Středověk
Dnes je: 24. 11. 2017  | Hlavni strana | Seznam rubrik | Odkazy | RSS | Forum |  
Hlavní menu
Novinky
05.02.2017: Rodokmen
Po dlouhé době rodokmen: Páni z Pardubic

17.04.2016: Jakub Kon(e)ček z Prus
Nižší moravský šlechtic, v závěru života majitel zdouneckého panství

28.02.2016: Maršík z Radovesic
Poslední komentáře
  • Nechci se Vás nijak dotknout, ale ti připomínající mají většinou za sebou již nějaké publikace ;-) (Vilém Zajíc z Hazmburka. Katolický pán v husitské době)
  • Samý rejpal tady,zkuste si napsat něco takového sami lépe,když umíte jen hnidopišsky rýpat do každéh . . . (Vilém Zajíc z Hazmburka. Katolický pán v husitské době)
  • Zajímalo by mě, kdo ty informace doteď tajil. :-)) (Rodová společnost, její instituce a kolektivní identita. Utváření raně středověkých států)
  • Vážení, konečně se odtajňují zdroje úžasných informací o nás Slovanech. Kdo má možnost studovat ty p . . . (Rodová společnost, její instituce a kolektivní identita. Utváření raně středověkých států)
  • Možná by bylo vhodné přidat na stránky (přesněji do dokumentů ke stažení) článek s citacemi (jelikož . . . (Vilém Zajíc z Hazmburka. Katolický pán v husitské době)
  • Sociální sítě a ostatní






    Šlechta

    * Zlatá doba Striebornej ruže - 8.čas

    Autor: Mildi . Vydáno dne 26. 06. 2016 (1274 přečtení)

    Rok 1342 bol rokom dohodnutého odchodu kráža Jana Lucemburského z Českého krážovstva. Za svoj 2 ročný pobyt mimo Čiech sa kráž Jan nechal od markraběho Karla vyplati. Draho zaplatené právo vládnu chcel Karel prirodzene čo najlepšie využi a hneď začal vládnu podža svojch predstáv.

    Krážovstvo bolo po odchode kráža Jana v nežahkej finančnej situácii. Navyše zo zahraničnopolitického hžadiska vážnou hrozbou bolo nepriatežstvo s cisárom Ludvíkom Bavorským, ktorému sa podarilo vytlači Lucemburkovcov z Dolného Bavorska, zorganizoval vyhnanie Karlovho brata Jana Jindřicha z Tirolska a bolo jasné, že ich vzájomný mocenský boj sa neskončil. Lucemburkovci boli pre cisára hrozbou, nakožko držali 2 zo 7 volitežských hlasov kurfirstov: hlas českého kráža a hlas trevírskeho arcibiskupa. Cisárov rod Wittelsbachovci taktiež držali 2 volitežské hlasy: hlas braniborského markgrófa, ktorý držal cisárov syn Ludvík Braniborský a hlas falckého grófa. Druhý hlas bol istý len čiastočne, nakožko falcká vetva Wittelsbachovcov mala časté spory so svojimi príbuznými v Bavorsku. Hlavným dôvodom sporov bola dohoda, podža ktorej právo volitežského hlasu sa malo strieda medzi oboma vetvami, čo samozrejme dobre nefungovalo.

    Cisárovi sa podarilo získa na svoju stranu nového, pápežom Benediktom XII. vymenovaného, mohučského arcibiskupa Jindřicha z Virneburgu, ktorý si príklonom k cisárovi ale znepriatelil kúriu. Zvyšné dva hlasy držali mohučský arcibiskup Walram z Julichu a saský vojvoda Rudolf s dobrým vzahom k Lucemburkovcov (o tento hlas sa uchádzala aj lauenburská vetva saských vojvodov). Cisár Ludvík Bavorský mal silnú podporu v ríši, najmä v mestách, ale jeho hlavným problémom bol dlhoročný spor s pápežskou kúriou, ktorá ho označovala za kacíra a vyhlásila nad ním kliatbu. Cisár vďaka šikovnej národnej politike v nemeckej časti ríše dokázal svoj spor s kúriou interpretova ako spor kompetenčný, v ktorom on bojuje za práva ríše, ktoré chce pápež obmedzi. Šikovnou propagandou a intelektuálnou podporou od uznávaných cirkevných osobností akou bol napr. Vilém z Occamu, dokázal vybudi v ríši národné cítenie a ním oslabova tlak cirkevnej kliatby.

    Cisárovou slabou stránkou bol strach až zbabelos ís osobne do stretu na bojovom poli. Preto pri dosahovaní svojich ciežov rád využíval zákulisnú diplomaciu, vytváranie koalícii, intrigy a nátlak prostredníctvom ríšskych snemov. Touto cestou účinne tlačil na Lucemburkovcov, až sa mu museli postupne podvoli arcibiskup Balduin Trevírsky ako aj český kráž Jan Lucemburský.

    K vládnutiu a k boju s cisárom Karel potreboval vhodných pomocníkov a Vilém z Landštejna ako odskúšaný verný spolupracovník mal dobrú šancu znovu získa významnú funkciu. Karel bol pri výkone vlády náročný voči sebe a takisto voči svojim spolupracovníkom, museli sa Karlovi prispôsobi vždy keď to potreboval. Zmeny vo funkciach robil postupne s ciežom zachova stabilitu v krážovstve. Pri výbere svojich dôverníkov uprednostňoval hlavne vzdelaných a schopných jednotlivcov, často z cirkevných kruhov. Tým zmierňoval svoju závislos od vysokej šžachty, podobne ako Václav II. Česká šžachta mala šancu konkurova cirkevným vzdelancom pokiaž mohla Karlovi poskytnú finančné záruky alebo vojenskú podporu pre jeho mocenské aktivity.

    Panu Vilémovi boli blízke Karlove vízie a veril jeho schopnostiam, preto sa rozhodol mu ponúknu svoje slúžby. Jeho nasledujúci život bol spojený s Karlovou cestou za mocou, ktorej kžukaté cesty je potrebné pozna pre pochopenie nasledujúcich Vilémových rozhodnutí a podstaty jeho konania.

    Zdá sa, že Vilém z Landštejna videl od roku 1342 šance pre svoj nový mocenský rast na Morave. Jeho prenikanie na Moravu bolo postupné ale systematické, o čom svedčia jeho kroky ako snaha o získanie cirkevnej prebendy pre syna Ojířa v olomouckom biskupstve, vydaj dcéry Anežky do rodu moravských Šternberkovcov a aktivity na Morave v mene markraběte a jeho brata.

    Karel pre vyrovnaný súboj s cisárom potreboval nielen finančnú a vojenskú silu, spojencov v ríši ale aj zabezpečenú východnú a južnú hranicu krážovstva. Na Morave potreboval spožahlivého človeka.

    Skoro fatálne postavenie Lucemburkovcov sa výrazne zlepšilo, keď po úmrtí dobráckeho pápeža Benedikta XII. bol v květnu 1342 so silnou podporou francúzskeho kráža zvolený za nového pápeža Kliment VI., Karlov učitež a priatež Pierre de Rosiere. Nový pápež mal jasný ciež zniči kacírskeho cisára Ludvíka Bavorského. Pierrove skúsenosti a intelekt z neho robili smrtelne nebezpečného protivníka cisára a jeho prisluhovačov. Pápež bol brzdený v útoku na nenávideného cisára, nakožko ten stále hrozil spojenectvom s anglickým krážom proti jeho tútorovi, francúzskemu krážovi Filipovi VI.

    Jan ako aj Karel pochopili šancu oprie sa v boji s cisárom o silu cirkvi, ale najprv potrebovali zbavi Jana dvojitej cirkevnej kliatby. Jednu cirkevnú kliatbu vyhlásil nad českým krážom bývalý biskup Nanker, kvôli sporom v Sliezsku a druhá cirkevná kliatba visela nad českým krážom kvôli jeho lénnemu sžubu cisárovi v roku 1339.

