Středověk
Dnes je: 27. 07. 2017  | Hlavni strana | Seznam rubrik | Odkazy | RSS | Forum |  
Hlavní menu
Novinky
05.02.2017: Rodokmen
Po dlouhé době rodokmen: Páni z Pardubic

17.04.2016: Jakub Kon(e)ček z Prus
Nižší moravský šlechtic, v závěru života majitel zdouneckého panství

28.02.2016: Maršík z Radovesic
Poslední komentáře
  • Na tento dotaz Vám nejsem schopen odpovědět :/ (Očistec - středověký vynález)
  • Vyvstává zvláštní otázka, kde teda Lazar byl, když ne v Nebi? V očistci jsou muka, ale on netrpěl... . . . (Očistec - středověký vynález)
  • Samozřejmě, že tam nebyl žádný polský původ, tvrze, že oni byli pocházející z Alani (Úvahy o majetkovém postavení Vršovců a původu jejich moci)
  • Originální a zajímavé.. První vraždění Vršovců provedl kníže Boleslav III., kterého pak oslepil a uv . . . (Úvahy o majetkovém postavení Vršovců a původu jejich moci)
  • Varsany (hun.), Vršovci (cz.), Wierszowcy (pl.).... varsa, vrš i wiersz to ten sam kosz na ryby. Pro . . . (Úvahy o majetkovém postavení Vršovců a původu jejich moci)
  • Sociální sítě a ostatní






    Duchovní život středověku

    * Johaniti – rytiersky rád sv. Jána Krstiteža Jeruzalemského

    Autor: Robert . Vydáno dne 25. 10. 2009 (14522 přečtení)

    Rytierske rády sú neuveritežne zaujímavým fenoménom. Zároveň však patria medzi najnepochopenejšie. Jeden extrém ich považuje za fanatikov, schopných bez milosti vraždi inovercov či heretikov, druhý ich ( trocha „nespravodlivo“ hlavne templárov ) pokladá zasa za strážcov ezoterických tajomstiev , neuveritežného bohatstva a večných konšpirátorov.... Nefunguje ani to, „že pravda bude niekde v strede..“ Na dodnes existujúcom rytierskom ráde sv. Jána Krstiteža sa môžeme pokúsi nájs odpovede (bude ich určite viac) na otázku, čo to boli rytierske rády?

    1. Počiatky.
    Počiatky rytierskych rádov treba hžada v reformách pápežov Gregora VII. a Urbana II. Ich ciežom bolo, ako mnohých reformátorov neskôr, zamedzi korupcii a nepotizmu v cirkvi a urobi ju nezávislou od moci svetských feudálov. Ako hlavný prostriedok sa im zdala podpora mníšskych komunít žijúcich v celibáte oproti svetskému kléru. Krížové výpravy, tieto snahy podporovali a dopĺňali : svetskí feudáli mohli bojova proti inovercom, čiže ži v svoj bojovný spôsob života, zároveň však tým prispievali k mieru medzi kresanmi, a vplyv kresanstva aj rozširovali. Prvé pokusy mal už Gregor, ale napokon uspel až Urban. Reformátorskí pápeži mali aj svojich svetských podporovatežov, „fideli petri“, ktorých hlavou bola grófka Matilda Toskánska a jej početné príbuzenstvo, držiace dôležité svetské posty. ( Mnoho z nich nachádzame potom ako „križiackych princov“ v 1. krížovej výprave...) Práve k jej menu sa viaže dokument, ktorý možno považova za prvý doklad o tom, že s niečím ako ozbrojená mníšska komunita uvažovali už v 11. st. Ide o jej donáciu rádu sv. Jakuba z Altopascia z r.1056, keď mnísi spomínaného rádu mali ochraňova, v resp. zabezpeči ochranný ozbrojený sprievod pútnikom medzi mestami Lucca a Janov... Rád sv. Jakuba z Altopascia sa však stal naozajstným rytierskym rádom až v 13.st...

