Rod Dobó de Dobóruszka.

[Robert]

Pôvodne som tento článok napísal pre iné fórum, ale vkladám ho aj sem. Opisuje hrdinu protitureckých bojov, obrancu hradu Eger (Jáger) Štefana (Istvána) Dobó v 1552. Pevnosť bola jedna z prvých vôbec, ktorá dokázala odolať drvivej presile Turkov.
Rod Dobó bol starým ale nie veľmi významným rodom. Ich pôvod siaha až do 13.st . Počas panovania kráľa Štefana V. sa v župných listinách vynára meno Jakuba, syna Gregora Pálócziho. Jakub i jeho potomkovia sú potom spomínaní aj neskôr, za Ladislava IV a v 1311 za 170 mariek kupujú dedinku Ruszka (vtedy Rwzka, dnes Ruská, neďaleko slovensko – ukrajinskej hranice. ) V 1335 sa rod Pálóczi defintívne rozdeľuje na starší, no chudobnejší rozrod, pomenovaný po hlave rodu Dobó-vi (dobó = vrhač ) a mladší ale magnátsky rozod, ktorý si ponechal pôvodné meno Pálóczi. Od tých čias sa rod Dobó píše aj s predikátom ako Dobó de Dobóruszka.
Majetkovo tvorili Dobóovci vyššiu vrstvu kuriálnych zemanov (v resp. šľachticov bez titulu), ale v rytierskej ére boli pravdepodobne pasovávaní za rytierov. Zväčša ich nachádzame v kráľovských družinách Anjouovcov, Jagellovcov, Mateja Korvína. Za Žigmunda Luxemburského bol ich aktuálny člen aj príslušníkom dračieho rádu, o čom svedčí ich erb.
Štefan, neskorší skvelý vojak, sa narodil okolo r. 1502 ako piate dieťa Dominika Dobóa, preto nemohol dúfať v relatívne pokojný život vidieckeho zemepána. Zrejme v mladosti absolvoval obvyklý rytiersky výcvik. Bitka pri Moháči razom zmenila majetkové výhliadky aj rodu Dobó. Posledný člen magnátov z rodu Pálócziov, Anton, totiž v bitke padol, a starší rozrod si nárokoval na ich dedičstvo.
Na ich smolu, však na to isté dedičstvo si nárokoval iný a tiež magnátsky rod barónov Perényiovcov, ktorí boli s rodom Pálóczi spríbuznení po ženskej línii. Tento konflikt medzi týmito rodmi sa tiahol celým životom Štefana i jeho potomkov, aby bol napokon vyriešený prekvapivým kompromisom v tretej generácii po hrdinovi tohto príbehu.
Hrad Eger bol vlastne tiež predmetom ich dedičstva. Pokusy získať hodnosť kapitána hradu (de fakto vlastníctvo) sa začali okolo r. 1540, ale funkciu napokon s úspechom získal až v 1548. O túto funkciu sa delil najprv s Františkom Zay, ktorého v 1551 potom vystriedal Štefan Mekcsey. Nič sa mi nepodarilo zistiť o tom, aký bol vzťah spoluveliteľov, ale ak aj boli medzi nimi nejaké aminozity, v prípade potreby sa vedeli nad nimi povzniesť a vojensky efektívne spolupracovať.
Hrad bol postavený na pevnej skale, čo neumožňovalo jeho podmínovanie. Na druhej strane mesto i hrad sú okem teplých prameňov známe svojimi kazamatami, sieťami podzemných chodieb, ktoré nie sú celkom preskúmané ani dnes. Tieto hrali dôležitú úlohu aj pri obrane hradu.
Dobó, sa o hrad snažil z majetkových pohnútok – oblasť bola známa svojím vínom už vtedy, a sídlom biskupstva, ale bol si evidentne vedomý aj jeho strategickej polohy pri obrane Horného Uhorska a banských miest, preto hrad neustále posilňoval a doplňoval aj jeho zásoby. Jeho prezieravosť bola viac než odôvodnená, v 1550 vypršalo prímerie medzi Tureckou ríšou a Habsburgmi a v lete 1552 hrad obľahlo veľké turecké vojsko pod velením anatolského veľkovezíra Ahmeda. Dobó žiadal kráľa o posily, dostalo sa mu ich však málo – k obrane prispeli všetky hornouhorské župy, mestá – napr. Košice.Obvyklú posádku hradu tvorilo v časoch mieru okolo 150 -200 bojovníkov, čo postačovalo na správu, teraz mal k dispozícii asi 1500 vojakov a spolu s obyvateľmi, ktorí sa do hradu uchýlili pred Turkom, bolo v hrade cca 2000 duší.
Oproti tomu mali Turci veľkú armádu – dobové opisy hovoria o 200 000 armáde, ale reálnejšie čísla hovoria o 40 000 bojovníkoch. Turci mali k dispozícii aj modernú artilériu, ktorú samozrejme neváhali využiť...