    Jednou z prvých úloh markraběte Karla bolo stabilizova vládu v Sliezsku a vyrieši spor s vratislavským biskupstvom (ohžadne výberu svätopeterského haliera a biskupského hradu Milíč), ktorý bol dôvodom kliatby biskupa Nankera voči českému krážovi. Biskup Nanker zomrel koncom roku 1340 a jeho nástupca Preclaw mal pozitívny vzah voči Lucemburkovcom. Bol to ideálny čas na doriešenie sporov. Jan Lucemburský už nestihol osobne rokova v Sliezsku a tak túto úlohu prevzal následník trónu Karel. V listine z 3. února 1342 Jan Lucemburský udežuje Karlovi plnú moc na jednanie o otázkach vratislavského biskupstva a hradu Milíč. Medzi svedkami tohto dokumentu je uvedený aj Vilém z Landštejna. Listina je považovaná za Karlovo falzum a ukazuje, že Karel Viléma pokladal za blízkeho človeka, ktorý ho podporí aj v nie vždy úplne legálnom postupe.

    V tomto období Karel udelil Petrovi z Rožmberka a Vilémovi z Landštejna funkciu poprávců na Plzeňsku. O vysokom postavení Petra a Viléma svedčí aj rozhodčia listina z 30. května 1343, v ktorej Karel riešil spor pražských mešanov so špitálom križovníkov. Vilém v nej svedčí hneď na druhom mieste za Petrom z Rožmberka.

    Činorodý markrabě Karel začal aktívne rieši všetky otvorené otázky. Čo najskôr vycestoval do Vratislavi, kam predtým poslal svoje poverenie. S novým biskupom Preclawom sa mu podarilo dohodnú riešenie sporných otázok a hneď sa musel ponáhža do Uhorska, kde umieral kráž Karel Robert z Anjou. Nestihol ho už živého, ale aspoň sa zúčastnil na jeho pohrebe a korunovácií nového kráža, jeho syna Ludvíka (Velikého). Návštevu využil na potvrdenie v roku 1338 dojednaného sobáša Ludvíka so svojou dcérou Markétou. Karel okrem politického spojenia trvalo usiloval aj o pozdvihnutie obchodných vzahov medzi Uhorskom a Moravou, pričom nadväzoval na vyšegradske dohody z roku 1335, kde sa definovala dôležitá obchodná trasa z Uhorska na Moravu.

    Jan Lucemburský sa ponáhžal čo najskôr navštívi nového pápeža Klimenta VI., kde odvolal svoju lénnu prísahu cisárovi a zároveň vybavil viaceré cirkevné prebendy. Medzi inými aj miesto kanonika v olomouckom biskupstve pre Vilémovho syna Ojířa.

    Určite s pápežom začal aj diskusiu o situácii v ríši a spoločnom boji s cisárom. Pre odstránenie cisára bolo potrebné postupne získa podporu v ríši. Kliment VI. si uvedomoval, že najvhodnejším partnerom v ideologickom boji s cisárom je trevírsky arcibiskup Balduin, strýko kráža Jana. Arcibiskup mal v nemeckej ríši vysoký kredit, nakožko dlhodobo bojoval za práva ríše. Bolo potrebné ho získa a presvedči na nebezpečnú hru proti Ludvíkovi Bavorskému. Na cisára bol potrebný opatrný postup.

    Ideálnou taktikou bolo vyjednávanie Lucemburkovcov s cisárom ohžadom ich odškodnenia za Tirolsko, pričom zároveň zdanlivo ponúkali sprostredkovanie zmierenia cisára s novým pápežom. V lednu 1343 zomrel staručký pražský biskup Jan IV. z Dražic. Na jeho miesto sa uchádzali dvaja uchádzači. Karlov kanclér mělnický probos Jindřich a dekan pražskej kapituly Arnošt z Pardubic.

    Pražská kapitula sa nevedela dohodnú na jednom kandidátovi a nakoniec bol rozhodnutím pápeža probáciou vymenovaný za nového pražského biskupa Arnošt z Pardubíc. Karel akceptoval toto menovanie a Arnošt sa stal jeho silnou politickou, cirkevnou ako aj osobnou oporou.

    Karel bol stále nútený rieši ažkú finančnú situáciu v Českom krážovstve a Vilém mu pomáhal rieši jeho rôznorodé finančné operácie. Napr. v listine z 3. července 1343 je Vilém z Landštejna uvedený ako svedok, respektívne ako jeden z ručitežov Karlovej zábezpeky pre kutnohorských urburérov. Zaujímavosou listiny je klauzula, v ktorej Vilém v prípade neplnenia záväzkov nemá figurova ako ručitež (leženie v Prahe), ale má ho zastupova jeho syn Ojíř. Karel asi chcel ma Viléma vožného pre iné úlohy a Vilém využíval príležitosti ako postupne etablova svojho syna v službách pre Karla. Z tohto obdobia je pravdepodobne aj dokument, ktorým Karel zastavuje Vilémovi z Landštejna plat z dvoch dedín u Jemnice za pôžičku 100 kôp grošov, pravdepodobne za svoje dlhy Vilémovi. V září 1343 Karel pristúpil na prímerie s cisárom. Musel, nakožko sa skomplikovala situácia v Sliezsku, kde sa nový vojvoda Jindřich Zaháňsky zmocnil Hlohova. Karel musel zasiahnu, pričom sa do bojov zapojil aj požský kráž Kazimír, ktorý vstúpil do Hlohovska a pripojil si čas tohto územia.

    Karel vynakladal veža úsilia na udržania priatežstva s východnými susedmi, nakožko týmto svoje spojenectvo stále ponúkal aj cisár. Karel navštívil požského kráža, kde pomáhal k jeho dohode s rádom nemeckých rytierov. Zároveň sa snažil pomôc uhorskému krážovi Ludvíkovi, ktorý žiadal Karla o podporu u pápeža, aby tento presadil uznanie jeho brata Ondreja ako spoluvladára na neapolskom tróne po smrti kráža Róberta. Ondrej bol manželom Róbertovej dcéry Jany, ale bez účasti na vláde. Karel za týmto účelom neúspešne posielal do Avignonu za pápežom vyjednávačov.

    Pápež Kliment VI. medzitým po predĺžení prímeria medzi francúzskym a anglickým krážom na 3 roky, začal otvorene útoči na Ludvíka Bavorského. Kliment vyzval cisára na podrobenie sa pápežskej kúrii do 3 mesiacov, pričom dokument (pápežský nález) obsahuje zmienku aj o tirolskej afére. Cisár si uvedomoval nutnos urovna problém s Lucemburkovcami a preto ponúkal Janovi Lucemburskému ako odškodnenie za Tirolsko sobᚠsvojej dcéry s Janovým najmladším synom Václavom ako aj odstúpenie Dolnej Lužice.

    Do Čiech priniesol túto informáciu Hynek z Dubé, ktorý sa vrátil z rokovania v Avignone ohžadom zásahu pápeža v prospech Ondreja Uhorského. Karel sa obával, že sa jeho otec dohodne s cisárom za podmienok nevýhodných pre neho a jeho brata Jana Jindřicha. Preto radšej koncom roku 1343 aj on priamo vstúpil do rokovania s cisárom. Z Domažlíc spolu s bratom prostredníctvom poslov komunikovali s cisárom. Tento videl v paralelných rokovaniach s Lucemburkovcami ideálnu šancu znovu vyvola medzi nimi rozkol. Táto jeho taktika už bola v minulosti viackrát úspešná.

