náležite ucti a zaviaza. Daroval mu už začiatkom roku 1302 celú Trenčiansku, Nitriansku a Komárňanskú stolicu. Ku tomu prihodil ešte zopár panstiev a hradov. /Išlo v podstate iba o potvrdenie vlastníctva týchto majetkov, pretože Matúš si ich už pred tým násilne prisvojil/ Tento kandidát však rozhneval pápeža, pretože bola obídená vôža svätého otca. Vyslaný legát MikulᚠBocassinus sa vehementne dožadoval prinavrátenie koruny Karolovi Róbertovi. Zatiaž neúspešne. Karol Róbert preto začal kona a zaútočil spolu s talianskymi žoldniermi na Budín. Budín ale odolal a rozhnevaný pápežský legát uvalil na Budín cirkevnú kliatbu – interdikt. Budínčania nelenili a vzápätí budínsky kňaz źudovít nielenže vyhlásil interdikt za neplatný, ale dal do kliatby a exkomunikoval všetkých anjouovských prívržencov, ba i samotného pápeža Bonifáca.


    Državy Matúša - plná velikost

    Václav III. už pomaly nemal z čoho rozdáva krážovské majetky za podporu oligarchom a tí ho preto začali opúša. Po zamiešaní sa nemeckého kráža Albrechta I. Habsburgského do celého sporu, sa Václav i s otcom v polovici roku 1304 stiahli a opustili Uhorsko. Matúš z Trenčína využil zmätok a rozhodol sa oplati Forgáčovcom ich výpravu namierenú proti nemu. Ich sídelný hrad Gýmeš dobyl a Forgáčovcov vyhnal. Zároveň vtrhol aj na Moravu.
    Václav po smrti svojho otca a problémoch v Požsku uzavrel s nemeckým krážom Albrechtom mier a zriekol sa aj nárokov na uhorský trón. Tieto nároky však preniesol na svojho príbuzného, 44 ročného dolnobavorského vojvodu Ota III. z rodu Wittelsbachovcov.
    Paradoxne práve Oto mal zo všetkých pretendov na uhorský trón najbližšie. Jeho matkou bola arpádovská princezná Alžbeta, dcéra kráža Bela IV., takže Oto bol vnukom tohto panovníka a vlastne praujcom Václava III. i Karola Róberta. Ota podporovali pokorení páni z Kyseku, Boršovci a aj Ákošovci.
    Hlavne vďaka podpore pánov z Kyseku bol Oto 6. decembra 1305 korunovaný v stoličnom Belehrade za kráža. Korunovácia prebehla v komornej atmosfére a nového kráža nemal takmer ani kto korunova. Väčšina oligarchov na čele s Matúšom z Trenčína zvolila totiž vyčkávaciu taktiku.
    Situácia bola neprehžadná a nejasná a do takej zasiahol v roku 1307 sedmohradský vojvoda Ladislav Kán. Bol to oddávny nepriatež Karola Róberta. Vylákal Ota na svoj hrad pod zámienkou sobáša s jeho dcérou, ale namiesto sobáša čakal Ota žalár. Začiatkom roku 1308 sa mu podarilo utiec a opustil Uhorsko. Nikdy sa do Uhorska už nevrátil.
    Síce sa Ladislav Kán ani po tomto čine nepridal na stranu Karola Róberta, ale nepriamo mu tým výdatne pomohol. Pretože ho zbavil jediného protikandidáta. /Český krážovič Václav III. bol medzičasom v auguste roku 1306 v českom Olomouci zavraždený za nevyjasnených okolností/.
    Už nič nebránilo korunovácii Karola Róberta za uhorského kráža a tak ho na zvolanom sneme v októbri roku 1307 na rákošskom poli uznala väčšia čas šžachty za kráža. Snemu sa ale nezúčastnili rozhodujúci magnáti Matúš Čák a ani Ladislav Kán. Zasahovala opä pápežská kúria a vyslanec Gentilis, vežmi obratný diplomat postupne získaval oligarchov na stranu Karola Róberta. Alebo aspoň eliminoval ich odpor. A tak na synode v Pešti 27. novembra 1308 za účasti delegácie pánov z Kyseku, Ladislava Kána a aj Matúša Čáka /osobne tam však nebol/ bol Karol Róbert uznaný za kráža. / Kvôli obštrukciám bol Karol Róbert korunovaný znova v roku 1309 a 1310/
    Na rady pápežského vyslanca Gentilisa udelil Karol Róbert Matúšovi Čákovi aj titul krážovského pokladníka – taverníka. Ani po troch korunováciách však Karol Róbert /či vlastne Karol I. / nebol plnohodnotným vládcom krajiny.



