Středověk
Dnes je: 21. 07. 2018  | Hlavni strana | Seznam rubrik | Odkazy | RSS | Forum |  
Hlavní menu
Novinky
08.04.2018: Pražský biskup
05.02.2017: Rodokmen
Po dlouhé době rodokmen: Páni z Pardubic

17.04.2016: Jakub Kon(e)ček z Prus
Nižší moravský šlechtic, v závěru života majitel zdouneckého panství
Poslední komentáře
  • Zdravím, chtěl bych se zeptat, jestli je někde možné zjistit cokoli o rodu Brennerů, ze kterého vzeš . . . (Pražští biskupové a arcibiskupové)
  • Docela by bylo dobře doplnit arcibiskupy před Arnoštem z Pardubic. Arcibiskupství nebylo v Praze, al . . . (Pražští biskupové a arcibiskupové)
  • Je to docela dobré, včetně předmluvy s jakýmsi příběhem dle Widukinda. Jen mi chybí bilingva - latin . . . (Widukindova kronika v českém překladu)
  • Tady se jedná o to, zda bylo v Čechách užívané vlastní jméno s příponou -bor. U Kosmy je jmenován So . . . (Spor o původ Svaté Ludmily)
  • Soběbor a Soběslav jsou rozpory u Kosmase, v počtu bratrů svatého Vojtěcha. Je to podle mne právě pr . . . (Spor o původ Svaté Ludmily)
  • Sociální sítě a ostatní






    Šlechta

    * Ojíř ze Svin a z Lomnice, 2. díl

    Autor: Mildi . Vydáno dne 24. 06. 2018 (540 přečtení)

    Po zdrvujúcej porážke českého vojska sa víazné vojsko pohlo na Moravu, kde sa Rudolfovi Habsburskému začali podriaďova mestá. Krážovna Kunhuta požiadala o pomoc Otu V. Braniborského, ktorý skutočne vstúpil do Čiech, nie ako podporovatež krážovny, ale ako sebavedomý hegemón, čo vyvolalo medzi ním a krážovnou hlboké nepriatežstvo. Kunhuta následne požiadala o pomoc vratislavské knieža Jindřicha IV. zvaného Probus, ktorý vstúpil s vojskom do východných Čiech (Čáslavsko). Vojská rímskeho kráža postupovali z Moravy ďalej do Čiech. Za tejto situácie sa Kunhuta rozhodla rokova s Rudolfom a snažila sa dohodnú vytlačenie Otu Braniborského a dohodnú správu Čiech pre Jindřicha Vratislavského. Situácia dospela k rokovaniam v sedleckom kláštore, kde bola dosiahnutá dohoda určujúca rámec vlády v Čechách a na Morave na obdobie 5 rokov. Správcom Čiech sa stal Oto Braniborský, Jindřich IV. Probus dostal do správy Kladsko a Morava ostala víazovi Rudolfovi Habsburskému. Zároveň bola dohodnutá amnestia pre odbojnú šžachtu a finančné zabezpečenie pre krážovnú vdovu na Opavsku (46).

    Rozpad krážovskej moci využili obaja utečenci Záviš a Ojíř, ktorí vtrhli do južných Čiech a obsadili svoje pôvodné majetky. Záviš údajne prepadol a rozvrátil kláštor Zlatá koruna, ktorý pravdepodobne získal jeho majetky, keď musel utiec do vyhnanstva. Aj Ojíř sa rázne ujímal svojich majetkov a začal obsadzova všetky posty svojími žudmi. Svedčí o tom informácia, že koncom záři 1278 (okolo sviatku sv. Michala) vyhnal zo Svín farára Ludvíka, tam dosadeného Přemyslom. Chcel ho nahradi sebe blízkou osobou kaplánom Antonínom z Witigenave.
    NᚠOjíř nielen obsadil svoje pôvodné majetky, ale využil aj rozpad majetkovej enklávy Kuenringovcov z Weitry, podporujúcich Přemysla a získal pre svoj rod Nové Hrady - Gretzen. Už 21. mája 1279 vystupuje ako svedok (Hogyrius de Gretzen) na listine Albrechta zo Strobnice, ktorý odovzdával dedinu Zwettlern kláštoru v Zwettli (47).
    Nevieme presne akým spôsobom Ojíř získal pre svoj rod panstvo Gretzen – Nové Hrady. Formálnym základom bolo asi manželstvo jeho syna Smila s Kunhutou dcérou Jindřicha ml. z Kuenringu, pričom panstvo získal ako veno nevesty. Môžeme len špekulova ako sa Ojířovi podarilo zariadi sobᚠsvojho syna s dcérou prívrženca kráža Přemysla Otakara II. Predpokladám zo strany Ojířa kombináciu sily a diplomacie. V tom období boli Jindřich starší ako aj jeho syn Jindřich mladší z Kuenringu asi až do roku 1280 obliehaní na hrade Weitra (48) a ich majetky boli postupne obsadzované Rudolfovými prívržencami. Panstvo Gretzen susedilo s majetkami Ojířa a jeho rodu (Sviny, Žďár). Ojíř obsadil toto panstvo možno s podporou Kuenringovcov z línie Dürnstein, ktorá v konflikte s Přemyslom jednoznačne podporovala Habsburka. So sobášom jeho syna Smila s Kunhutou dcérou Jindřicha ml. z Kuenringu sa určite muselo čaka, pokiaž obaja sobášení nedosiahnu potrebný vek. Jindřich ml. z Kuenringu si vzal za manželku Přemyslovu nemanželskú dcéru Elisabeth v roku 1275 (49). Preto ich dcéra Kunhuta bola v roku 1279 ešte len v detskom veku. Ojířov syn Smil bol asi ešte tiež neplnoletý a preto sa panstva Gretzen ujal priamo jeho otec. Dravý Ojíř na zisk nového majetku neváhal vyjednáva sobᚠsvojho syna s nemanželskou vnučkou Přemysla Otakara, ktorý ho vyhnal z Čiech. Možno to chápal ako svoje odškodnenie.
    Obrázok nižšie zobrazuje rod Jindřicha st. z Weitry a jeho rodinu vrátane Jindřicha ml. jeho dcéry Kunhuty a jeho vnúčat Eufémie, Smila a Ojířa (50):