    V období, kedy bol Karel viazaný aktivitami voči cisárovi, mu pomáhal Vilém pri riešení problémov na Morave. Z útržkovitých dokumentov Summa Gebhardi sa dá vyčíta zásah Viléma z Landštejna v prospech 21 brnenských mešanov v roku 1343, ktorí boli zadržaní spolu s tovarom v Trnave grófom Pavlom. Dôvodom bol dlh českého maršálka Pertholda z Lipé, za ktorý sa rok predtým brnenskí zaručili. Najprv mal situáciu rieši posol Bernard, ale bol neúspešný. Problém musel rieši Vilém z Landštejna, ktorý vycestoval za uhorským krážom. Toho 4 týždne hžadal, kým ho zastihol vo vzdialenosti viac ako 100 míž od Brna.

    Vilém bol pravdepodobne o túto službu požiadaný Karlom alebo jeho bratom, aby sa zachovali dobré vzahy a dohodnuté obchodné trasy s Uhorskom. Vilém mal diplomatické schopnosti a mohol využi osobnú známos s novým uhorským krážom Ludvíkom, lebo v roku 1338 sa s ním stretol, keď dojednával spolu s markrabím Karlom a Těmom z Koldic jeho sobᚠs Karlovou dcérou Markétou.

    Jan Lucemburský koncom roku 1343 oficiálne pôsobil v Avignone aj ako prostredník medzi kúriou a cisárom, ale dostal od pápeža prísžub, že bude podporova Karla pri jeho kandidatúre protikráža voči Ludvíkovi Bavorskému. Pápež zároveň pozval Karla do Avignonu. Jan poslal Karlovi odkaz, aby prerušil rokovania s cisárom a pricestoval za pápežom. Karel neveril otcovi a odcestoval do Avignonu v únoru 1344 až priamo na pozvanie od pápeža Klimenta VI.

    Karel spolu s otcom prišli do Avignonu rozhádaní pravdepodobne kvôli novým finančným nárokom kráža Jana. Ich spor urovnával aj samotný Kliment VI. Hlavnou, ale skrytou témou rokovaní bol ich postup proti cisárovi. Návšteva však priniesla aj významné povýšenie pražského biskupstva na arcibiskupstvo. Doba tomu prijala, dovtedy nadriadený mohučský arcibiskup Jindřich z Virneburku prisluhoval cisárovi, a preto oslabenie jeho vplyvu na Čechy bolo pre pápeža vítané. Táto významná udalos v prospech českej cirkevnej samostatnosti bola zároveň vhodnou kulisou pre konšpiračné rokovania. Z Avignonu odišiel kráž Jan do Lucemburku a markrabě Karel do Bazileja. Obaja vedeli, že je potrebné naoko rokova s cisárom, ale zároveň zbiera spojencov proti nemu. V Bazileji Karel rokoval s rakúskym vojvodom o sobáši svojej posledne narodenej dcéry Kateřiny s Albrechtovým najstarším synom Rudolfom. Jan Lucemburský sa zase snažil získa wettinskeho markgrófa Fridricha, ktorému tiež ponúkal Karlovu Kateřinu, keďže v rodine nebola žiadna iná vožná princezná.

    Cisár sa dostal pod tlak, nakožko v samotnej nemeckej ríši sa tiež postupne menila atmosféra. Ríšske kniežatá už považovali dlhoročný spor cisára s kúriou za neudržatežný. Báli sa, že cisár bude pápežom dotlačený k ústupkom na úkor ríšskych práv. Požadovali oddeli osobné spory cisára od kompetenčných sporov ríše a kúrie. Túto atmosféru v pozadí pripravoval trevírsky arcibiskup Balduin.

    Karel po odchode do Avignonu zveril vládu v Čechách bratovi Janovi Jindřichovi. Jan Jindřich asi trávil väčšinu času v Prahe a na riešenie problémov na Morave rád využíval Viléma z Landštejna. Napríklad v roku 1344 keď nedostal odozvu na svoje listy mestskej rade Olomouca, aby odsúdila zadržaného zločinca, požiadal Viléma o intervenciu. Ten požadovaný zásah v tom roku aj vykonal.

    Karel spolu s otcom sa vrátili do Prahy v listopadu 1344 a slávnostne inštalovali prvého pražského arcibiskupa Arnošta z Pardubíc. Zároveň začali pripravova novú krížovú výpravu do Pruska, na ktorú pozvali mnohé osobnosti Európy, tým ich získavali na svoju stranu a bránili útoku na svoje krážovstvo.

    Medzi pozvanými bol aj uhorský kráž Ludvík, ktorého prišli koncom roku do Brna privíta Jan Lucemburský, Arnošt z Pardubíc ako aj Vilém z Landštejna. Všetci vyššie uvedení boli v Brne obdarovaní, pričom Vilém ako významný „přímluvce“ mešanov na krážovskom dvore dostal víno za 4 hřivny a lovaňské súkno za 4,5 hřivny.

    Z Brna sa Jan Lucemburský vrátil do Prahy, kde s pánmi z Koldic dohodol odkúpenie ich léna panstvo Kupka za 2000 kôp grošov. Za prítomnosti Petra z Rožmberka, Viléma z Landštejna a Rusa z Litic zaplatil len 50 kôp, zvyšné mal kráž zaplati v splátkach. Ako vidno Vilém poskytoval služby nielen Karlovi, ale keď bolo treba aj jeho otcovi. Pravdepodobne s Janem Lucemburským pred koncom roka 1344 vyrazil do Vratislavi, kde začínala krížová výprava.

    Karel sa stretnutia v Brne nezúčastnil nakožko vo Viedni rokoval s Albrechtom II. Habsburským, kde znovu potvrdil sobᚠsvojej dcéry Kateřiny s jeho synom Rudolfom. K výprave sa pripojil vo Vratislavi.

    Pravdepodobne v období pred krížovou výpravou do Pruska bol Vilém z Landštejna oficiálne vymenovaný za hejtmana Moravy, lebo už v listine z 31. prosince 1344 sa uvádza jeho nový titul (capitaneo). Podža tejto listiny Vilém predsedal súdu zloženého z brnenských a znojemských konšelov, ktorí mali rozhodnú spor v Jemnici medzi mestskou radou a richtárom Jindřichom. Išlo o spor ohžadom uschovávania korešpondencie, pečatí a ostatných súčastí mestskej kancelárie.

    S Jemnicou sa často spája meno pána Viléma, napr. v listine z 6. června 1345 potvrdzuje mestu donáciu markraběho Karla, že mestu patria bane v tzv. Jezičkách.

    Získanie postu hejtmana Moravy bolo vežkým úspechom pana Viléma. Predpokladá sa, že v tejto funkcii vystriedal Pertholda z Lipé, ktorého dlhy pôsobili problémy v susednom Uhorsku. Obmedzenie postavenia pánov z Lipé na Morave privítali asi aj iné rody. S mocenským tlakom pánov z Lipé mali na Morave problémy aj ich príbuzní páni z Lichtenburku na Bítove, ktorým sa tlačili do ich dŕžav (hrad Vranov). Predpokladám, že páni z Bítova ako aj páni zo Šternberka boli Vilémovou oporou na Morave. Joseph Horký uvádza, že v dokumente z roku 1346 (Liber casuum forensium Moraviae) bol uvedený ako promarchio Albert von Sternberg. Neviem dohžada tento dokument, ale vylúči sa to nedá, nakožko Šternberk mohol dočasne zastupova pána Viléma. Hlavnou devízou pána Viléma z Landštejna na Morave bola schopnos nastoli poriadok pri použití konsenzu s miestnymi rodmi ako aj udržova mierové vzahy so susedmi uhorským krážovstvom a rakúskym vojvodstvom.