    Ďalším elementom, z ktorého sa vyvinuli neskoršie rytierske rády, boli ozbrojené družiny (väčšinou normanských) rytierov, ktoré pod vplyvom myšlienok Urbana II vytvárali dočasné bratstvá (confraternity), „vazalstvá Ježiša Krista“ , považovali sa za nezávislé od svetskej i cirkevnej vrchnosti, a uznávali iba pápeža. Tieto boli dočasné a ich prítomnos sa dá predpoklada už počas výprav na Iberskom polostrove, čo medzi iným potvrdzuje aj rýchly vznik mnohých rytierskych rádov v oblasti. Možno však mali bratstvá čiastočný vzor aj v podobných muslimských komunitách, ktoré aj tu existovali. Treba poznamena, že niektoré takéto bratstvá okrem rytierov mali medzi sebou aj remeselníkov, stavitežov. Keď totiž pápež Urban II v r. 1085 vyhlásil „skúšobnú krížovú výpravu“ pre dobytie a znovuosídlenie ruín antického prístavneho mesta Tarragony, spásu sžuboval nielen bojovníkom, ale aj žudu, ktorý oblas znova osídli... Nie iba čisto vojenský charakter prvých bratstiev možno súvisí aj s tým, že dráhu rytiera si mohol zvoli aj mestský patricij, ktorý sa v tom období ešte považoval za nižšieho šžachtica. Neskôr mnoho rádových rytierov pochádzalo práve z tejto vrstvy, hlavne z juhu Francúzka a severného Talianska, a podobný proces možno s istým oneskorením sledova pri vzniku rádu nemeckých rytierov.

    Tretím prvkom boli už existujúce špitálske rády. Tie prvé zakladali obchodníci a panovníci už čias cisára Karola Vežkého. (Existujú napr. doklady o tom, že ich niekožko založil okolo r. 1000 aj sv. Štefan Uhorský ). Pri počiatkoch špitálu, z ktorého sa potom vyvinul rytiersky rád sv. Jána Krstiteža stáli kupci zo severotalianskeho mesta Amalfi, ktorí vedža Janova, Benátok a Pisy patrili v tej dobe medzi najaktívnejších obchodníkov v oblasti Palestíny. Tí okolo r.1050 zakladajú v susedstve baziliky sv. hrobu hospitál Santa Marie Latina . O chorých pútnikov sa starala komunita benediktínskych mníchov. Onedlho vytvorili aj hospitál pre ženy, ktorý viedli mníšky, Santa Maria Parva, zasvätený pravdepodobne Márii Magdaléne. V predvečer 1. krížovej výpravy okolo r. 1090 potom v hospitále začína pracova laik Gerard de Martigues. O pôvode Gerarda, zakladateža rádu rytierov sv. Jána sa dodnes vedú spory, niektorými zdrojmi je považovaný za Provensánčana, inými za Taliana. Je celkom možné aj to, že bol Normanom, a pravdepodobne pôvodom nebol šžachtic, skôr možno obchodník. Gerard sa každopádne ukázal ako skvelý organizátor. Čoskoro si vytvoril svoj okruh bratov, a snažil sa spod krídiel hospitálu sv. Márie Latinov vymani. Ako jedným krokov bola zmena benediktínskej reguly v augustiniánsku.

    Účastníci 1. výpravy v 1099 úspešne dobyli Jeruzalem. Hoci kresanskí obyvatelia boli muslimskými obrancami vykázaní za múry mesta, tento príkaz sa údajne komunity Gérarda netýkal, zrejme s ohžadom na ich liečitežské služby. Odtiaž legenda, že Gérard, ktorý vedel, že kresanský bojovníci hladujú, zo svojich katapultov na nich vrhal pecne chleba. Muslimovia mu na to prišli, ale keď mu to chceli dokáza, pecne sa zázračne premenili na kameň..... V tom istom legendáriu sa ale dochoval aj záznam, že v posledných dňoch obliehania bol Gérard väznený, či dokonca možno aj mučený, pretože keď ho nový panovník, Gotfroi z Buillonu chcel prija, museli ho dvaja spolubratia podopiera... Je však možné aj to, že vykázaný bol, a prielom sa Bouillonovým vojakom podaril práve pre rady Gérarda...