    V roku 1309 dokonca na krážovský dvor prišli vyslanci Matúša Čáka s návrhom, aby sa Slovensko /Horné Uhorsko/ stalo údelným kniežatstvom ako za čias Pribinu a Svätopluka. Neuspeli. Kráž pochopitežne nechcel krajinu drobi.
    Karol Róbert strácal trpezlivos a preto v roku 1310 zbavil palatínskeho úradu Matúša Čáka /ten dostal tento titul spä pred tým od Václava III./ i Omodeja Abu. Situácia bola neprehžadná a kráž sa to preto rozhodol rieši takto. Obaja magnáti však degradáciu ignorovali a tituly palatínov používali svojvožne ďalej.
    Matúš z Trenčína sa však odhodlal na opovážlivý čin. V roku 1311 zaútočil so svojou armádou na Budín a po ceste plienil krážovské a cirkevné majetky. Pápežskému legátovi Gentilisovi nebolo viac treba a uvalil na Matúša z Trenčína a jeho dŕžavu interdikt. To už vlastnil 14 stolíc, 500 dedín a 50 hradov. Územiu ktorému vládol sa hovorilo aj Matúšova zem.
    Matúš Čák Trenčiansky začal razi vlastné mince, nechal sa oslovova titulom knieža, viedol vlastnú zahraničnú politiku a mal vlastný krážovský dvor. Osobne súdil spory a v celej svojej ríši nakázal hovori po slovensky. Chcel tak vzdorova novému krážovi, ktorý neovládal žiadny zo slovanských jazykov. Mesto obohnal dvojitými hradbami a ostatných magnátov prinútil pod hrozbou násilia uzna jeho zvrchovanos. Mnohé mestá mu museli prisaha poslušnos a odvádza dane. Jeho bohatstvo pramenilo hlavne z bohatých banských miest, ktoré tvorili kžúčovú pozíciu v napĺňaní krážovskej pokladnice. Kto sa mu odmietol podriadi, toho bez milosti vyhnal a niektorých dokonca aj oslepil. Na jeho obranu ale treba uvies, že nadobudnuté majetky zvežaďoval, chránil a nedrancoval. Mestám udežoval rôzne výsady, ktorých sa od kráža nedočkali. Snažil sa súdmi udržiava ako taký poriadok a zachovávanie právnych zvyklostí. Dokonca za svojho palatína ustanovil Feliciána Zacha.
    Karol Róbert vtedy pochopil, že čas vyjednávaní sa skončil a je čas necha prehovori zbrane. V septembri roku 1311 sa krážovi naskytla prvá skvelá príležitos. Košice ovládané Omodejovcami sa zmietalo v nepokojoch. Synovia Omodeja Abu sa správali ako novodobí výpalníci mysliac si, že sú nad zákonom. Za tovar na trhoch nikdy neplatili, svojvožne napádali mešanov a vyrubovali obchodníkom zdieračské poplatky. Pohár trpezlivosti mešanov pretiekol a pri jednej z potýčok zajali a zabili Omodeja Abu. Dvoch z jeho synov Jána a Dávida uväznili a ostatní zutekali. Celý spor musela rozhodnú najvyššia autorita, čiže kráž. Ten sa po vypočutí oboch strán priklonil na stranu mešanov /čo mu vyhovovalo aj z politických dôvodov/ a zaviazal Omodejovcov vráti korune neoprávnene nadobudnuté majetky. Čiže Abovskú a Zemplínsku stolicu. Takisto nesmeli bez povolenia kráža postavi jediný hrad. Omodejovci navonok toto rozhodnutie rešpektovali, ale ihneď po prepustení ich dvoch bratov z košického mestského žalára utekali za najmocnejším magnátom Matúšom Čákom Trenčianskym. Ten usúdil, že celá situácia sa mu hodí do jeho mocenskej hry a prisžúbil pomoc.
    V roku 1312 šiesti synovia Omodeja Abu využili neprítomnos krážovských vojsk a zaútočili na Blatný Potok. Mesto celkom vyplienili a s korisou mesto opustili. Na pochode ich však prepadli krážovi verní magister Ladislav Donč a Peter zo Sečoviec s družinou. Omodejovci boli takí zaskočení, že si ledva ratovali holé životy útekom na Šarišský hrad. To už ale kráž zhromažďoval vojsko a na pomoc Košičanom vyslal vojenskú posádku. Tá mala posilni obranu mesta.