    Nie je isté, či sa Vilém zúčastnil samotného aženia do Pruska, nakožko okolo 2. února 1345 je v Brne, kde žiada na Karlov príkaz, aby mu mešania vyplatili 300 hrivien striebra. Mešania neboli schopní takúto sumu poskytnú, zaviazali sa na 230 hrivien, ale v tom čase poskytli len 30 hrivien. Chýbajúci obnos musel Vilém zháňa inde, pričom asi spolupracoval so Smilom z Bítova. Dá sa o tom usudzova, nakožko 1. záři 1345 hžadal Viléma brnenský posol v Prahe kvôli predĺženiu termínu splatnosti 200 hrivien. Podža Vilémovho následného rozhodnutia mali brnenskí mešania zaplati daný dlh práve Smilovi z Bítova.

    Výprava do Pruska nebola úspešná a navyše pri návrate domov sa požský kráž pokúsil markraběho Karla internova v meste Kališ. Karel odhadol úmysel požskej strany a s pomocou vratislavského hejtmana sa mu podarilo ujs do Vratislavi. Dôvodom pokusu internova Karla mohla by zmluva, ktorú uzavrel požský kráž Kazimír v lednu 1345 s cisárom Ludvíkom Bavorským ohžadom sobáša cisárovho syna Ludvíka Římana a Kazimírovej dcéry Kunhuty. Vojenská čas zmluvy zaväzovala Kazimíra neuzatvára s Lucemburkovcami žiadnu zmluvu bez účasti cisára a jeho synov.

    Na pokus o zajatie Karla Jan Lucemburský reagoval príchodom do Vratislavi s vojskom, ale Karel medzitým dojednal s Kazimírom prímerie. Zozbierané vojsko bolo využité na útok na Bolka Svídnickeho, ktorý bol považovaný za sprostredkovateža zmluvy medzi Kazimírom a cisárom.

    Prímerie s Požskom bolo len dočasné, cisár využíval nespokojnos kráža Kazimíra so stratou Sliezska a nespokojnos uhorského kráža Ludvíka s postojom pápeža voči právam jeho brata Ondreja v Neapole, aby ich získal do koalície proti Lucemburkovcom. Ako prvý začal útok na české územie zase požský kráž Kazimír, ktorý v červnu 1345 napadol Ratibořicko. Jan Lucemburský práve zbieral zemskú hotovos v Kutnej Hore a okamžite zareagoval protiútokom, ktorý zahnal požské vojsko až pod Krakov, pričom silné straty zaznamenal aj pomocný uhorský zbor. Cisár Ludvík Bavorský doma zbieral síce hotovos, ale vôbec nezasiahol a nechal spojenca bez pomoci. Okamžitá reakcia českého vojska ako aj zlyhanie cisára spôsobilo rozpad protilucemburskej koalície.

    Po návrate do Prahy, podža listiny z 1. září 1345, udelil kráž Jan Lucemburský výnosné panstvo Poděbrady s viacerými dedinami Hynkovi ze Žleb ako léno. Medzi svedkami, najmä Ronovcami, je ale na prvom mieste uvedený práve moravský hejtman Vilém z Landštejna. O Poděbrady bol vežký záujem a preto často menili lénnych majitežov. Keďže sa jednalo o české panstvo je na mieste otázka, prečo ako prvý svedok vystupuje moravský hejtman pán Vilém? Hynek ze Žleb bol jeho za a je vysoko pravdepodobné, že na rozhodnutí udeli Poděbrady ako léno práve Hynkovi mal Vilém vežký podiel. Predpokladám, že po vojenskom konflikte kráž Jan súrne potreboval finančnú hotovos a pravdepodobne voči Hynkovi vyrovnával aj iné záväzky (hrad Ronovec, Stříbrné hory a možno aj hrad Klepý, ktorý dávnejšie prešiel od Hynka na kráža). Vilém mohol sprostredkova toto finančné vyrovnanie, čím získal pre zaa výnosné panstvo. Hynkova dcéra Anežka (Vilémova vnučka) sa vydala za Bočka z Kunštátu a umožnila prenies Poděbrady do vlastníctva rodu, pozdejšie nazývaného páni z Poděbrad (Vilém z Landštejna bol prapraprastarý otec Jiřího z Poděbrad).

    V září 1345 bol zavraždený bezdetný vojvoda Vilém Henegavsko-Holandský, brat cisárovej manželky. Ludvík Bavorský stratil silného spojenca, ale videl šancu prostredníctvom manželky získa Henegavsko. Rovnaký nárok na Henegavsko si ale uplatňoval aj anglický kráž Eduard III.

    Kráž Jan odišiel rýchlo do Lucemburska, ktoré susedilo s Henegavským vojvodstvom, nakožko mohlo by priamo cisárom ohrozené. Cisár sa rozhodol s českým krážom vyjednáva a dohodnú zmier. Jan informoval o tomto jednaní pápeža listom, v ktorom vysvetlil, že sa nechce dohodnú s cisárom, ale ak rýchlo spoločne nezaútočia na cisára a nenastane vožba Karla ako nového rímskeho kráža, bude musie ustúpi pod tlakom cisára a jeho spojencov. Tento list vytváral tlak na Klimenta VI., ktorý musel rieši zložitú situáciu v Taliansku, kde bol zavraždený Ondrej, brat uhorského kráža a zároveň sa stále cítil brzdený francúzskou obavou zo spojenectva cisára s Angličanmi. Na druhej strane hrozilo, že cisár sa posilní spojenectvom s uhorským krážom a spolu ovládnu Neapolsko.

    V lednu 1346 urobil cisár hrubú chybu, keď udelil Henegavsko ako léno svojej manželke. Tým definitívne padlo spojenectvo s anglickým krážom a francúzsky dvor stratil zábrany brzdi útoky pápeža proti cisárovi. To bola možno rozhodujúca skutočnos, že pápež kladne odpovedal Janovi Lucemburskému na jeho list a jednoznačne sžúbil podporu jeho synovi Karlovi. Jan o tom informoval syna a navrhol spoločné stretnutie s pápežom. Karel vycestoval za otcom a vládu v Čechách zveril bratovi Janovi Jindřichovi a vládu na Morave Vilému z Landštejna.

    Karel s Janem Lucemburským najprv navštívili trevírskeho arcibiskupa Balduina, s ktorým podrobne preberali ďalší postup. Balduin si bol vedomí svojho postavenia ako aj rizika v boji proti cisárovi, preto žiadal od Karla dohodu, ktorá okrem iného mala rieši vyrovnanie prípadných škôd Balduina v boji s cisárom ako aj nákladov spojených s vožbou Karla ako nového rímskeho kráža.

    Z Trevíru sa Jan a Karel spoločne vybrali priamo do Avignonu, kde pápež Kliment VI., po vzájomných rokovaniach skutočne začal realizova potrebné kroky k vožbe Karla ako nového rímskeho kráža.

    Odvolal doterajšieho mohučského arcibiskupa Jindřicha z Virneburgu a na jeho miesto vymenoval Gerlacha Nasavského. Zároveň poslal list kolínskemu arcibiskupovi, aby sa spolu s trevírskym a mohučským arcibiskupmi a českým krážom Janom dohodli na vožbe nového kráža. 13.dubna 1346 Kliment VI. vystúpil proti cisárovi a vyhlásil, že je ochotný z pápežskej moci sám zvoli nového rímskeho kráža, pokiaž kurfirsti nepristúpia sami k bezodkladnej vožbe nového kráža. Túto výzvu pápež rozoslal následne aj ostaným ríšskym kniežatám. Kliment VI. za svoju podporu požadoval od Karla splnenie viacerých požiadaviek formou prísahy. Tieto oslabovali postavenie kráža rímskej ríše voči pápežovi, čo silne znižovalo Karlovu prestíž. Dňa 22.dubna získal Kliment VI. od Karla pred celým konzistóriom požadované sžuby. Ku Karlovým záväzkom sa následne pripojil aj kráž Jan.