    Ojířov syn Smil použil predikát z Nových Hradov až 1. prosince 1284, kde ako Zmilo de Gretzen – purchravius in Podebrad, oslobodzuje bratov ( mníchov ) z Vyššího brodu od cla v meste Gretzen. Ako svedkovia sú uvedení Heinrichus de Rosenberch, Wocho de Witigenow, noster consanguineus, Wocho de Lobenstayn, Albertus de Strobnitz a ďalší (51).
    Jindřich z Rožemberku bol asi iniciátorom tejto dohody a ostatní svedkovia boli asi susedia Smilovho panstva (bratranec Vok, Albert zo Stropnice ako aj rakúsky šžachtic Wok z Lobenstaynu). Smil koná samostatne bez svojho otca a pravdepodovne v tomto období bol už plnoletý, preto môžeme odhadnú jeho narodenie pred rokom 1270.
    Aj keď panstvo Nové Hrady bolo od roku 1279 v rukách Ojířovej rodiny, stále malo väzby aj na rakúske prostredie. Svedčí o tom listina z 9. ledna 1286, ktorou Jindřich z Kuenringu z dürnsteinskej línie sžubuje svojej manželke Kateřine ( dcéra Oldřicha I. z Hradce ) poskytnú majetky do vianoc. Ako svedkovia sú uvedení Jindřichov brat Litold z Kuenringu a príbuzný Konrad z Potendorfu, ktorí v prípade nesplnenia záväzku majú prís do Graetzen a tam osta pokiaž nebude záväzok splnený (52). Vidno, že Greatzen boli pánmi z Kuenringu považované za spriaznené miesto.

    Ojíř sa po návrate na svoje rodové majetky snažil aktívne vráti do „verejného života“. Potreboval stabilizova svoje mocenské postavenie a aj legitimizova držbu svojich pôvodných majetkov, z ktorých bol Přemyslom Otakarom II. vyhnaný. Kým v květnu 1279 bol ešte na svojich juhočeských majetkoch, v červnu už vystupuje v Prahe ako svedok na zemskom súde v spore Půtu z Ryzemberka s Vyšehradskou kapitulou (53). Je zaujímavé sledova spoločnos svedkov: Tobiaš biskup pražský, Depoldus komorník českého krážovstva, Onšo sudca, Mstidruh purkrabí pražský, Domaslav čašník krážovny, Hynek stolník, Ojíř ze Svin, Slavko kastelán pražský, Vilém z Litic ( Ojířov švagor ), Gregorius komorník krážovny, Oldřich z Krivosudov, Rapoto kastelán pražský, Bohuslav z Horky, Herman de Kostel a ostatní. Jednalo sa o obdobie, kedy už bol mladý kráž Václav II., na rozkaz Oty Braniborského, strážený na hrade Bezděz spolu s matkou Kunhutou. V Prahe sa snažila čas šžachty o vytvorenie mocenskej skupiny usilujúcej o návrat krážovny a mladého kráža naspä do Prahy.
    Pri vytváraní novej českej mocenskej skupiny bol najaktívnejším čerstvo vysvätený pražský biskup Tobiaš. Združil okolo seba rôznorodú skupinu šžachty so snahou vytvori aspoň čiastočne protiváhu braniborskej moci v Čechách. Po jeho boku vystupujú českí úradníci Děpold z Rýzmberka - komorník, a páni ako v predchádzajúcej listine: Oneš - sudí, Mstidruh – purkrabí pražský a skupina šžachticov z bývalého dvora krážovny Kunhuty. Pridal sa aj Ojíř ze Svin (jediný z Vítkovcov), ktorý jasne chápal nutnos bojova o pozície v centre moci v Prahe.
    Takéto zloženie šžachty vystupuje aj na listine z 11. července 1279, ktorá svedčí na dohode a sžube vernosti Otovi Branborskému (54). Oto na rokovaniach sžúbil viaceré ústupky, ale následne ich vôbec neplnil.
    Ojíř 14. června ako aj 11. července 1279 svedčí s predikátom ze Svin ( de Zwyn ). Zdá sa, že Ojíř predikáty používal účelovo podža potreby vzhžadom na miesta a okolnosti, kde bol niektorý z jeho predikátov vhodnejší alebo známejší.
    Keďže rokovania s Otom neviedli k reálnym výsledkom, Ojíř sa vrátil naspä do južných Čiech, kde sa mu otvárali nové možnosti majetkového povznesenia rodu, pričom stále sledoval dianie v Prahe ako aj v blízkom Rakúsku.
    Jeho druh z vyhnanstva Záviš z Falkenštejna sa nesnažil o spoluprácu s Otom Braniborským, naopak so zbraňou v ruke vystupoval proti jeho moci. V lete v roku 1279 napadol doménu krážovskej moci Budejovice (55).
    Ojířovi sa nepodarilo vždy dosiahnu všetký svoje práva na svojich znovuzískaných majetkoch. Nepresadil plebána Antonína na fare v Svinách. Ním násilne vyhnaný farár Ludvík, dosadený po obsadení Svin Přemyslom Otakarom II., sa odvolal až k pápežovi, ktorý nechal kauzu rozhodnú Eberhardovi, proboštovi z kláštora v St. Polten. Eberhard napriek úsiliu Ojířa rozhodol o návratení fary Ludvíkovi (56).
    Ojíř vystupoval v tejto kauze podža súdu ako násilník, ale jeho správanie je pochopitežné. Pri finančne náročnom budovaní hradu a kostola ako jedného celku v jeho Svinách, nechcel v svojom sídle znáša Přemyslom dosadeného farára. Možno z tejto jeho skúsenosti s cirkvou vyplyva, že z následného obdobia neexistujú dokumenty, v ktorých by Ojíř dobrovolne daroval cirkvi niektorý zo svojich majetkov, tak ako to činili iní významní Vítkovci. Keď musel cirkvi resp. kláštoru prenecha nejaký svoj majetok, tak len predajom.