    Hlavné krážovské vojsko pochodovalo na východ krajiny a chystalo sa na obliehanie šarišského hradu. Tu sa skrývali Omodejovci a zúfalo čakali na pomoc od Matúša Čáka Trenčianskeho. Pomoc prišla a velil jej niekdajší bratislavský a zvolenský župan Demeter z rodu Balašovcov /teraz už Matúšov spojenec/. Hrad mal výbornú polohu, dostatok zásob a pitnej vody a preto nepadol ani po mesiaci obliehania. Vtedy ku krážovi dorazila správa, že sa na pomoc obliehanému Demeterovi blíži predvoj armády Matúša Čáka. Malo ís o približne 1700 vycvičených kopijníkov. Velil im Aba Vežký, nazývaný tiež Pekný, pochádzajúci z hlohovskej vetvy Abovcov. Aby sa nedostal kráž medzi dva ohne, prezieravo sa stiahol na Spiš a usídlil sa v Levoči, kde mal vysokú podporu. Tu si doplnil vojsko o spišských Sasov.
    Omodejovci využili krážov ústup a spojili sa s predvojom vojska Matúša Čáka a spoločne obžahli Košice.
    Kráž po dostatočnom posilnení svojho vojska aj o bojový rád Johanitov /tí dostali príkaz pomôc krážovi od samotnej svätej stolice/ vyrazil na pomoc obliehaným Košičanom.
    Keď sa Omodejovci, Aba Vežký a Demeter dozvedeli o krážovom postupe, zanechali obliehanie a rozhodli sa prija boj v poli. A tak sa na úsvite 15. júna 1312 odohrala bitka, akej podža dobových kronikárov nebolo od tatárskeho vpádu.
    Bitka sa pre kráža začala dos nešastne a prakticky ju už i on sám považoval za prehratú. Šastie sa ale napokon priklonilo na jeho stranu. Počas bitky postupne padli Omodejovi synovia Dávid a Mikuláš, Aba i Demeter. Útok Košičanov po krídle o osude bitky definitívne rozhodol. V bitke sa na strane krážovského vojska vyznamenal magister Donč.
    Hlavné vojsko Matúša Čáka Trenčianskeho o počte 15 000 mužov na bojisko nestihlo prís včas.
    Matúšovi sa nepáčili neustále útoky nitrianskeho biskupa Jána na jeho osobu a vyhrážaním sa ďalším interdiktom. Nepočúval nabádanie ku poslušnosti a naopak, zaútočil a dobyl Nitriansky hrad, sídlo biskupa Jána. Biskupa vyhnal a všetky majetky cirkvi zabavil. Dokonca vo vežkej zlosti nechal hradné múry a veže rozváža a katedrálu vypáli. Biskup Ján preto uvalil na Matúša z Trenčína opätovnú kliatbu v ktorej vypočítal Matúšovi všetky jeho prehrešky a dodal: „ Rozum nemôže pochopi, slovo vyjadri, srdce precíti, pero opísa tie ohavné skutky, odhadnú škody, ktoré tento zlostný človek, ktorý neverí v Boha na nebesiach a nebojí sa trestov pekelných, popáchal v svojej nadutosti a tvrdošijnosti.“
    Bitka pri Rozhanovciach znamenala koniec vlády Abovcov na východe. Pozície Matúša Čáka to však vežmi neoslabilo. Karol Róbert postupne porážal jedného magnáta za druhým a darilo sa mu znovu zjednocova ríšu. Na posledného magnáta bol však stále prikrátky. Matúš Čák Trenčiansky si stále udržoval svoju nezávislos a odbojnos.
    V roku 1314 ako spojenec rakúskeho vojvodu a odbojných moravských stavov vtrhol na Moravu. Po príchode českých vojsk na čele s Jánom Luxemburským sa pripravoval na otvorený boj. Pre nevhodnos terénu na manévrovanie jeho žahkej jazdy zneistel a rozhodol sa stiahnu ku Holíčskemu hradu. Tam sa opevnil a český útok odrazil.
    Viazanos Matúšových vojsk na Morave využil Karol Róbert na dobytie Vyšehradu, jediného hradu toho času patriaceho Matúšovi na juh od Dunaja.