    28. dubna sa pápež obrátil na ríšskych kurfirstov – volitežov, aby sa zriekli cisára Ludvíka Bavorského a zvolili nového kráža. Na výzvu nového mohučského arcibiskupa Adolfa Nasavského sa mali kurfirsti zís a nového kráža zvoli. Zároveň pápež vyzval mesto Aachen (Cáchy), aby umožnilo korunováciu nového rímskeho kráža. Karel po odchode z Avignonu odišiel znovu do Trevíru, kde sa znovu radil s arcibiskupom Balduinom o následnom postupe v ríši a možno aj podpore zo strany Francie.

    Nevieme, kto rokoval s francúzskym dvorom o Karlovej vožbe, ani aké záväzky boli prijaté. Bol to buď Balduin alebo Jan Lucemburský, ale bez tejto podpory by Karlovo zvolenie nebolo možné.

    Samotná vožba Karla za nového rímskeho kráža prebehla 11.července 1346 u starobylého krážovského stolca pri meste Rhens, kde za Karla hlasovali všetci prítomní volitelia arcibiskupi trevírsky, mohučský a kolínsky, saský vojvoda Rudolf a český kráž Jan. Vožba prebehla bez vežkej pozornosti, nakožko ríšske mestá ostávali verné cisárovi Ludvíkovi a ríšske kniežatá sa väčšinou neangažovali, aby na seba neobrátili hnev cisára.

    Pár dní po vožbe prišla z Francúzska správa, že sa anglický kráž vylodil v Normandii a začal vojenské aženie proti francúzskemu krážovi. Ten povolával všetkých svojich spojencov, vrátane kráža Jana a jeho syna Karla. Lucemburgovci sa aktívne zapojili do vojenského aženia. Pomáhali bráni prechodu anglického vojska cez rieku Sommu. To rieku nakoniec prešlo pri jej ústí do mora pri odlive a anglický kráž Eduard III. tiahol ku Calais. Francúzske vojsko sa hnalo za ním, aby mu tento zámer prekazilo a na otvorenom poli ho porazilo vďaka svojej presile. Anglický kráž, keď videl, že nestihne prís až do Calais, sa zastavil na strategicky výhodnom návrší pri mestečku Crécy, kde zaujal obranné postavenie. Dňa 26. srpna došlo k bitke, ktorá sa skončila katastrofálnou porážkou francúzskeho vojska a jeho spojencov. Anglický kráž vďaka premyslenej taktike a svojim lukostrelcom dokázal niči postupné nekoordinované útoky francúzskeho vojska. Francúzsky kráž Filip VI. nedokázal zastavi postupne prichádzajúce oddiely svojho vojska, ktoré za pochodu útočili na pripravené anglické jednotky, ktoré ich lukostrežbou decimovali.

    Keby sa francúzske vojsko riadilo radou svojich prieskumníkov (medzi inými aj Monka Bazilejského, verného sprievodcu kráža Jana), ktorí radili počka s útokom na druhý deň, možno by sa bitka vyvíjala inak. Anglické jednotky boli vlastne v pasci (stačila trpezlivos a necha Angličanov vyhladova). V bitke padol výkvet francúzskej šžachty ako aj kráž Jan Lucemburský. Spolu s ním aj vežká čas jeho českej družiny, výkvetu mladej generácie českej šžachty, vrátane syna Petra z Rožmberka, Jindřicha. Zraneného Karla, údajne na otcov príkaz, z bitky vyviedol rytier Jan z Rodenmachern.

    Nemáme vierohodné informácie, či niekto z landštejnského rodu sprevádzal Jana a Karla u Crécy, hypoteticky tam mohol by Zbyňek z Ledenic, ktorý je v niektorých genealogických zdrojoch uvádzaný ako brat Viléma z Landštejna a ako rok jeho smrti sa uvádza práve rok 1346.

    Českí historici niekedy podceňujú význam kráža Jana Lucemburského pre Čechy. Vidia v ňom cudzinca, ktorý finančne zneužíval České krážovstvo. Realita nemusela by taká čierno-biela. Kráž Jan sa musel stara o obe svoje mocenské enklávy a preto často musel trávi čas v Lucembursku a jeho okolí. Treba si uvedomi, že priniesol do Čiech vyspelú kultúru západnej Európy, naučil českú reprezentáciu pohybova sa v prostredí Rímskej ríše, Francúzska a Talianska. Cez svoju dynastickú linku poskytol Karlovi silnú oporu, bez ktorej by tak mladý panovník nemohol dosiahnú vrcholné postavenie v ríši. Svoju rytiersku povahu neraz využil v prospech Českého krážovstva. Už slepý neváhal vytiahnu v roku 1345 do boja proti požskému krážovi, ktorý napadol Ratibořsko. Za nedocenený považujem hlavne podiel kráža Jana na víazstve v bitke u Mühldorfu v roku 1322, ktoré na dlhé roky potlačilo vplyv Habsburgovcov a naopak umožnilo expanziu Českému krážovstvu.

    Karlovo postavenie v ríši po bitke u Crécy bolo otázne. Bol síce zvolený väčšinou kurfirstov, ale ríšske mestá ostali verné cisárovi a ostatné ríšske osobnosti vyčkávali. Našastie Ludvík Bavor podcenil dôležitos Karlovej vožby, jeho ideologický propagátor Wiliam z Occamu síce označil posmešne Karla za „kráža klerikov“, ale cisár vojensky proti Karlovi nezasiahol. Pre nesúhlas Aachenu otvori Karlovi brány bol Karel nútený zorganizova korunováciu v Bonne, rezidenčnom meste kolínskeho arcibiskupa. Následne bola Karlova vožba potvrdená pápežom, ktorý žiadal Karla o zásah v Taliansku. Karel bez patričného zázemia nemal šancu plni pápežove očakávania, preto vymenoval Balduina za vikára (svojho zástupcu) v nemeckej časti ríše a ponáhžal sa domov do Čiech. Snažil sa ís čo najkratšou cestou aj cez územia ovládané Ludvíkom Bavorským. Čas cesty absolvoval prezlečený za panoša, aby nebol spoznaný a zajatý, čo by spôsobilo krach celého jeho snaženia. Tento spôsob inkognito vystupovania Karla nebol ojedinelý, uchyžoval sa k nemu rád a často. Do Čiech Karel prišiel v lednu 1347. Stav krážovstva považoval asi za dobrý, lebo krátko nato odcestoval do Viedne, kde rokoval s rakúskym vojvodom Albrechtom II. a uhorským krážom Ludvíkom. Albrecht II. bol pod tlakom cisára a len obtiažne udržoval neutralitu, pričom chcel naďalej udrža tento stav. Uhorský kráž źudovít sa chystal na zásah do Neapola, kde zavraždili jeho brata Ondreja a Karel na základe požiadaviek pápeža sa ho neúspešne pokúšal od toho odhovori.

    Z Tirolska prichádzali správy, že miestna šžachta sa búri proti cisárovi a jeho synovi, preto sa Karel rozhodol o útok na Wittelsbachovcov na tomto mieste. Nástupným miestom sa stal Trident, kde biskup Mikulᚠbol silný podporovatež Lucemburkovcov. Karel nemohol oficiálne prejs s vojskom cez Rakúsko, preto české jednotky ním prechádzali po častiach a samotný Karel prechádzal v prezlečení za pútnika. Biskup Mikulᚠv Tridente pripravoval zázemie na útok a preto sem smerovali české posily. Na tomto tirolskom ažení sa zúčastnil aj Vilém z Landštejna. aženie nebolo úspešné nakožko tirolská šžachta sa úplne nepridala na Karlovu stranu a českým jednotkám sa podarilo síce doby obžúbené sídlo tirolských vojvodov Zenoburg v Meráne, ale Markéta Tirolská sa stiahla do pevného hradu Tirol, ktorého dobytie bolo nad sily českých jednotiek. Navyše sa jej blížil na pomoc manžel Ludvík Braniborský s vojskom, ktoré sa nepodarilo Čechom zastavi. Čiastočným úspechom bolo znovuzískanie miest Feltre a Beluno. Karel bol v Tridente vyzývaný na cisársku cestu do Ríma. Reálne vyhodnotil svoju minimálnu šancu na úspech a rozhodol sa vráti do Čiech. Bavorské jednotky následne vyhnali tridenského biskupa, poslednú lucemburskú oporu v tejto oblasti.