    Komunita každopádne od nových, kresanských pánov mesta i krajiny dostala vežkorysú podporu, a v r. 1113 bulou „Piae postulatum voluntaris“ ju pápež Pascal II. uznal ako samostatný rád. Rád je už vtedy zasvätený sv. Jánovi Krstitežovi. Opä sú aj teórie, že pôvodne bol rád zasvätený sv. Jánovi Almužníkovi, je to však málo pravdepodobné. Sv. Ján Almužník bol populárny svätý v gréckej ortodoxnej cirkvi, ale na západe prakticky neznámy. Zato Ján Krstitež o to viac...Komunita blahoslaveného Gérarda zďaleka nebola jedinou, ktorá sa v tej dobe formovala. Druhou komunitou boli rytieri, ktorí sa rozhodli ochraňova pútnikov, a ktorým kráž Baldwin I. určil ako sídlo Chrám Šalamúnov, z ktorých vyrástol potom mocný rád templárov. Treou komunitou – bol neskorší rád kanoníkov ochrancov sv. hrobu. (1114). V týchto ranných dobách tieto tri komunity tvorili skoro nerozoznatežný pletenec. Sú rôzne teórie o tom, že pôvodne mali by templári ozbrojenou zložkou hospitalitov, a všetci boli podriadení patriarchovi Jeruzalema.... Postupne sa všetky rády osamostatnili. Templári získali štatút samostatného rádu v 1129, a postupne sa od rádu kanoníkov ochrancov sv. hrobu odpútavali aj hospitaliti. Aby bol zmätok ešte väčší, komunita starajúca o malomocných, rád sv. Lazara mala v Gerardovi tiež svojho vodcu... Neskôr aj z nich vyrástol rytiersky rád a ak v inom ráde, u rádového rytiera diagnostikovali lepru, bol presunutý k lazariánom. ( Rád podporoval hlavne kráž Baldwin IV. d´Anjou, ktorý sám chorobou trpel. )

    Je tiež otvorenou otázkou, kedy sa začala premena čisto špitálneho rádu na rytiersky. Opä existujú rôzne teórie – od vežmi skorých predstáv, pričom sa predpokladá existencia rytierov ako spolubratov, až po pozdné, ktoré tvrdia, že „bratia rytieri“ boli v ráde až koncom 12. st... Najpravdepodobnejšie bude, že pravda je niekde v strede. Hospitaliti boli už okolo 1130 boli rádom, ktorý mal úlohy aj pri obrane. V r. 1126 sa už spomína „constable“ rádu, a aj vožba nového magistra (neskôr vežmajstra) Rajmonda de Puy de Provence, brata alebo príbuzného legáta Adhémara de Puy, ktorý bol sám rytierom, naznačuje neskorší vývoj. V ďalšom desaročí rád získava dôležité opevnenia, a je na mieste predpoklad, že dokázal zabezpeči aj ich ochranu...

    Nárast bohatstva, vplyvu a moci rádu sa neobmedzoval iba na Svätú Zem, v Európe získal rád tiež dôležité hospitály v Saint Gilles, Messine či Janove. V 1134, dokonca kráž Alfonzo „bojovník“ Aragonský odkázal na smrtežnej posteli svoju krajinu „ templárom, hospitalitom a ochrancom sv. hrobu“ . Rády síce Aragóniu nedostali, ale boli bohato odškodnené. Iný príklad skorej prítomnosti rytierskej zložky u hospitalitov je príklad johanitského rytiera Gerarda Jebarre, ktorého vyslali v 1136 na diplomatickú misiu do Anglicka, odkiaž mal do Svätej Zeme doprevadi syna grófa Fulka d´Anjou, Geoffreya...( Prvý člen rodu, ktorý na svojej prilbe nosil „planta genistu“ a tým dal rodu meno „Plantagenet“....).