Vďaka dôkladnej príprave obrancovia odrážali útok za útokom, a za útočníkmi nezaostávali ani vo vynaliezavosti v trikoch a pascách. K obrane hradu prispelo aj civilné obyvateľstvo, ženy bojovali na hradbách zarovno s mužmi... Hoci sa hrad zdal dobyvateľom spočiatku ako ľahké sústo, obliehanie sa predlžovalo, až napokon uznali, že tentoraz im pevnosť odolala.
K pravde patrí aj to, že ak sa podarilo pevnosť udržať do pozdnej jesene, dobyvatelia zväčša odtiahli.( Po mokrých skalách sa štverá ťažko).Po Eger však podobných prípadov bolo žalostne málo, okrem Kysaku (1532) a obrany Viedne (čo však bolo veľkým mestom, 1529) žiadne.
Hrdinskosť obrancov ocenili dokonca aj tureckí kronikári, a samozrejme aj kresťanskí renesanční speváci akýsi pozdní trubadúri hlavne Šebastián Lantos de Tinód.(maď. Tinódi Lantos Sebestyén)
Hrad bol po tureckom útoku úplne v ruinách a preto ho prestavali podľa renesančných plánov talianskych inžinierov v rokoch 1553 -1596.
Eger potom pôsobil naďalej ako dôležitý koncový hrad, jeho kapitánom bol začas aj ďalší potomok "dračieho rádu" Žigmund Rákóczi, tiež výborný vojak a zakladateľ kniežacieho rodu Rákócziovcov. V 1596 sa napokon dostal do rúk Turkov. Vtedy však bola už iná doba, po veľkom Sulejmanovi panovali jeho menej schopní potomkovia, ktorí nikdy nevedeli úplne využiť víťazstvá svojich armád.
Štefan Dobó za svoje služby dostal v 1553 hrady Déva (dnes Rumunsko,Deva, nem. Diemrich) a Szamosújvár (dnes Rumunsko, Gherla, nem Neuschloss alebo Armenierstadt) v Sedmohradsku spolu s titulom vojvodu (vajdu) kniežatstva. V 1558 bol potom povýšený do stavu slobodných pánov (barón).
Politika Habsburgov a uhorskej šľachty bola plná nedôvery a vzájomného podozrievania. V Sedmohradsku v 1556 sa snem rozhodol o opätovné povolanie kráľovnej matky Izabely Jagelonskej a jej syna Jána Žigmunda Zápoľského, čo zároveň znamenalo opätovné otrhnutie sa spod panstva Habsburgov. Dobó, ako Ferdinadov človek sa mal vzdať svojej hodnosti a odísť. Ako rodený vojak tak samozejme neurobil, ale spolu asi s 2000 mužmi sa opevnil v hrade Szamosújvár, kde spojeným turecko – sedmohradským silám odolával 10 mesiacov.
Napokon im pod prísľubom slobodného odchodu hrad vydal, ale víťazi – pod vplyvom starého rodového nepriateľa Perényiovcov ho uväznili. Z väzenia sa mu po roku podarilo utiecť.
V 1558 bol odškodnený hradom Levice, stal sa tekovským županom a v 1560 patril Štefan Dobó k najväčším vlastníkom pôdy v Hornom Uhorsku. Jeho meno nesie aj renesančný palác na Levickom hrade, ktorý dokončil až jeho syn.
Napriek darom Dobóov vzťah s Habsburgmi na sklonku života, nebol najlepší. Perényiovci uplatnili svoj vplyv aj tu. V 1568 bol zatknutý v Bratislave, avšak zasa ušiel. V 1569 ho na sneme opäť v Bratislave zatkli s obvinením velezrady. Obvinenie bolo evidentne falošné, ale na slobodu sa dostal až v 1572 so silne podlomeným zdravím. Zomrel v kruhu svojich blízkych v tom istom roku.
Konflikt rodu Dobó a Perényiovcov sa napokon skončil – svadbou. Vnučku veľkého protitureckého bojovníka si vzal jeden z Perényiovcov. Ten rod myslím, žije podnes.
Život Štefana Dobóa bol typickým pre Uhorsko 16. st. Pekne dokumentuje nerozhodnosť šľachty, ktorého panovníka zvoliť i jej vzájomnú nejednotnosť, za ktorú celá krajina zaplatila svojou suverenitou. Dokumentuje však aj to, že človek 16.st si bol vedomý svojej povinnosti a napriek svojim početným chybám bránil svoju vlasť i vieru často do posledného dychu.
O obrane Egru napísal v Maďarsku notoricky známy román „Egerské Hviezdy“ spisovateľ Géza Gárdonyi, na základe ktorého natočili v 1968 veľkofilm s rovnakým názvom. Nedávno sa mi ho podarilo kúpiť na DVD. Po opätovnom zhliadnutí ma prekvapilo, koľko odkazov je v ňom na obrancov, ktorí prišli z dnešného Slovenska, napr, na majstra kováča z Oravy, ktorý spomína svoju ženu a 5 detí, či košickú milíciu, ktorá bola vyzbrojená aj puškami.