    V Tirolsku Karel asi pochopil, že musí v boji o rímsku korunu ís vlastnou cestou bez ohžadu na často nereálne želanie Klimenta VI. Nebolo možné tiahnu do Ríma cez nevyspytatežné talianske územia a ma v ríši za chrbtom stále silného oponenta. Karel musel zahodi svoje sžuby pápežovi a všetkými dostupnými prostriedkami si najprv získa plné uznanie v nemeckej časti ríše.

    V Čechách sa nechal konečne Karel spolu s Blankou 2. září 1347 korunova z rúk arcibiskupa Arnošta z Pardubíc, pričom predtým sám upravil korunovačný akt.

    Slávnostnej korunovácie 2. září 1347 sa zúčastnil aj Vilém z Landštejna a za Rožmberkovcov syn Petra I., mladý Jošt, ktorý zastupoval chorého otca vo funkcii najvyššieho krážovského komorníka. Pred korunováciou Karel zároveň udelil pražskému arcibiskupovi právo korunova českých krážov. V preambule listiny uvádza, že tak rozhodol na žiados českých hodnostárov. V týchto listinách sú medzi prvými uvedení Jošt z Rožmberka, Vilém z Landštejna, Pertold a Čenek z Lipé. Ako vidno z uvedeného poradia šžachticov, Vilém z Landštejna nechal mladého Jošta zauja čestné miesto prvého šžachtica v krážovstve a podporoval udržanie funkcie komorníka v rode Rožmberkovcov. Peter I. z Rožmberka zomrel dňa 14. října 1347, čím Vilém stratil dlhoročného priateža, pomocníka a radcu. Pravdepodobne Petra oslabila aj smr jeho najstaršieho syna Jindřicha v bitke u Crécy, pričom práve do neho Petr vzdelaním a výchovou vkladal budúcnos rodu.

    Popri aktivitách v Prahe musel pan Vilém zároveň rieši problémy na Morave. Častokrát na diažku pomocou poslov. Ešte v roku 1347 prišiel za Vilémom posol z Brna so žiadosou o pomoc pri riešení sporu s olomouckým biskupom Janom Volekom. Biskup chcel vybera v Brne clo počas výročného trhu a zároveň porušoval aj iné privilégia mesta. Brnenskí odporcovia biskupa boli uväznení a nad mestom biskup vyhlásil interdikt. Tento spor nemal pán Vilém čas rieši, nakožko z príležitosti korunovácie sa zišiel zemský snem, ktorý poslúžil aj na zvolanie vojenskej pohotovosti na vojnu s cisárom. Wittelsbachovci ohrozovali Balduina v ríši, napádali českých spojencov v Švábsku, vyhnali českú posádku z Tridentu a boje sa blížili aj k bavorsko-českému pohraničiu. Karel sa rozhodol vyrieši boj o ríšsky trón otvorenou vojenskou konfrontáciou, inak by sa jednalo o nekonečné a finančne drahé súperenie, akým bolo dvojvládie Ludvíka Bavorského s Fridrichom Habsburským. Pravdepodobne videl šance vo väčšom bojovom odhodlaní českých jednotiek oproti tradičnej zbabelosti cisára, ale zároveň potreboval užahči situáciu tiesneným spojencom. Začiatkom října vytiahol Karel s vojskom smerom na Domažlice, pričom tohto aženia sa zúčastňovali všetci bojaschopní, vrátane Viléma z Landštejna.

    Karel musel pre vojnu s cisárom komplikovane zháňa peniaze a robi zástavy krážovského majetku, ktoré predtým kritizoval u svojho otca. Jindřich z Hradce napríklad dostal do zástavy Domažlice.

    K samotnému boju nedošlo, nakožko na hraniciach s Bavorskom zastihla Karla správa, že cisár Ludvík Bavorský zomrel na požovačke. Z nebezpečného vojenského aženia sa stal víazný pochod ríšskym územím, lebo nebolo proti komu bojova. Karel v tom momente nemal protikráža a ríšske mestá mu postupne váhavo otvárali brány. Nebolo isté, či sa situácia ešte neotočí, preto si napríklad mesto Regensburg vyžiadalo záruky od Karla, ale aj od českých šžachticov, pánov z Vartemberka, Pertolda a Čeňka z Lipé, Viléma z Landštejana a Jindřicha z Hradce, že v prípade napadnutia Wittelsbachom prídu mestu na pomoc. Ludvík Bavorský bol síce mŕtvy ale jeho najstarší syn Ludvík Braniborský bol schopný a húževnatý bojovník.

    Vojenské aženie skončilo v Norimberku, kde sa ku Karlovi začali schádza zástupcovia aj iných miest a žiadali nového kráža o potvrdenie svojich privilégií. Karel mohol rozpusti väčšinu svojho vojska a ujíma sa vlády v ríši. Karel sa rozhodol strávi Vianoce v Bazileji. Tu sa od Balduina začiatkom roku 1348 dozvedel, že Wittelsbachovcom sa podarilo nájs protikandidáta na rímskeho kráža, a to anglického kráža Eduarda III. Po porade s Balduinom sa rozhodol Karel s anglickým krážom rokova o jeho odstúpení. Eduard III. bol realistický a vzdal sa kandidatúry, pričom sa Karel musel zaviaza, že nebude proti nemu bojova na strane francúzskeho kráža. Karlov odklon od významného spojenca Francie bol zištný, ale nemal čas a ani prostriedky na zdĺhavý boj o moc. Cisárov syn Ludvík Braniborský bol nebezpečný a bolo potrebné jeho porážku dotiahnu do konca. Karel sa presunul do Trevíra, kde rokoval so svojim prastrýkom Balduinom a následne mu odovzdal moc v ríši a vrátil sa do Prahy. Predtým na rokovaniach s Balduinom musel Karel znovu rieši svoje obrovské finančné záväzky voči nemu. V listine z ledna 1349 je ako prvý ručitež uvádzaný Vilém z Landštejna, ktorý má v prípade potreby vykona dlžnícke leženie spolu s dvoma vlastnými služobníkmi v Sarburgu (tými služobníkmi mohli by aj jeho synovia Ojíř a Litold). Z tejto listiny sa dá predpoklada, že Vilém mohol sprevádza Karla počas celého jeho posledného pobytu v ríši.

    Po návrate domov v druhej polovici února 1348 Karel zakladá Nové Město Pražské a univerzitu, ktorej schválenie dostal od Klimenta VI. ešte v roku 1347.

    Pápež Kliment VI. nemal potrebné informácie o ďalších plánoch nového rímskeho kráža a vedel, že Karel je privežmi šikovný, aby ho mohol necha bez kontroly. Vyslal preto na prieskum apoštolského nuncia Aliota Lucia, ktorý dorazil do Prahy 19. kětna 1348. Papež ho doporučil pražskému arcibiskupovi Arnoštovi z Pardubíc, ale zároveň ho žiadal navštívi Karlových dôverníkov, ktorí ho mohli najlepšie informova o úmysloch rímskeho kráža. Medzi týmito dôverníkmi sú uvedení Mikulᚠz Lucemburku, MikulᚠLuckov z Brna, Vilém z Landštejna a saský vojvoda Rudolf I.