    V roku 1317 porazil Karol Róbert aj povstanie magnáta Boršu Holého a Magister Donč obsadil Komárno a takmer celú Zvolenskú župu. Magister Donč bol tak krážom vymenovaný za strážcu Matúšovej dŕžavy z východu a jeho úlohou bolo zabráni opätovnému rozpínaniu sa mocného Matúša z Trenčína. V Trenčíne sa rok na to rozšírila vežmi smutná zves. Pánovi Váhu a Tatier podžahol zápalu pžúc jeho jediný syn Matúš.
    Opätovné útoky či už kráža Karola Róberta, alebo magistra Donča nedokázali Matúša Čáka Trenčianskeho porazi. Toho porazila až samotná smr 18. marca 1321 na Trenčianskom hrade.
    Pred smrou si určil za svojho nástupníka Štefana Čecha z rodu Šternberkovcov, cez ktorého majetky mala by Matúšova zem spojená s Moravou. Matúšova dŕžava sa však čoskoro rozpadla. Hneď po jeho smrti bol dobytý hrad Oponice, Uhrovec, Bojnice a Prievidza. Väčší odpor kládli len obrancovia Trenčianskeho hradu, no aj ten bol čoskoro za prítomnosti Karola Róberta dobytý. Stalo sa tak začiatkom augusta 1321. 12. júla bol už Karol Róbert celkom na severe bývalej Matúšovej dŕžavy, v Žiline, ktorej udelil výsady. So Štefanom Čechom sa potom stretávame ako s držitežom niekdajších Matúšových hradov, Holíča a Branča. Vlastnil ich až do roku 1332.
    Romantizujúce zápisky kronikárov uvádzajú, že po smrti Matúša Čáka Trenčianskeho, pána Váhu a Tatier zaviala na budínskom sídle Karola Róberta Anjou modrá zástava so zlatým levom. To bol symbol jeho tvrdohlavého rivala z Trenčína. Karol Róbert si tým vraj chcel ucti svojho protivníka, ktorého nedokázal pokori.
    Matúš Čák Trenčiansky patril a patrí medzi legendárne postavy slovenskej histórie a literatúry. Pre mnohé generácie slovenských národných buditežov sa stal romantickým hrdinom vzdorujúcim Uhorskej moci a Matúšova zem sa stala akýmsi prototypom slovenského kniežatstva, ktoré zohralo nemalú úlohu pri slovenskom národno-uvedomovacom procese. V skutočnosti ale nemožno poveda, že bojoval za záujmy Slovenska a Slovákov. Bojoval predovšetkým za záujmy svoje a to niekedy aj nevyberanými spôsobmi.
    Stále nezodpovedanou otázkou ostáva, či jeho syn Matúš bol skutočne jeho jediným synom. Podža neoverených informácií mal ešte aj syna Ivana o ktorom sa vežmi málo vie. Túto teóriu vyniesol znovu na svetlo sveta v roku 1974 Marián Čák žijúci v Trenčíne, ktorý po genealogickom prieskume svojho rodu zistil priame príbuzenstvo s Matúšom Čákom Trenčianskym. Či skutočne ide o potomka Matúšovho syna Ivana, o ktorom sú aj nepriame zmienky v mestskom múzeu mesta Trenčín, sa ukáže až ďalším bádaním a genealogickým prieskumom.

    Použitá literatura:
    M.Kučera: Cesta dejinami - Stredoveké Slovensko
    V.Segeš + kolektív: Kniha krážov - panovníci v dejinách Slovenska a Slovákov
    J.Tibenský + kolektív: Dejiny - Slovensko
    V.Dangl: Bitky a bojiská v našich dejinách
    D.Kováč: Dejiny Slovenska
    D.Machala: Šžachtické rody na Slovensku
    J.Huizinga: Jeseň stredoveku
    A.Špiesz + D.Čaplovič: Ilustrované dejiny Slovenska

    Celý článek | Komentáře: 16 | Přidat komentář | Záložky:
    Informační e-mailVytisknout článek

    Naše knihy
    Přemysl Otakar II.


    Záviš z Falkenštejna
    Kalendář šermířských akcí
    Kalendář
    <<  Červenec  >>
    PoÚtStČtSoNe
         1 2
    3 4 5 6 7 8 9
    10 11 12 13 14 15 16
    17 18 19 20 21 22 23
    24 25 26 27 28 29 30
    31       

    Hus 2015 VOJSKO.net - �eskoslovensk� i sv�tov� zbran� a vojensk� technika Husit� - Kto� js� bo�� bojovn�ci via historia Putov�n� Hrocha