    Hospodárska a mocenská situácia v českom krážovstve sa stále zhoršovala. Rôzne skupiny šžachty viedli otvorený boj voči braniborským jednotkám a voči mestám (napr. Prahe) podporujúcich markrabího Otu (pochopitežne aj za účelom obohatenia sa). Často boli označovaní ako narušitelia mieru. Z Vítkovcov kroniky spomínajú ako bojovníka proti okupantom hlavne Záviša z Falkenštejna, ale do bojových akcií sa zapájali aj iní Vítkovci. Napr. v roku 1281 sa uvádzajú ako rušitelia pokoja Albert zo Seeberku, Dietrich Spatzmann (Závišov za) a Sezema z Landsteina, ktorí zo svojich úkrytov na úpätí Petřína spolu so svojim doprovodom žuďom (asi Pražanom) spôsobovali trápenie (57). 12. listopadu 1281 Jindřich z Rožmberka potvrdzuje Vyšebrodskému kláštoru darovania viacerých majetkov so súhlasom svojej manželky Elišky, kde sú v rade svedkov uvedení: Wernhard zo Schaumberku so svojimi synmi Jindřichom a Wernhardom, jeho brat Jindřich, pán Ojíř z Lomnice a jeho syn Smil, Wok z Witigenaw, Jindřich a Vok z Krumlova, Oldřich a Oto z Hradce atď. (58). Pre nás je v tejto listiny zaujímavé, že v tomto roku Ojíř prvý krát použil predikát z Lomnice, ktorú asi krátko predtým získal. V roku 1282 bol rukách Ojířovho rodu aj hrad Landštejn (Sezema z Landštejna), podža ktorého sa celá naša vetva Vítkovskéo rozrodu začala postupne označova „z Landštejna“.

    Letecký pohžad na hrad Landštejn, v svojej dobe mohutný, prakticky nedobytný hrad pri hraniciach s Rakúskom:


    Nevieme akým spôsobom v tých búrlivých rokoch získali Ojíř a Sezema tieto majetky. Jednou možnosou by bola kúpa, ale keďže boli získané približne v rovnakom čase, do úvahy prichádza aj zdedenie po Oldřichovi z Landštejna resp. Oldřichovi z Lomnice, čo mohla by tá istá osoba spriaznená s Vítkovcami. Nedá sa ale vylúči, že panstvá neboli zdedené, ale ako uprázdnené boli obsadené najbližšími najsilnejšími pánmi – v tomto prípade príslušníkmi Ojířovho rodu. Pravdepodobnejšia je legitímna cesta získania týchto majetkov, nakožko Ojíř následne používal predikát z Lomnice, bez toho, aby bol niekym spochybňovaný. Zaujímavú teóriu o identifikácii Oldřicha z Landštejna uvádza pán Jirásko (59).

    V roku 1281 sa Rudolf Habsburský vrácal do ríše a správou Rakúskeho vojvodstva poveril svojho syna Albrechta. Albrecht začal vládnu pevnou rukou, čo sa prejavilo aj snahou o návrat majetkov pod jeho kontrolu. V roku 1282 sa Albrecht rozhodol pripoji naspä k Rakúsku hrabství Ráabs. Donútil Jindřicha z Rožmberka odstúpi mu toto panstvo za 500 hrivien striebra, formálne z dôvodu neustálych nepokojov na tomto území. O predaji svedčí listina z 26. března 1282 podpísaná vo Viedni. V nej sa označujú Albrecht a Jindřich ako príbuzní a sžúbujú si podporu proti všetkým nepriatežom s výnimkou Václava II., jeho tútora Otu Braniborského a následne uvedených príbuzných a priatežov. Medzi nimi sú uvedení: Ojíř a jeho syn Smil z Lomnice, Mutina, jeho svokor, Půta a Rus z Litic, Sezema z Landštejna, Beneš z Huznich, Oldřich z Hradce, Vok z Witigenawe, Vok a Jindřich z Krumlova (60).
    Odstúpenie hrabstva Ráabs za 500 hrivien bolo neadekvátne a pod cenu, nakožko so stratou Ráabsu Rožmberk strácal aj titul „hrabě“. Pri tomto nátlaku na Jindřicha z Rožmberka bolo ako odškodnenie formálne deklarované príbuzenstvo s Habsburkmi a ich priatežstvo. Zaujímavá je účas pánov z rodu Drslavicov( Půta, Rus a ich príbuzný Mutina), ku ktorým mal Ojíř dlhodobo blízky vzah, ale oni k Ráabsu nemali žiadnu väzbu. Ojíř pri tomto akte vystupuje asi ako „starešina“ Vítkovcov a možno aj ako strana blízka Habsburkovi. Dôvodom jeho osobnej angažovanosti mohla by jednak snaha ustráži, aby pri odstúpení ostali v rukách jeho rodu majetky Landštejn a Nová Bystřice, ktoré pôvodne tiež patrili do hrabstva Ráabs. Ďalším Ojířovým ciežom mohlo by vytvorenie mocenského bloku Vítkovcov spolu s Drslavicami. S podporou Albrechta, syna rímskeho kráža, tak mohli tvori vplyvnú protiváhu skupine okolo biskupa Tobiaša a mohli usilova o patričný podiel moci v českom krážovstve.