    Pápežská kúria zvyčajne mávala vynikajúce, často aj zákulisné informácie z panovníckych dvorov, nakožko využívala svojich cirkevných hodnostárov ako špionážnu sie. Nevieme, či Vilém nuncia informoval o Karlovych plánoch, ale samotné odporučenie Viléma svedčí o jeho postavení v najužšom kruhu rímskeho kráža, kde mal prehžad o jeho plánoch. Zároveň z vyslania nuncia do Čiech vyplýva, že Karel vedel so svojimi spolupracovníkmi vynikajúco taji svoje skutočné plány.

    V květnu 1348 trávil Karel dlhší čas v Brne, kde aktívne riešil rôzne žiadosti, mimo iných vydal príkaz Vilémovi (označený ako Burggraf zu Spielberg) a ostatným úradníkom Moravy, aby dedinu Přibice, patriacu bratom johanitom z domu v Horní Kounici, nezaažovali daňami, nakožko dostala úžavy ešte od jeho otca. Pravdepodobne sa v tomto období konali aj zemské dni, po ktorých boli na Morave vedené už len 2 rady zemských dosiek – Brnenská a Olomoucká. Tento akt bol asi vyvrcholením dlhodobejšieho úsilia na štandardizovanie právneho prostredia na Morave. Jozef Horký uvádza, že Vilém z Landštejna pripravoval zemské dni, na ktorých zjednotil zle spravované súdne dosky z cúd Brnenskej, Znojemskej a Jemnickej do nových brnenských zemských dosiek.

    Už v predchádzajúcom období sa Vilém zúčastňoval mnohých súdnych zásahov v Čechách (často zasadal na zemskom súde) ako aj na Morave. Jeho kompetencie pre úpravy súdnictva mohli súvisie s poverením od samotného Karla, ktorý sa snažil vo všetkých svojich zemiach zavies poriadok v zákonoch ako aj dokumentoch. Vilém bol v tomto období už asi druhýkrát ženatý. Jeho nová manželka, Eliška z Dubé, pochádzala z rodiny právnych špecialistov (otec Ondřej starší a brat Ondřej mladší z Dubé). Keďže Eliška sa bohatstvom rodu asi nerovnala Vilémovi, jednalo sa asi o sobᚠz lásky. Eliškina rodina asi taktiež pomáhala Vilémovi budova jeho právne vzdelanie.

    Z Brna sa Karel spolu s dvorom presunul do Znojma, kde sa zišlo významné ríšske zastúpenie Gerlach Mohučský, Arnošt z Pardubíc, Jan Volek, Rudolf Saský, Albrecht II. Rakúsky, Barnim, vojvoda Štetínský, MikulᚠII., vojvoda Tešínsky, ... ako aj česká šžachta Čenek z Lipé, Jošt z Rožmberka, Vilém z Landštejna, Štepán zo Šternberka a Ondřej z Dubé. Tí ako svedkovia vystupujú aj pri potvrdzovacích listinách Karla pre pánov z Carrary a ďalších severotalianskych šžachticov a v následnej listine menujúcej Jakuba z Carrary ako ríšskeho vikára v Padove. Hlavným Karlovým aktom bolo udelenie Rakúska, Štajerska, Korutánska a Kraňska ako léno rakúskym vojvodom Albrechtovi a jeho synom Rudolfovi a Fridrichovi. Karel zároveň potvrdil sobᚠsvojej dcéry Kateřiny s Rudolfom Habsburským, čím sa snažil napevno pripúta Habsburgovcov na svoju stranu.

    V Znojme taktiež Karel uzavrel zmluvu s Barnimom vojvodom štetínsko-pomoranským, potvrdil mu príslušnos k ríši a spojenectvo. Tieto kroky viedli k vytvoreniu koalície spolu s Rudolfom Saským a biskupom Magdeburským, ktorá obkžučila Braniborsko v rukách Ludvíka Braniborského. Ciežom bolo čo najkôr zlomi jeho moc. Z Moravy sa Karel presunul do Prahy a Vilém z Landštejna asi Karla odprevádzal, nakožko ho vidíme na jeho listine z 8.července v Prahe pre vojvodov Meklenburských.

    Napriek tomu, že Karel budoval silnú koalíciu proti Wittelsbachovcom nemohol odmietnu iniciatívu Albrechta Habsburského, aby sa pokúsili rokova s Ludvíkom Braniborským v Pasove.

    Na tieto rokovania sprevádzal Karla aj Vilém z Landštejna a v predvečer rokovaní si nechal Vilém z Landštejna potvrdi dovtedy získané privilégia od Lucemburkovcov pre svoj rod. Karel Vilémovi potvrdil všetky privilégia, a asi potvrdil Vilémové majetky ako alodérne, nakožko predchádzajúci lénny vzah mal skonči úmrtím kráža Jana Lucemburského.

    V listine Karel oslovuje Viléma „fidelibus nostris – nᚠverný“, čo svedčí o dôvernom vzahu Karla k Vilémovi. Tým spochybňuje názory niektorých historikov o zrade Karla zo strany pana Viléma v roku 1336 (vychádzali z privilégia Jana Lucemburského vydaného u Neukirchene 1. srpna 1336).

    Samotné rokovania v Pasove boli búrlivé a nedopadli úspešne. Priaznivci Ludvíka Bavorského dehonestovali symboly českého kráža a Karel to využil ako dôvod na návrat do Čiech. Cestou domov Karla zastihla smutná správa o úmrtí jeho manželky, v Čechách obžúbenej Blanky z Valois.

    Koncom srpna a začiatkom záři sa Vilém nachádzal spolu s Karlom v Prahe. Svedčí na listine pre kláštor mníšok benediktínskeho rádu v Prahe a 3 listinách pre kláštor v Pustiměři: potvrdenie práv a venovaní kláštora v Pustiměři, uvolnenie z jurisdikcie žudí a majetok kláštora spolu s udelením práv tomuto kláštoru, a potvrdenie práv kláštoru v Pustiměři udelené v roku 1341 (skrátený obsah listín).

    V srpnu 1348 sa zároveň na dvore magdeburského biskupa objavil tulák, ktorý o sebe tvrdil, že je bývalý braniborský markrabí Waldemar, ktorý v roku 1319 neumrel, ale sa vydal na pú do svätej zeme. Teraz sa vracia a chce prevzia svoje Braniborsko. Presadenie tohto „staro-nového“ vládcu v Braniborsku bola ideálna cesta, ako zbavi Ludvíka Braniborského jeho základne a kurfirstského hlasu. Keď Karel vytiahol s českou vojenskou hotovosou proti Ludvíkovi, cestou sa v Budišíne stretol s Waldemarom a uznal ho ako právoplatného braniborského vládcu. Následne pravos Waldemara potvrdila komisia tvorená vybranými severonemeckými kniežatami. Stvoritežom lživého Waldemara bol pravdepodobne Rudolf Saský, ktorý spolu s ďalšími spojencami mohli profitova na úkor území držaných Ludvíkom Braniborským. Proti nemu bola akákožvek zbraň dobrá. Vojenskou presilou tiesnený Ludvík sa udržal vo Frankfurte nad Odrou a okolí. Výsledok bojov bol nerozhodný, čo znamenalo pre Karla pokračujúce finančne nároky na boj o uznanie ako rímskeho kráža. Karol sa preto z Braniborska vojensky stiahol a boj s Wittelsbachom prenechal len spojencom.

