Domažlický snem a jeho výsledky znamenali prehĺbenie dualizmu moci v Českom kráľovstve. Ján Lucemburský musel postúpiť výkon funkcii českému panstvu a jeho kráľovský titul sa stal viac reprezentačnou funkciou. Kráľovi ostalo právo na príjmy z urbury, príjmy z kláštorov a kráľovských miest, pričom aj správu týchto príjmov riadil kráľovský podkomoří (funkcia obsadzovaná českou šľachtou ). K vypísaniu berne mohol kráľ pristúpiť len pri dohodnutých udalostiach, mimo nich k jej vypísaniu potreboval súhlas snemu.

Páni z Landštejna so znakom striebornej ( bielej ) ruže v erbe boli súčasťou významného českého rozrodu Vítkovcov, ktorí sa v období posledných Přemyslovcov a prvých Luxemburgovcov aktívne zapájali do politiky Českého kráľovstva, a v tomto období častých mocenských zmien, sa snažili postúpiť čo najvyššie v mocenskom rebríčku.
Z tohto ich obdobia máme len kusé listinné informácie a popisy dobových kroník, častokrát poznamenané osobným názorom autora a občas aj nepresnou interpretáciou. Tento článok si nekladie za úlohu vedecky exaktne, len striktne na základe dochovaných dokumentov, rekonštruovať dejiny rodu. Jeho cieľom je populárne opísať pravdepodobnú genézu rodu, životy, ciele, pohnútky a uvažovanie niektorých jeho príslušníkov v kontexte českých dejín. Mnohí historici často hodnotia jednotlivých príslušníkov českých šľachtických rodov len na základe ich ochoty pomáhať, resp. podrobiť sa cieľom panovníka bez ohľadu na ich osobné a rodové snahy. Cieľom tohto článku je práve snaha trochu obrátiť pohľad na príslušníkov českej šľachty - v tomto prípade pánov z Landštejna, aby sme sa pokúsili pochopiť ich rozmýšľania a konanie. [Z dôvodu ľahšieho čítania pre českých čitateľov sú mená, dátumy a tituly uvádzané po česky; z dôvodu oddelenia historicky doložených faktov od úvah autora sú úvahy v texte zvýraznené kurzívou. Ďakujem za pochopenie. ]

aneb Nesmělý pokus o pochopení vývoje elit v průběhu revolučních společenských změn…

„Mezi šlechtici českými a moravskými, kteří přilnuli ke dvoru jejímu, vynikal často jmenovaný pán Záviše z Rosenberka netoliko urozeností, jakožto starosta Vítkovců, ale i osobní povahou. Bylť on muž jak ušlechtilé postavy a jemných mravů, tak neobyčejných pro věk svůj schopností a vědomostí, udatný rytíř a proslulý básník; ba považován byl netoliko u sprostého lidu, ale i mezi vysoce postavenými, za nebezpečného kouzelníka a čaroděje. Půvabu té a takové osobnosti královna vdova neodolala nadlouho: přivinula ho k sobě blíže, jmenujíc jej purkrabím na Hradci a správcem hradu svého; konečně pak oddala se s ním tajně.“ (František Palacký, Dějiny národu českého)

Od narození po bitvu na Moravském poli.

Hluboká, Hluboká s věžemi a valy,
za dávna Záviše pěvce tu sťali.
Sťali ho pod hradem na svěžím luhu,
Ubohý zpěváku, ubohý druhu.
Rád že měl královnu, padla mu hlava,
Posavad rudne tu od krve tráva.

Český šlechtic, táborský hejtman, loupeživý rytíř, dobrodruh, žoldák polského krále a straník Jagellonské kandidatury - člověk s nepochybně zajímavým životním osudem.