    V roku 1282 sa čas českej šžachty združenej okolo pražského biskupa Tobiaša stále snažila dohodnú s Otom Braniborským návrat mladého Václava II. do Čiech za výkupné. Do tejto skupiny šžachty patrili Purkart z Janovic, Zbyslav z Třeboune, Zdeslav z Lemberka, Beneš z Vartemberka, Sezema z Krašova. V tejto skupine nebolo žiadne zastúpenie Vítkovcov. Reálny návrat Václava II. sa podarilo dohodnú až v roku 1283, kedy na splnenie Otových požiadaviek, mu museli vyda do zálohy viaceré severočeské mestá a hrady. Václav II. sa slávnostne vrátil do Prahy 23. května 1283 za vítania vežkého množstva šžachty, kňažstva a meštianstva. Mladého kráža prišli víta aj Vítkovci. Môžeme to usudzova z ich pobytu v Prahe, kde 28. května vydali listinu. Podža nej Jindřich z Příbenic (z Rožmberka) si vymieňa niektoré majetky s biskupom Tobiašom. Medzi svedkami sú uvedení: Ojíř z Lomnice, Ondřej z Dubé, bratia Čenek a Tobiaš, purkrabí na Běchyni ( synovci biskupa ), Sezema z Landsteina, Jindřich a Přibyslav bratia z Kosovej Hory (61).
    Vítkovci asi očakávali, že prostredníctvom dobrých vzahov s vodcom vládneho zoskupenia získajú tiež podiel na moci. Skutočnos bola iná. Všetky funkcie si rozdelila úzka skupina, ktorá sa zaslúžila o návrat mladého kráža.
    Novovytvorený post hofmistra získal Purkart z Janovíc, konkurent Vítkovcov, post najvyššieho komorníka Zbyslav z Třeboune a pod., pričom najvplyvnejší stále ostával biskup Tobiaš. Skupina úzko spolupracovala s Rudolfom Habsburským . Ten im rád vyhovel, keď ho požiadali o posúdenie, či vysoké odškodné, ktoré musel mladý Václav II. prisžúbi Otovi Braniborskému za svoje prepustenie je záväzné, nakožko bolo vyžiadané pod nátlakom. Rudolf sa formálne obrátil s touto otázkou na účastníkov snemu a ním očakávaná / podporovaná odpoveď bola v prospech Václava II. Tým sa Čechy úplne zbavili braniborskej nadvlády.
    Nové mocenské centrum úplne ovládlo mladého neskúseného panovníka, ktorý im plne vychádzal v ústrety. Pre Vítkovcov muselo by vážnou výstrahou, keď na príhovor Purkarta z Janovic získal Ješek z Michalovic od Václava II. viaceré majetky, vrátane panstiev Velešín a Vítejovice, za nízku cenu 800 hrivien striebra (62). Velešín patril predtým Vítkovcom spriaznenému Čéčovi z Budejovic. Takto sa Purkartovi podarilo vrazi medzi Vítkovské panstvá svojho pretendenta.
    Odstavenie významnej časti šžachty od moci logicky viedlo k vzniku nespokojnej skupiny, kde okrem Vítkovcov patrili aj Hynek Berka z Dubé ( opevovaný bijca Braniborcov ), páni ze Šternberka a ďalšie nespokojné panské rody. V danej situácii zahrala Vítkovcom v mocenskej hre nečakaná karta – žolík Záviš z Falkenštejna.
    Asi na prelome rokov 1280/81 prišiel na dvor krážovny Kunhuty, kde rýchlo získal postavenie jej purkrabího na Hradci a zároveň milenca. Ich vzah prerástol do situácie, že Kunhuta porodila Závišovi syna, čím sa jej postavenie v očiach verejnosti silne zhoršilo. Stratila aj podporu Rudolfa Habsburského, ktorý presadil prepustenie nevlastného Přemyslovho syna Mikuláša Opavského zo zajatia. Tým na Opavsko prišiel nový vládca a okolitá šžachta prestala uznáva Kunhutu. Po príchode Václava II. do Prahy sa krážovná pokúsila listom nadviaza kontakt so svojim synom a po pozitívnej odpovedi prišla za ním do Prahy. Václav pod vplyvom matky prijal na svoj krážovský dvor aj Záviša z Falkenštejna, ktorý rýchlo získal silné postavenie.


    Pečate krážovny Kunhuty Haličskej a Záviša z Falkenštejna:

    V prosinci 1283 vznikli dve šžachtické zoskupenia usilujúce o ovládanie nezletilého kráža. Vďaka citovej väzbe Václava na svoju matku sa mladý kráž dostal pod vplyv jej druha Záviša z Falkenštejna, ktorý bol nielen charizmatický ale aj schopný vodca. Rýchlo pôvodnú mocenskú skupinu okolo biskupa Tobiaša nahradila mocenská skupina, ktorej jadro tvorili Vítkovci. Prestížnu funkciu najvyššieho komorníka získal Ojíř z Lomnice, funkciu podkomořího Závišov brat Vítek, post pražského purkrabího získal Hroznata z Húžic, úrad najvýššieho stolníka získal Hynek Berka z Dubé, post najvyššieho čašníka získal Jaroslav zo Šternberka, post najvyššieho sudího Boleslav zo Smečna.
    Záviš osobne žiadnu funkciu nedržal, ale prakticky všetko riadil ako otčim nedospelého kráža. V tejto dobe sa aj na dôležité župné hrady dostali Závišovi spojenci, napríklad purkrabím na Podebradoch s stal Ojířov syn Smil.
    Ojířa, s titulom najvyššieho úradníka, prvý krát nachádzame na listine z 20. května 1284 vydanej v Prahe, kde spolu ďalšími pražskými úradníkmi sudcom Boleslavom a notárom Radoslavom riešia ochranu kláštora v Chotešove proti koristníckemu správaniu okolitých susedov. Oznamujú Plzenským úradníkom, že povolili proboštovi kláštora pánovi Miroslavovi bra si k ochrane kláštora komorníka krajského súdu v Plzni (63).

    Odstavená skupina pánov začala s odbojom (asi v prosinci 1283). Rýchlo sa ukázalo, že za Závišom stojí výrazne silnejšia skupina panstva a preto boli nútení pristúpi k rokovaniam a za sprostredkovania Rudolfa Habsburského aj k štvorročnému prímeriu. Dohody boli uzavreté 2 listinami z 24. května 1284, pričom v jednej skupina odbojných pánov na čele s Purkartom z Janovíc sžubuje Václavovi II. dodržiava mier s druhou skupinou na čele s Ojířom z Lomnice. Ako sprostredkovatelia sú uvedení pražský biskup Tobiaš a olomoucký biskup Teodorik . V druhej listine Závišova skupina pánov na čele s Ojířom z Lomnice sžubuje dodržiava prímerie s opozičnou skupinou odbojných pánov. Z daných listín vidno zloženie jednotlivých skupín. V skupine, ktorá stála za Závišom z Falkenštejna sú uvedení Ojíř z Lomnice, najvyšší komorník krážovstva, Hroznata z Húžic, pražský purkrabí, Záviš z Falkenštejna, Vítek z Krumlova, podkomoří českého krážovstva, Jindřich z Rožmberka, Oldřich z Hradce, Sezema ze Stráže, Hajman z Dubé, stolník, Jaroslav zo Šternberka čašník a purkrabí na Bítove, Hynek z Lichtemburku, Albert zo Seebergu, Mutina z Kostolomlat, Ondřej z Kavčích hor, Puta ze Mšen, Vilém z Miličína, Puta z Potenštejna, Sobehrd z Litic a Odolen z Vildenštejna.
    V odbojnej skupine sa uvádzajú Purkart z Janovíc, Zbislav z Třeboune, Zdislav z Lemberka, Sezema z Krašova, Tobiaš z Běchyne, Beneš z Wartemberka, Bohuslav zo Zvíkova, Herman z Hombergu a Tobiaš zo Zvíkova (64).
    Z uvedených listín vyplýva, že po prímerí si obe skupiny ponechali ovládané majetky spred roku 1283, napríklad odbojná skupina naďalej ovládala krážovské hrady Bechyni a Zvíkov. V Závišovej skupine je ako vodca skupiny uvedený nᚠOjíř, ktorý zároveň získal najprestížnejšiu funkciu najvyššieho komorníka. Dôvodom Závišovho výberu Ojířa do čela skupiny mohli by viaceré skutočnosti. Ojíř bol dlhodobo aktívny pri získavaní moci pre Vítkovcov, mal podporu pánov z okolia Plzne ( páni z Potštejna, z Litic, ... ) a im spriaznených pánov napr. Mutinu z Kostolomlat, mal diplomatické schopnosti ako aj postavenie najstaršieho z vodcov Vítkovcov (Jindřich z Rožmberka bol ešte príliš mladý a rovnako aj Oldřich II. z Hradce ). Ojíř sa mohol by akceptovatežným aj opozícii, nakožko s viacerými opozičnými pánmi mal ešte z minulosti vybudované kontakty. Zároveň mohol by prijatežnejším aj Rudolfovi Habsburskému, ktorý s vežkou nedôverou sledoval rast vplyvu samotného Záviša z Falkenštejna.