    K počiatkom sa viaže ešte jedna kuriozita. Je celkom možné, že prví johanitskí rytieri bojovali pod vlajkou ochrancov sv. hrobu. Podža Terenca Whita totiž boli oblečení v typických čiernych pl᚝och s bielym krížom, ale ich vlajkou bol červený kríž v bielom poli s kvapkami červenej krvi okolo neho...( Ranný znak ochrancov sv. hrobu).

    Blahoslavený Rajmond de Puy bol nielen rytierom, ale aj človekom zbehlým tak v politike, ako aj v cirkevnom práve. Dodnes sa dochovali jeho pravidlá z 1254, ktoré obsahujú augustiánske, ako aj benediktínske (cisterciánske ) prvky. V tomto období, v západnom svete žiarila najjagavejšie hviezda cisterciánov, vďaka ich opátovi, sv. Bernardovi, ktorý podporil vznik templárov a dal im aj pravidlá. Oba staršie rády si však navzájom preberali pravidlá i vzory.

    Hospitaliti mali už každopádne okolo 2. krížovej výpravy v 1147 – 1148 dos vežké ozbrojené sily, aby z fiaska výpravy boli obviňovaní jednom dychom s templármi... Nie je celkom jasné iba to, či to už boli rádoví rytieri a seržanti, žoldnieri najatí rádom, alebo iba sekulárni rytieri – spolubratia rádu....

    2. Hašteriví bratia. ( Pôsobenie v Svätej Zemi )
    V 50 rokoch už rád má už rád svoje pevné miesto v živote franských štátov v Svätej Zemi. Kráž a vežmoži si uvedomili, že je výhodnejšie da pevnosti do správy rádom, ako svetským feudálom, medzi iným napríklad nebolo dôležité, či daný rod dokáže „vyprodukova“ mužského potomka. Ďalším argumentom v prospech rádov bolo, že kým západní križiaci prišli a po nejakom čase sa vrátili domov, rádoví rytieri zostali. Výhodou bolo aj, že sa zžili s miestnymi pomermi, a nespôsobovali podobné problémy ako novoprišelci z Európy, ktorí nechápali, že ich outremerskí príbuzní sa obliekajú ako miestni, že sa priatelia z muslimami, že latinská cirkev toleruje iné poňatie cirkví, ktoré boli v Európe považované za heretické... Vežmi skoro sa začalo aj súperenie oboch rádov o dôležité pevnosti a pozemky.

    Hospitaliti postupne získali hrady ako Bethgibelin chrániaci cestu medzi Hebronom a Askalonom, Krak de Chevaliers pri Tripolise, hrad Margat na pobreží v dnešnej Sýrii a mnoho ďalších. Pre toto súperenie budem v tejto časti písa radšej o „rádoch“ ako iba o hospitalitoch. Totiž, ak sa cesty oboch najstarších vežkých rádov stretávajú v počiatkoch, ich vzájomná rivalita ich nerozlučne pripútala k sebe počas celého trvania franských štátov na východe.

    Ako vlastníci hradov a okolitých území sa oba rády správali vežmi podobne – odmietali zvrchovanos miestnych cirkevných autorít, pričom sa odvolávali to, že sú podriadení iba pápežovi. Pri sporných záležitostiach, ktorých nebolo málo, rády s cirkvou hrali dos cynickú hru, volali ako „nestranného“ arbitra zväčša predstaviteža bratského rádu, a tak rozhodnutia boli samozrejme skoro vždy v ich prospech.... Podobne mali málo škrupulí v styku s pápežskou kúriou. Vždy mali v blízkosti pápeža svojho človeka, a aby dosiahli svoje ciele, často neváhali „správnu“ osobu podplati....

