Na začiatku roku 1350 je Vilém z Lanštejna zase v okolí českého a rímskeho kráľa Karla, nakoľko sa očakávalo narodenie kráľovského potomka. Vilém z Landštejna 12. ledna 1350 vystupuje ako svedok na listine Rusa z Litic, ktorou potvrdzuje prijatie 600 kôp českých grošov od bratov z Rožmberka, ktoré zanechal jeho žene jej brat Heřman z Miličína. Zloženie svedkov naznačuje, že sa jednalo o rodinnú záležitosť, kedy sa Rus z Litic snažil ako svedkov využiť príbuzných. (Vilém z Landštejna, Jetrich a Remund z Kostolomlat a páni z Rožmberka).
Rok 1342 bol rokom dohodnutého odchodu kráľa Jana Lucemburského z Českého kráľovstva. Za svoj 2 ročný pobyt mimo Čiech sa kráľ Jan nechal od markraběho Karla vyplatiť. Draho zaplatené právo vládnuť chcel Karel prirodzene čo najlepšie využiť a hneď začal vládnuť podľa svojch predstáv.
Po odchode Jána Lucemburského z Čiech v červnu 1337 nastala v kráľovstve rozpačitá atmosféra. Stranu priaznivcov následníka trónu Karla znechutilo jeho „de facto“ vyhnanstvo v Taliansku. Strana českých pánov, ktorá posilnila svoje mocenské pozície po ostatnom príchode kráľa Jána do Čiech (Pertold z Lipé, Oldřich Pluh, ..), zase naopak tušila, že sa Ján dlhší čas v Prahe neukáže a markrabě Karel si skôr či neskôr znovu prisvojí najvyššiu moc.
<i>Začiatkom roku 1336 sa darilo Petrovi z Rožmberka, Vilémovi z Landštejna a vyšehradskému proboštovi Jánovi Volekovi získavať stále väčší vplyv v kráľovstve prostredníctvom následníka trónu, mladého princa Karla. Táto trojica v svoj prospech využívala určitú „meránsku“ náklonnosť mladého následníka a možno aj znalosť latinského jazyka, ktorá im v období pokiaľ si Karel neosvojil český jazyk, umožnila s ním komunikovať priamo po latinsky bez tlmočníkov..<br>
Od roku 1327 začal Vilém z Landštejna častejšie sprevádzať Jána Lucemburského na jeho cestách mimo územia Českého kráľovstva, pričom získaval komplexnejší pohľad na jeho konanie v rámci európskej politiky ako aj na spôsob využívania prostriedkov plynúcich z Čiech. Vilém začal detailnejšie chápať súvislosti ríšskej politiky a hracie možnosti českých kráľov. Sám sa stal súčasťou mocenského mechanizmu presadzovania lucemburských záujmov v európskom politickom priestore.
Vítek z Landštejna zanechal po svojej smrti (niekedy po roku 1312 ) svojim potomkom dobrú majetkovú základňu, priateľské vzťahy s českým kráľom Jánom Lucemburským, väzbu na mocenskú skupinou Jindřicha z Lipé, ako aj vedomie, že aj landštejnovci sa môžu podielať na vláde v Čechách.
Domažlický snem a jeho výsledky znamenali prehĺbenie dualizmu moci v Českom kráľovstve. Ján Lucemburský musel postúpiť výkon funkcii českému panstvu a jeho kráľovský titul sa stal viac reprezentačnou funkciou. Kráľovi ostalo právo na príjmy z urbury, príjmy z kláštorov a kráľovských miest, pričom aj správu týchto príjmov riadil kráľovský podkomoří (funkcia obsadzovaná českou šľachtou ). K vypísaniu berne mohol kráľ pristúpiť len pri dohodnutých udalostiach, mimo nich k jej vypísaniu potreboval súhlas snemu.
Ojíř z Lomnice dosiahol v květnu 1284 funkciu najvyššieho komorníka Českého kráľovstva. Túto funkciu získal hlavne vďaka podpore svojho priateľa Záviša z Falkenštejna, od ktorého postavenia bolo závislé aj postavenie samotného Ojířa z Lomnice. Mocenské možnosti Ojířa z Lomnice boli úzko spojené s osudom Záviša z Falkenštejna. Ojíř si tento stav uvedomoval a svojim konaním si chcel aj samostatne získať vážnosť a autoritu.
Páni z Landštejna so znakom striebornej ( bielej ) ruže v erbe boli súčasťou významného českého rozrodu Vítkovcov, ktorí sa v období posledných Přemyslovcov a prvých Luxemburgovcov aktívne zapájali do politiky Českého kráľovstva, a v tomto období častých mocenských zmien, sa snažili postúpiť čo najvyššie v mocenskom rebríčku.