    Nová, aj keď oligarchická, moc v Čechách začala stabilizova poriadok v krážovstve, podporova mestá a kláštory. Napríklad mestá mohli vytvára vojsko na vlastnú ochranu, súčasne aj každý sudca mal dodržiava mestské právo, pričom záujmy vládcu mali zaisova „consiliariorum nostrum“ Záviš z Falkenštejna a Jaroslav ze Šternberka. Záviš rád zastával funkciu poradcu resp. muža v pozadí, čo mu umožňoval aj oficialny sobᚠs Kunhutou povolený Václavom v roku 1284.
    Rudolf Habsburský sa bál straty vplyvu na Václava o preto ho žiadal o naplnenie dohody ohžadom jeho svadby s jeho dcérou Gutou. Pražský dvor nemohol nevyhovie, ale žiadal konanie svadby v blízkosti českých hraníc. Svadba sa konala v Chebe v lednu 1285, v rámci vežkolepej akcie Rudolfa Habsburského, ktorý povolal do Chebu viacerých ríškych hodnostárov ako aj ďalšie dve svoje dcéry s manželmi. Následné Závišovo správanie ukazuje jeho napätý vzah voči rímskemu krážovi, ktorého podozrieval zo snahy o mocenský prevrat a svoje zajatie. Pred cestou do Chebu si zaistil zvláštne prísahy od krážovských purkrabích, pre prípad, keby bol pri svadbe zajatý.
    Záviš Václava doprevadil len pred Cheb, ale sám do mesta nevstúpil. Václava doprevádzala jeho matka krážovna Kunhuta. Nemáme správy o ďalších českých úradníkoch, či sa svadobných osláv zúčastnili. Správy sú ale o účasti Mikuláša Opavského, ktorý sa v Chebe predviedol v „zlatom šate“ a v ňom Rudolf našiel vhodného oponenta voči Závišovi. V Chebe Václav slávnostne prijal od rímskeho kráža české krážovstvo v léno. Rozpačito vyznela skutočnos, že po svadbe Rudolf nepustil svoju dcéru s Václavom do Prahy, ale odviezol si ju domov, čím chcel ešte viac vyjadri nedôveru voči mocenskej elite v Čechách (65).
    Karty boli rozdané a Vítkovcom muselo by jasné, že ich mocenskú skupinu Rudolf Habsburský nebude podporova.
    V zaří 1285 zomrela krážovna Kunhuta. Neznamenalo to ale oslabenie pozície Záviša u mladého kráža. Spoločný smútok ich pravdepodobne ešte viac vzájomne spojil. Václav ešte 23. října udelil Závišovi a jeho synovi vežké územie vo východných Čechcách s mestami Poličkou a Landškrounem. Toto venovanie asi sprevádzala vežká spoločenská udalos, lebo ako svedkovia sú uvedené skoro všetky významné osobnosti Čiech. Na prvom mieste medzi svedkami je Ojiř z Lomnice, najvyšší komorník, nasledujú Vítek z Hlubokej, najvyšší podkomoří, Boleslav zo Smečna, najvyšší sudca, Hroznata a Vilém purkrabí pražský, Purkart z Janovic (a Vimperka), Hynek z Lichtemburka, Hynek z Dubé, Beneda z Treblína, purkrabí z Frimburku, Albert zo Seeberka, Albert z Lašan, Bohuslav z Boru, komorník Plzenský, Zdeslav zo Šternberka, Beneš z Choltic, Beneš z Kostolomlat, purkrabí na Konigsteine (in Lapide), Puta a Sobehrd z Litic, pukrabí v Domažliciach (in Tust), Zbyslav Zajíc, Jindřich z Rožmberka a Protiva z Rosenthalu (66).
    Tento zoznam je zaujímavý z hžadiska menovaných purkrabích na krážovských hradoch, kde vidno silné zastúpenie nielen Vítkovcov ale aj im blízkym pánov z Kostolomlat a z Litic. Účas bývalého odporcu Závišovej skupiny Purkarta z Janovic, svedčí o akceptovanosti daného stavu aj z jeho strany.

    Erb Mutinu z Kostolomlat z jeho pečate na listine z 24. května 1284 silne podobný erbom rozrodu Drslavicov