    Nevôžu svetských cirkevných autorít vyvolávali – hlavne hospitaliti aj tým, že často ignorovali interdikty uvalené svetským klérom a ich kňazi vykonávali aj v týchto oblastiach cirkevné sviatosti. Toto súviselo tiež s tým, že rád johanitov nezostal iba uzavretým rádom, akým boli templári, ale vytvárali aj svetské komunity spolubratov. Tieto zväčša pozostávajúce z mešanov (v Európe) sa tiež považovali za vazalstvá „Ježiša Krista“ a cítili sa by podriadení iba pápežovi, podobne ako rád sám.... Vrchol týchto aktivít bol práve počas katarských vojen, tzv. albigenskej krížovej výpravy. Staršie rády tak templári ako aj johaniti sa odmietli zúčastni bojových akcií, a zdá sa, že umožnili mnohým katarom útek cez svoje územia.... Ich postoj je vcelku pochopitežný, johaniti mali v oblasti silnú základňu, mnohých donátov a templári na tom boli podobne, hoci oni boli rád zo silnejším zastúpením zo severu Francúzka. Toto správanie sa rádov neuniklo pozornosti ani inkvizície, ani pápežovi. Pápež Gregor IX. ich v 1238 prísne napomenul. Kým templárom sa ušlo iba napomenutie z „ bezstarostnosti o doktríny“ johanitom sa vyčítal nemorálny život, ukrývanie kacírov v ráde a Gregor dal rádu 3 mesiace na nápravu...

    Johaniti sa teda v druhej polovičke 12. storočia stali rytierskym rádom, a moc v ráde postupne prešla tiež do rúk rytierov. Ak sledujeme osudy oboch rádov môžeme vidie aj paralely v osobnostiach ich vežmajstrov. Napríklad dobroždružný typ vežmajstra u johanitov reprezentuje Gilbert d´Assaily, ktorého nerozvážne nákupy hradov doviedli rád skoro k ekonomickému krachu, a svoju kariéru napokon zavŕšil neúspešnou výpravou proti Egyptu po boku kráža Almarika v 1167 – 70, pričom kráža musel dlho presvieča... U templárov sa podobný typ ujal vedenia v ráde v osobe Gérarda de Rideford, ktorého neslávna úloha pri bitke pri Hattine (1187) a udalostiach ktoré jej predchádzali, je myslím, dostatočne známa.... Rády mali potom významné zastúpenie v každej kampani Jeruzalemského krážovstva, či krížovej výpravy. Na výpravách tvorili templári zväčša predvoj, kým hospitaliti tvorili zadný voj armády. Súviselo to zrejme aj s tým, že rád poskytoval aj zdravotnícke služby.

    Pri zdravotníctve sa môžeme trocha pristavi. Rád johanitov bol vždy majstrom v poskytovaní zdravotníckej starostlivosti. Pôvodné hospitály zorganizované na spôsob orientálnych hostincov, hanov, vďaka normanskej disciplíne premenili na nepoznanie. Pri pacientoch a lekároch nehžadeli na ich vieru, iba chorobu a vedomosti. Bez škrupúž preberali z arabskej, židovskej, samaritánskej medicíny všetko, čo sa osvedčilo. V ich hospitáloch vládli prísne hygienické predpisy (cca na úrovni našich predkov z konca 19.st...v 12.st..(sic!.) a ako prví zaviedli pravidelné lekárske služby. Ich ženské oddelenia viedli ženy – johanitky, čiže sa dá poveda, že rád ako prvý začal využíva služby lekárok... Ich hospitál bol taký známy, že Saladin po dobytí Jeruzalema v 1187 im ešte rok povolil pokračova vo vedení hospitálu. (Je zrejmé, že ho k tomuto viedla myšlienka oduči sa organizáciu hospitálu, hoci vo veciach vzdelania, vedy a liečitežstva muslimovia vcelku oprávnene pociovali voči západniarom dešpekt...)