    V prosinci 1348 bol Vilém z Landštejna znovu v Brne kde predsedal súdu spolu s Gerhartom z Kunštátu a ďalšími sudcami ohžadom sporu olomouckého biskupa s brnenskými konšelmi. Výsledkom bola ich vzájomná dohoda. Túto ale už v lednu 1349 Jan Volek porušil a znovu vyhlásil nad Brnom interdikt. Brnenskí poslali posla s informáciou pánovi Vilémovi do Třebone. Vilém prišiel do Brna začiatkom pôstu, ale Jan Volek sa vyhýbal dohode. Brnenskí sa pána Viléma pýtali, či sa majú sažova u Arnošta z Pardubíc. So súhlasom pána Viléma sa kauza dostala pražskému arcibiskupovi a Janovi Jindřichovi. Až po obžalove a výzve na zrušenie interdiktu prejavil Jan Volek ochotu k urovnaniu sporu. Pan Vilém sa medzitým vrátil do Třebone, kde ho zastihol posol s textom dohody, aby ju pečatil. Olomoucky biskup sa ale zmieru znovu vzoprel.

    Olomoucký biskup Jan Volek bol pre Viléma z Landštejna partner, s ktorým musel na Morave dobre vychádza, čo nebolo často žahké, nakožko Jan Volek ažko znášal, že bol podriadený pražskému arcibiskupovi. Jan Volek bol na svoje postavenie precitlivelý a úzkostlivo strážil všetky svoje niekedy aj pochybné práva. Vilém postupoval voči Janovi Volekovi vežmi opatrne a snažil sa mu vychádza v ústrety (viď svedectvo Viléma na 3 listinách pre kláštor v Pustiměři v roku 1348, do ktorého založenia vkladal Jan Volek obrovské osobné úsilie). Napriek ústretovosti pána Viléma, olomoucký biskup stále robil záludné problémy.

    Nedokončený boj s Ludvíkom Braniborským mal svoje následky. Karlova opozícia v ríši si našla nového kandidáta na rímskeho kráža, málo významného Günthera zo Schwarzburgu. Pre jeho zvolenie Wittelsbachovci síce využili aj hlasy silne pochybných volitežov Jindřicha z Virneburgu, ktorý bol odvolaný pápežom a Ericha Lauenburského, ktorý si prisvojoval hlas saského kurfirsta, hlas samotného braniborského markrabího bol pri návrate Lžiwaldemara tiež zneistený. Jediný skutočne nespochybnitežný bol hlas falckého grófa Rudolfa. Karel musel znovu zozbiera hotovos a vytiahnu proti Güntherovi. Musel znovu zháňa pôžičky a dáva viaceré majetky do zálohy.

    Karel ale bojoval aj inými zbraňami. Bol vdovcom a preto na získanie spojencov bolo možné využi sobᚠs vhodnou nevestou. Bola mu ponúkaná za manželku dcéra anglického kráža, pápež zase nabádal Karla, aby si našiel manželku na francúzskom krážovskom dvore. Karel ale všetkých prekvapil. Najprv takticky získal od Klimenta VI. dišpenz pre svoje budúce manželstvo, v ktorom nebolo uvádzané meno manželky. Následne zverejnil, že po tajných rokovaniach s Rudolfom Falckým, si vybral za manželku jeho dcéru Annu. Pre jeho opozíciu to bol šok, lebo tým stratila posledný nespochybnitežný volitežský hlas. Šok to bol aj pre Klimenta VI., nakožko vôbec nečakal, že Karel si vezme za manželku členku rodiny Wittelsbachovcov, proti ktorým sa Karel zaviazal bojova. Následne sa Karel zameral na boj proti Jindřichovi z Virneburgu. Zozbieral vojsko a začal ohrozova jeho mesto Eltville. Keď ešte aj protikandidát Günther vážne ochorel zlomil sa aj odpor Ludvíka Braniborského. Jindřich z Virneburgu ako aj Ludvík začali s Karlom rokova o dohode, za akých podmienok ho uznajú za rímskeho kráža. Rokovania, ktoré prebiehali v Eltville boli pre dovtedajších prívržencov Karla ako aj pápeža šokujúce, nakožko Karel nedbal na záujmy viacerých dovtedajších spojencov a vyrokoval dohody, ktoré porušovali jeho záväzky voči nim.

    Karel bol následne kritizovaný za túto svoju vierolomnos, ale jeho oponenti v minulosti často taktiež používali les a zradu. V roku 1333 bol Karel ešte zásadový, keď sa hádal s otcom, ktorý zvažoval preda im verné mesto Luccu hoci aj nepriatežskej Florencii. V roku 1349 bol už Karel pragmatickým vládcom, ktorý neváhal využíva všetky prostriedky na dosiahnutie svojho cieža.

    Po dohodách z Eltville sa mohol Karel konečne necha korunova za rímskeho kráža v správnom korunovačnom meste Aachene, v chráme, ktorý nechal postavi jeho vežký vzor Karel Veliký.

    Karel následne znovu prenechal vládu v ríši svojmu prastrýkovi Balduinovi a vrátil sa domov do Prahy pokračova v budovatežskom úsilí. V druhej polovici roka 1349 ho zastihli smutné správy o smrti svojej dcéry Markéty, manželky uhorského kráža Ludvíka ako aj o smrti svojej tety Bony, manželky francúzskeho následníka trónu. Podarilo sa dosiahnu oficiálny rozvodu jeho brata Jana Jindřicha s Markétou Korutánskou. Bolo potrebné Janovi Jindřichovi udeli postavenie a nájs správnu manželku. Na vianočnom sneme 26. listopadu 1349 Karel udelil bratovi Moravu ako léno a zadefinoval dedičskú postupnos ich rodu. V ten istý deň Jan Jindřich vydal potvrdenie - lénny reverz.

    V týchto listinách samozrejme vystupujú aj páni z Landštejna. Na prvej listine je uvedený Smil z Landstejna a na reverze Jana Jindřicha už Vilém z Landštejna. Nie je známe, či Vilém prišiel pozdejšie a dovtedy ho zastupoval brat Smil, alebo sa jedná o editorský omyl pri prepise. Vilémovi z Landštejna týmto aktom mala teoreticky skonči funkcia moravského hejtmana.

    Vilém asi odovzdal novému markraběmu svoj úradnícky kabinet a možno aj nedokončené kauzy, ako napr. spor Brna s olomouckým biskupom. V nasledujúcom období však Vilém občas znovu vystupuje na Morave, ale asi vždy z poverenia alebo súhlasom Jana Jindřicha.

    Použitá literatúra
    Zdeněk Žalud: „Páni z Landštejna do doby husitské“ Praha 2001
    Jiří Spěváček: „Karel IV“ Nakladatelství Svoboda, Praha 1979
    Lenka Bobková: „Velké dejiny zemí koruny České“ – svazek IV.a 1310 – 1402, Paseka 2003
    František Kavka: „Karel IV. Historie života velkého vladaře“, ARGO 2016.
    František Kavka: „Čtyři ženy Karla IV. Královské sňatky“, Paseka Praha –Litomyšl 2002
    Robert Antonín - TomᚠBorovský: „Vjezd středověkého panovníka do města“
    Karel Komárek: „První Vítkovci“, Praha 2009 (z internetu)
    Joseph Teplý – Archiv fur Geographie, Historie, Staats und Kriegskunst 13. október 1820 (z internetu)
    Dostupné internetové zdroje - Centrum medievistických studií, Regesta Imperii a iné.

    Zdroj obrázků: Wikimedia Commons


    Celý článek | Komentáře: 0 | Přidat komentář | Záložky:
    Informační e-mailVytisknout článek

    Naše knihy
    Přemysl Otakar II.


    Záviš z Falkenštejna
    Kalendář šermířských akcí
    Kalendář
    <<  Listopad  >>
    PoÚtStČtSoNe
      1 2 3 4 5
    6 7 8 9 10 11 12
    13 14 15 16 17 18 19
    20 21 22 23 24 25 26
    27 28 29 30    

    Hus 2015 VOJSKO.net - �eskoslovensk� i sv�tov� zbran� a vojensk� technika Husit� - Kto� js� bo�� bojovn�ci via historia Putov�n� Hrocha