    Záviš sa až teraz naplno ujal vládnutia a účil vládnu aj mladého Václava, ktorého vzal na výpravu na Moravu urobi poriadky s odbojníkmi a zemskými škodcami. Výprava vyvrcholila prijímaním holdu od moravskej šžachty v Brne.
    V následnom období sa Záviš pokúsil o oslabenie závislosti českej politiky od Habsburkovcov. Ich mocenské postavenie sa mu javilo v nemeckej ríši natožko oslabené, že sa pokúsil otvori české nároky na niektoré alpské krajiny opierajúc sa o tzv. Podebradskú zmluvu (67). Tieto aktivity českej strany vyvolali u Habsburkovcov obrovskú nevôlu. Pravdepodobne v tomto období sa Rudolf Habsburský rozhodol úplne odstráni Záviša a začal s týmto ciežom aj kona. Jedným z prvých krokov bolo dosta k Václavovi svoju dcéru Gutu (Jitku), s ciežom privies ho k spolupráci. V roku 1287, podža listiny z 13 května, Ojíř z Lomnice predal opátovi Waldsaského kláštora Teodorikovi dve dediny Preskacz a Chinow, ktoré dostal ako veno svojej ženy Ztřezky. Za splnenie všetkých podmienok sprostredkovania bol zodpovedný aj Ojířov syn Smil (68).
    Na listine je zaujímavé, že tento bežný majetkoprávny akt Ojíř potvrdzuje priamo pred krážom Václavom a ostatnými úradníkmi dvora. Zdá sa, že Ojířovým ciežom, okrem predaja, bola aj snaha deklarova ústretový krok voči opátovi Teodorikovi, ktorý mal vežmi blízky vzah k mladému Václavovi II. Jeho podpora sa hodila na upevnenie vplyvu na Václava, najmä keď sa zase začala znovu aktivizova opozícia s podporou rímskeho kráža Rudolfa.
    Na prelome června a července 1287 prišla do Čiech nevesta Václava II. Guta Habsburská. Jej otec Rudolf okázalo požadoval na zabezpečenie jej príchodu splnenie viacerých podmienok. Napríklad Pražský biskup Tobiaš a skupina pánov (Závišovi oponenti) sa zaviazala, že v prípade jej úmrtia Václava II. ju bezpečne odvedú buď do Rakúska alebo do Norimberku. Požiadavky jasne naznačovali nedôveru rímskeho kráža voči vládnucej moci v Čechách, zároveň Rudolf posielal spolu s dcérou aj sprievodcov, ktorí mali riadi kroky mladej krážovnej ( a mladého kráža ). Sprievod Václavovej manželky doprevádzal biskup Tobiaš, ale Václav svoju manželku privítal v Kadani vežmi príkro a požadoval návrat krážovninho sprievodu do Ríše. Až na príhovor biskupa Tobiaša mohli niektorí sprievodcovia pokračova s Gutou na pražský dvor (69).
    V Kadani bol mladý Václav ešte silne pod vplyvom Závišovej vládnucej skupiny, ktorá si uvedomovala nebezpečie Rudolfových vyslancov / poradcov v krážovninom sprievode. Obavy boli opodstatnené, lebo s príchodom Guty prišli aj intigy a obmedzenie vplyvu dovtedajších krážových poradcov (aj opáta Teodorika). Signifikatné je aj počínanie biskupa Tobiaša, predžženej ruky rímskeho kráža, ktorý dosiahol príchodu „Rudolfových agentov“ na Václavov dvor.
    Vládnuca skupina chápala, že sa proti nej zvyšuje tlak prohabsburskej skupiny a bolo potrebné robi protiopatrenia. Záviš sa rozhodol využi odklon uhorského kráža Ladislava IV. od spoluprace s Albrechtom Habsburským a chcel s ním vytvori spoločnú koalíciu vojensky orientovanú proti Rakúsku. Najvhodnejším spojením bola rodinná väzba, ale keďže v českej krážovskej rodine nebola k dispozícii žiadna vožná osoba, tak sa vdovec Záviš rozhodol, ako príbuzný kráža, seba ponúknu, že uzavrie manželstvo s členkou uhorskej krážovskej rodiny. Ako nevestu si vybral sestru uhorského kráža Alžbetu. Záviš očakával, že týmto sobášom zároveň posilní svoje postavenie v krážovstve. V skutočnosti tieto jeho aktivity viedli k posilneniu opozície, lebo jeho ďalší vstup do krážovských rodín vyvolal závis a nevôžu medzi viacerými domácimi panskými rodmi. Prejavilo sa to hneď pri jeho svadobnej výprave koncom roku 1287, keď táto bola prepadnutá Jindřichom z Lichtemburku. Okradnutý Záviš a jeho doprovod sa zachránil útekom do Opatovického kláštora .
    Udalos jasne signalizovala nepriatežské naladenie časti šžachty voči Falkenštejnovi. V tomto prípade útočník Jindřich z Lichtemburku nebol dovtedy straníkom prohabsburskej opozície, ale mohol cíti k Závišovi nenávis z dôvodu  majetkových krívd alebo sa mstil, že nebol zahrnutý do vládnej moci. Každopádne to bola výstraha, lebo do opozície voči Závišovi sa stavali aj páni od ktorých nepriatežstvo nečakal a ktorí stratili pred ním rešpekt.
    Záviš zorganizoval s podporou kráža svoju ďalšiu svadobnú výpravu. Predtým vojensky posilnil pohraničie s Rakúskom v očakávaní vojenskej konfrontácie (jeho brat Vítek sa stal maršálkom a purkrabím v Znojme, Jaroslav zo Šternberka bol komorníkom bítovským a zvyšok hranice tvorili najmä Vítkovské majetky). Následne začiatkom roku 1288 skutočne drobné ozbrojené šarvátky prerástli k výraznejším bojovým akciam.
    Záviš vyvolaním konfliktu s Rakúskom mohol dosiahnu situáciu, kedy by spojenectvo s Uhorskom bolo pre Čechy vežmi dôležité a tým by sa zvýšil význam svojich uhorských vzahov a posilnil svoje postavenie.
    Závišova cesta za nevestou Alžbetou v Uhorsku nebola jednoduchá. Samotná Alžbeta už mala poves poznačenú milostnou avantýrou v srbskej krážovskej rodine a toho času bola v dominikánskom kláštore na ostrove sv. Markéty (Margitsziged - ostrov na Dunaji medzi Budínom a Pešou). Aby Ladislav IV. mohol zorganizova svadbu Záviša so svojou sestrou Alžbetou musel túto predtým necha unies z kláštora, za čo si vyslúžil kliatbu od ostrihomského arcibiskupa Ladoméra a časti uhorskej šžachty. V konečnom výsledku reálna pomoc uhorského kráža bola minimálna. Vežkej slávy s novým manželstvom sa Záviš nedočkal ani doma v Čechách. Boje na moravsko-rakúskej hranici ustávali, nakožko sprostredkovatežsky zasiahol rímsky kráž Rudolf a v súčinnosti so svojou dcérou Gutou ovplyvnili znepriatelené strany Václava a Rudolfovho syna Albrechta k uzavretiu bojov. Mierové rokovania začali 20.5.1288 a konečný mier bol uzavretý v září 1288 (70). Za českú stranu boli vyjednávačmi Vítek z Hlubokej, Jindřich z Rožmberka, Ojíř z Lomnice a moravský stolník Tas z Lomnice. Za českú stranu bol do prímeria zahrnutý aj uhorský kráž, ale rakúsky vojvoda Albrecht za Rakúsku stranu ako spojencov uvádzal aj Purkarta z Janovic, pánov z Lichtemburku a pánov z Benešova. Ako vrchný rozhodcom bol v zmluve uvedený samotný rímsky kráž Rudolf (71).
    Zo spojenia Albrechta s významnými českémi pánmi jasne vyplanulo, že v krážovstve vznikla silná protizávišovská opozícia s podporou rímskeho kráža. Ani Jindřichovi z Rožmberka a Ojířovi z Lomnice konflikt na rakúskej hranici nevyhovoval, nakožko tým trpeli ich majetky pri hraniciach ako aj vzahy s rakúskymi príbuznými (Jindřich a jeho ujovia zo Schaumburku, Smil a jeho rodina Kuenringovci).