    V 13. st sa rivalita medzi oboma vežkými rádmi vyostrila. V prvej polovici storočia bola trocha zmiernená tým, že obaja vežmajstri oboch rádov boli z rovnakého rodu , Pierre de Montaigu (1219 -1232) bol templár, kým Garin bol johanita (1207 – 1227) a oba rády mali spoločného nepriateža, cisára Fridricha II von Hohenstaufen, ale neskôr sa opä vyostrila. Najmarkantnejšie sa to prejavilo v občianskej vojne sv. Sabu, ktorá vypukla v 1256 ako spor Janova a Benátok. Kým johaniti tradične podporovali Janov, templári Benátky.... Oba rády z času načas rivalizovali aj s najmenším a najmladším rádom nemeckých rytierov. Občas sa dokonca stávalo že proti sebe aj bojovali a to dokonca aj v pomerne bizarných koalíciách. V Antiochii za kniežaa Bohemuta IV. napr koalícia johanitov,. assasínov a prokatolíckych Arméncov bojovala proti silám exkomunikovaného kniežaa, templárom a inej, ortodoxnej frakcii Arméncov...

    13.st bolo pre Outremer storočím katastrof, porážok a dezilúzií. Myšlienka krížových výprav sa pre Európanov stala stále menej príažlivou a rády sa napokon stali nosnou bojovou silou Outremeru. V tejto situácii, hlavne keď sa moci v Egypte a neskôr aj v Damasku dostali Mameluci hlavne sultáni Bajbars a po ňom Qualawun, rády medzi sebou uzavreli mier. V posledných bojoch o Tripolis, a Akru už bojovali bok po boku a nezriedka sa stávalo, že templárom velil johanit, či naopak.

    Z dnešného pohžadu sa rivalita rádov nezdá až taká nezmyselná – templári mali bližšie k barónskej opozícii, kým johaniti tradične podporovali panovníka. Oba póly stredovekej politiky sú legálne a týmto vlastne rády vykrývali celú politickú arénu.

    Z oboch rádov asi hospitaliti boli väčším i bohatším rádom. Templári však na rozdiel od nich ponúkali bankové služby aj širokej verejnosti, kým johaniti iba pre úzky okruh svojich klientov a väčšina ich hospodárenia spočívala v tradičnejšom feudálnom systéme. Zdá sa že v druhej polovici 13. st si aj vo finančnej oblasti oba rády ako keby rozdelili úlohy i teritóriá – kým francúzku štátnu pokladnicu tradične obhospodarovali templári, tá anglická prešla v osobe významného finančníka sira Josepha de Chauncy k hospitalitom. Túto úlohu si potom udržali v krajine až po protestantizmus.

    Tradičná rivalita templárov a hospitalitov sa týkala hlavne Svätej Zeme a prípadne Iberského poloostrova. V iných častiach Európy bola menej intenzívna, a snáď boli medzi nimi korektné vzahy. Rády bojovali vo vežkých bitkách proti Mongolom pri Lehnici i Muhi (Slanej) 1242 i neskôr počas tzv. 2 vpádu Mongolov (1289) kedy tvorili jadro ažkej jazdy Uhorska.... Je zaujímavé, že proti Mongolom bojovali, no proti pohanom, hlavne Prusom, bojova odmietali, hoci tam mali komendy johaniti i templári, dokonca jednu aj španielska Calatrava. Pravdepodobne ich tam bolo málo, a rády si nemohli dovoli presunú tam vežkú bojovú silu. V Európe mali oba rády aj menej nezávislosti. Ich vysokých hodnostárov zväčša odobroval panovník danej krajiny a dos často mu museli dokonca aj jednotliví komtúri sklada vazalské prísahy. Možno preto sa neuskutočnila kolonizácia Banátu johanitmi za uhorského Bela IV, hoci by mali k dispozícii väčšie územie ako neskôr Rhodos...

    Z doteraz napísaného by sa mohlo zda, že rytierske rády svojou rivalitou významne prispeli k destabilizácii franských štátov na východe, že notoricky podporovali každú revoltu voči pápežskej moci a cirkvi vôbec a že trebárs neskoršie obvinenia templárov o vykonávaní tajomných, zrejme heretických rituálov sa celkom kžudne môžu zaklada na pravde... Áno, povrchný pohžad môže svedči o niečom podobnom, ale nie je pravdivý, a navyše im aj krivdí.

    Rytierske rády spĺňali spoločenskú objednávku doby. Druho, či treorodení synovia šžachtických rodov boli vežmi často posielaní na cirkevnú dráhu. Rytierske rády priam ideálne ponúkali možnos naplnenia v duchovnej, ako aj stavovskej roli bojovníka. Ich snaha o nezávislos vychádzala z myšlienok vežkých reformátorov Urbana II. a sv. Bernarda. Hžadali si miesto v spoločnosti, ktorá sama bola nová, kde máločo malo svoj pevný bod.

    Duchovný svet ich členov bol pravdepodobne mystický, čo sa zdajú potvrdzova ich úzke vzahy s inými mystickými rádmi, či hnutiami (napr. s uhorskými paulínmi, či spirituálnymi františkánmi.) Vznikali a formovali sa v nábožensky značne heterogénnom a synkretickom prostredí a náboženská intolerancia hlásaná dominikánmi a inkvizíciou im bola ešte dlho cudzia. ( Zlé vzahy rytierskych rádov s dominikánmi, hlavne templárov, boli notoricky známe...) Hoci ich kresanstvo bolo voči inovercom tolerantné, bolo pevné. Svedčia o tom časté popravy ich zajatých členov, keď si mohli vybra aj život konvertovaním na islám.... K ich rivalite treba doda aj to, že spôsobovala oveža menej škôd, ako napríklad konkurencia obchodných republík, vežkých feudálov alebo noví európski križiaci, nepoznajúci toleranciu a ich ciežom bolo vežmi často iba získanie pôdy , postavenia alebo iba slávy...

    Vo vežkých a dôležitých bitkách, či výpravách ( Hattin 1187, La Forbie 1244, Tripolis 1289, Akra 1291 ) bojovali vždy bok po boku.

    3. Budovanie stratenej antickej záhrady. Rhodos 1305 – 1522
    28. mája 1291 sa pod náporom bojujúcich zrútil v Akre domjon citadely templárov. Trosky pochovali útočníkov i obrancov... Zároveň sa uzavrel skoro 200 ročný príbeh franských domén v Levante...

    Členovia rádov, ktorí z bojov vyviazli živí, sa stiahli na blízky Cyprus. To však bolo na rozdiel od Outremeru stabilným krážovstvom a pre rády sa zúžil manévrovací priestor. Vežmajsti, zvyknutí na vežké haly v hradoch ako Margat (Marquab), Krak de Chevaliers, Tortosa, či Atlít zrazu sídlili v malých hradoch, ktorých domjon bol menší, ako hradu stredného francúzkeho šžachtica...

    Rády, založené na ochranu svätých miest ich napokon neuchránili, zlyhali.... V očiach verejnosti sa tak stali príčinami porážok, a ich bohatstvo sa zdalo by neodôvodnené a nezaslúžené. Pre korunované hlavy, sa zasa rády stali zbytočným „štátom v štáte“. Túto, pre nich nepriaznivú situáciu si vedenie rádov samozrejme uvedomovalo, a snažilo sa ju zvráti. Oba staršie rády začali s urýchleným budovaním bojových flotíl, nemeckí rytieri presunuli svoje ažisko do Baltu. Johaniti prestavbu rádu uskutočnili dôslednejšie a napokon mali asi aj viac šastia, ako ich bratia...