    Použité zdroje a dopňujúce informácie:
    46) Vratislav Vaníček: VDZKČ III. str. 366, RBM II. s. 496, č. 1154
    47) Zwettl, Stiftsarchiv (AT-StiAZ) http://monasterium.net:8181/mom/AT-StiAZ/Urkunden/1279_V_21/charter
    48) Gotfried Edmund Friess: Die Herren von Kuenring, od str. 178: Jindŕich starší ako aj Jindŕich ml. z Kuenringu boli, po porážke a smrti Přemysla na Moravskom poli, obliehaní na svojom hrade Weitra novým rakúskym maršálkom Štepánem z Maissau. Až v roku 1280 odovzdali hrad a odišli do vyhnanstva. Jindŕich ml. Kuenringu so svojou rodinou odišiel do Opavy k svojmu švagrovi Mikulášovi Opavskému, synovi Přemysla Otakara II., kde krátko nato zomrel. Friess v poznámke s odvolávkou na Lichnowského uvádza aj inú verziu: Kuenringovci z Weitry nečakali kým Rudolfovo vojko príde k Weitre, ale žiadali o rýchlu pomoc do Čiech k Otovi Braniborskému, aby s armádou prišiel na hranicu. Kuenringovci sa nakoniec jeho zásahu nedočkali a Weitru vydali skôr.
    Mŕtvy Jindřich ml. bol prevezený jeho matkou Kunhutou do Zwettlu, kde bol 20. června 1281 pochovaný v hrobe svojich predkov. Jeho otec Jindřich st. strávil dlhší čas v Opave. O niekožko rokov pozdejšie získal milos od rakúskeho vojvodu Albrechta, ktorý mu vrátil čas majetkov.
    49) Gotfried Edmund Friess: Die Herren von Kuenring, od str. 170. V roku 1275 si chcel Přemysl Otakar II. pripúta k sebe vplyvný rod pánov z Kuenringu, v očakávaní konfliktu s Rudolfom Habsburským. Jindřich ml. z Kuenringu bol Přemyslom povýšený do funkcie „Marchalcus per Austriam“ resp. „Capitaneus Austriae“ a zároveň dostal od neho za manželku jeho nemanželskú dcéru. Podža niektorých zdrojov sa volala Agnes, podža iných Elisabet alebo Gisela. Najväčšiu pravdepodobnos má verzia, že to bola Přemyslova dcéra Elisabet, predtým vydatá za Wikarda z Polnej a po jeho smrti práve za Jindřicha ml. z Kuenringu.
    50) Stifterbuch des Klosters Zwettl – Bärenhaut, Fol. 69r: Zobrazuje Jindŕicha st. (IV.) z Kuenringu a jeho deti vrátane Jindŕicha ml. (V.) z Kuenringu, následne jeho dcéru Kunhutu vydatú za Smila de Gretzen a ich deti Ofémiu, Smila a Ojířa. 51) RBM II. str.575-576, č. 1333
    52) Zwettl, Stiftsarchiv (AT-StiAZ) http://monasterium.net/mom/AT-StiAZ/Urkunden/1286_I_09/charter
    53) RBM II. str.507, č. 1180
    54) Vratislav Vaníček: VDZKČ III. str. 371
    55) FRB III - Kronika Jindřicha Heimburského, s. 317, „Téhož léta (1279) vskočil Záviš v noci do města Budějovic a vyloupil je“
    56) WBS – č.135: 30. dubna 1280 pápež MikulᚠIII. poveril probošta Eberharda zo St. Polten rozhodnú spor medzi farármi Ludvíkom zo Svín a Antoninom z Wittingau; WBS č. 148: 9. října 1280 proboš Eberhard oznamuje rokovanie vo veci farárov Ludvíka a Antonína. Stranu pána Antonína prišiel zastupova Ulricus učenec ( scholasticus ) pána Ojířa. V prospech pána Ludvíka svedčilo viacero svedkov; WBS č.150: 26. října 1280 probošt Eberhard predvolal ako svedka dekana a plebána z Zwettlu. V neprospech Ojía svedčilo viacero svedkov napr. Pertholdis milites de Rosenowe dosvedčil, že plebán Ludvík faru spravoval pokojne dokiaž ho násilne nevyhnal pán Ojíř (po smrti Přemysla Otakara ). WBS č.151: 4. a 12. prosince 1280 probošt Eberhard rozhodol, že fara vo Svinách sa má vráti plebánovi Ludvíkovi. WBS č.152: V prosinci 1280 probošt Eberhard prikazuje dekanovi v Stropnici a farárovi z Weitry naspä dosadi farára Ludvíka na jeho faru vo Svinách.
    57) Karl Beer: Albert von Seeberg s odvolávkou na Hieke-ho: Berka von Duba und ihre Besitzungen.
    Fritz Graebner v „Bohmische Politik vom Tode Otakar II. bis zum Aussterben der Premysliden I.“ z roku 1903 uvádza „Sezemu v. Landenstein“, pričom sa odvoláva na Cosmovu kroniku, kde je uvedený len „Sazema“ bez predikátu. Graebner si predikát identifikoval asi sám. Ale iní autori pri tejto udalosti označujú ako jedného z narušitežov Sezemu z Ústí.
    58) RBM II. str.544-545, č. 1265
    59) Luděk Jirásko – Landštejn – Pomezí na prahu vrholného strědověku ( Vlastivědný sborník Dačicka, Jindřichohradecka a Třeboňska – 23/2011. Pán Jirásko predpokladá, že hrad Landštejn bol od začiatku českým krážovským hradom spravovaným krážovskými purkrabím. Oldŕicha z Landštejna uvádzaného v listine z roku 1256, považuje práve za krážovského purbrabího a stotožňuje ho s Oldŕichom I. z Hradce. K tomuto názoru ho priviedli dve listiny. V prvej listine z roku 1256 je Ulricus Lanstenarius uvedený ako svedok darovania benefícia v Harras johanitom z Mailbergu, ktorú dovteda držali rytier C so synom D z Kuenringu. Benefícium darovala Matylda, vdova po Hadmarovi zo Schonbergu, so súhlasom jej synov Hadmara a Reinberha zo Schonbergu. V druhom dokumente z roku 1282 pasovský biskup Wichard potvrdil Hadmarovi a Reinbertovi zo Schonbergu desiatky z farných obvodov bývalých rodových statkov Zöbingovského domínia Weikertschladu a Waldkirchenu, ktoré predtým držal ako léno Oldřich I. z Hradce. Keďže pri týchto majetkoprávnych usporiadanich vystupujú tí istí účastníci, pán Jirásko stotožnil Ulricusa Landstenaria s Oldřichom z Hradce. Ako možný dôvod použitia predikátu Lanstenárius Oldřichom v roku 1256, uvádza skutočnos, že v tomto roku ešte žil Oldřichov otec Vitek z Hradce, preto Oldŕich použil v predikáte názov hradu, na ktorom bol purkrabím. Predikát z Hradce začal Oldřich používa až po smrti svojho otca Vítka z Hradce.
    Ak by sme akceptovali túto teóriu potom Oldřich z Lomnice a Oldŕich z Landštejna boli dve rôzne osoby, nakožko v roku 1265 na listine źudmili z Ríše svedčí Oldřich z Hradce ako aj Oldřich z Lomnice. Oldŕich z Landštejna je uvedený aj na listine z 3. května 1259, kde Ulricus de Lantstein vystupuje ako ochranca majetkov in Chambarn, ktoré daroval kláštoru v Zwettli Heinrico de Drozze. Medzi svedkami je uvedený aj „Ortwinus gener Lantsteinarii“, teda za Oldřicha z Landštejna. Na potvrdenie teórie pána Jiráska, by bolo potrebné identifikova Ortwina ako manžela niektorej z dcér Oldřicha I. z Hradce, čo sa mi nepodarilo. Známe sú nasledujúce dcéry Oldřicha I. z Hradce: Kateřina manželka Jindřicha z Kuenringu ( línia z Dürnsteinu), Anna manželka Smila z Obřan, prípadne Alžbeta-Eliška, ktorá mala za manžela Kadolta II. Sirotka z rodu pánov z Wehingenu.
    60) RBM II. str. 546- 547, č.1271. V listine je uvedený Mutina z Kostolomlat ako Ojířov svokor, čo svedčí o ďalšom posilnení Ojířových väzieb na rozrod Drslavicov, s ktorými bol príbuzný aj Mutina z Kostolomlat. Ten bol v tom čase svokrom aj Jindřicha z Rožmberka. Svedčí o tom listina z roku 1281 (58), ktorou Jindřich so súhlasom manželky Elišky (uxoris mee Elyzabeth) venuje majetky Vyšebrodskému kláštoru, pričom podža pozdejších informácii Mutinov syn Ján z Dobrušky bol strýkom Jindřichovho syna Petra z Rožmberka. Táto súvislos môže vysvetli prečo sú Petr z Rožmberka a Vilém z Landštejna (Ojířov vnuk) v historiografii niekedy nejasne označovaní ako bratranci, alebo ako strýko a synovec. Vilémová babička a Petrova matka boli pravdepodobne sestrami - dcérami Mutinu z Kostolomlat.
    61) RBM II. str. 557, č.1293
    62) RBM II., str. 560, č.1298
    63) Archiv kláštora Chotešov http://monasterium.net/mom/CZ-NA/AZK%7CChotesov/2065/charter
    64) Olomoucký biskup Dětřich (Theodorik) býval historikmi priraďovaný k Vítkovcom, konkrétne do rodu pánov z Hradce (ako syn Oldŕicha I.). Z jeho jednania nikdy nevyplývala spolupráca s týmto rodom, na čo upozorňuje aj pán V.Vaníček. Novšie práce sa taktiež k tejto rodinnej väzbe stavajú s „otázníkom“ – viď napr. Marie Komárová: „Olomouský biskup Dětřich a jeho dvůr“, magisterská diplomová práca, Brno 2011 a autori Daniel Novotný a Jan Škvrňák vo svojom článku „Původ olomouckého Dětřicha aneb příklad středovekého nepotismu“, uverejneného na www.academia.edu, analyzujú jeho možný pôvod a na základe indícii uvádzajú zaujímavú hypotézu o väzbe tohto biskupa na rod „pánov z Plavče“.
    65) Vratislav Vaníček: VDZKČ III. str. 394
    66) RBM II. str. 586- 587, č.1358
    67) ACB I/1 (ed. Hrubý), str. 27, č.15; Vratislav Vaníček: VDZKČ III. str. 124: 4. prosince 1268 uzavrel Přemysl Otakar II. v Poděbradech dedičskú zmluvu so svojm bratrancom Oldřichom III. Korutánskym. Na jej základe sa Přemysl stal dedičom Oldřichových majetkov.
    68) RBM II. str. 605- 606, č.1409
    69) Vratislav Vaníček: VDZKČ III. str. 399
    70) V. Vaníček - VDZKČ III. str. 401. Prímerie bolo podpísané 20.5.1288, ale konečný mier až v září 1288.
    71) WBS – č.253; Za českú stranu boli určení Ojíř z Lomnice, Jindřichom z Rožmberka, Vítek z Hlubokej a Tas z Lomnice, aby spolu s rakúskou stranou ohodnotili spôsobené škody.

    Celý článek | Komentáře: 0 | Přidat komentář | Záložky:
    Informační e-mailVytisknout článek

    Naše knihy
    Přemysl Otakar II.


    Záviš z Falkenštejna
    Kalendář šermířských akcí
    Kalendář
    <<  Červenec  >>
    PoÚtStČtSoNe
           1
    2 3 4 5 6 7 8
    9 10 11 12 13 14 15
    16 17 18 19 20 21 22
    23 24 25 26 27 28 29
    30 31      

    Hus 2015 VOJSKO.net - �eskoslovensk� i sv�tov� zbran� a vojensk� technika Husit� - Kto� js� bo�� bojovn�ci via historia Putov�n� Hrocha