    Najprv ale spomeňme malorského rodáka, rytiera, františkána, mystika, Rajmonda Llulla. Na prelome 13/14.st Llul pobudol niekožko rokov na Cypre, medzi iným medzi templármi. Vraj viedol dlhé rozhovory s hodnostármi i jednoduchými bratmi rádu. Výsledkom týchto debát bolo memorandum ktoré prvýkrát prezentoval pápežovi v 1295, neskôr v 1305 ho pod názvom „Liber Fine“ aj vydal. Väčšinou sa vie o Llulovi vie iba tožko, že bol apoštolom zjednotenia rádov. Ale Llul hovoril viac, heretikov a inovercov treba obráti na vieru pomocou vzdelaných misionárov (jezuiti ?(sic!))... a rády, v resp. zjednotený rád by si mal vytvori silné základne na ostrovoch ako Rhodos a Malta...

    Neviem, či johaniti Llulove dielo čítali, ale ich nový vežmajster, Viliam de Villaret (1296 – 1304) začal s reorganizáciou rádu. V prvom rade, obchodnú flotilu rádu rozšíril, a premenil ju na bojovú. Rád samotný rozdelil podža jazykov na provesánský, auvergnský, francúzky, aragonský, nemecký, taliansky a anglický. V 1492 sa od aragónskeho oddelil kastílsky a v 18.st potom vznikol anglo-bavorský. Už z tohto rozdelenia je zrejmé, že jedným z jeho ciežov muselo by zníženie vplyvu francúzkeho kráža. Aby rád bol menej zranitežný cez osobu vežmajstra, dal generálnemu konventu viac právomocí. V 1305 bol po smrti nahradený synovcom Fulkom de Villaret (1305 -1319). ažko naozaj poveda, či Fulk vedel, aký osud čaká templárov, ale keď ho navštívil pirát Vignolo de Vignoli (s ktorým by sa oficiálne teoreticky nemohol ani stretnú) s návrhom, aby spolu obsadili súostrovie Rhodos, nezaváhal ani na chvížu... Prvá výprava na ostrov bola vskutku bizarná, totiž „útočná jednotka“ obsahovala aj s vežmajstrom celých 31 rytierov a seržantov... Napokon v 1310 získali aj hlavné mesto.

    Vežmajster si nové rádové územie dal potvrdi od pápeža, ako aj od byzantských panovníkov imperátora Andronikosa II. (1282 – 1328) a jeho spoluvládcu Michala IX. (1294 – 1320). Hoci rytieri museli získa od obyvatežov mesto Rhodos vojenskou silou, čoskoro vytvorili unikátny symbiotický model, ktorý im dobre slúžil temer ďalších 5 storočí.... Rhodos bol síce oficiálne súčasou Východorímskej Ríše, ale tá bola už iba svojím tieňom a na obranu či správu ostrova v resp. súostrovia nemala síl ani prostriedkov. Ostrovy boli preto vystavené stálym útokom rôznych pirátskych skupín, alebo im dokonca slúžil ako základňa pre nové lúpežné výpady. Príchodom rytierov sa toto zmenilo. Pre skúsených, skvelo zorganizovaných rytierov neboli piráti protivníkom, a obyvatelia získali od koristníkov trvalú ochranu.

    Johaniti nastolili na ostrove pevnú a dobre fungujúcu správu, do ktorej sa od počiatkov snažili zaangažova miestnu, grécku elitu. Niektorí historici, hlavne marxistického razenia často opisujú vládu johanitov na Rhodose a neskôr na Malte ako vykorisovanie, či kolonializmus, a píšu aj o tragédii gréckeho obyvatežstva, ktoré na stáročia stratilo suverenitu...

    Každopádne bol to zváštny kolonializmus, totiž na rozdiel od iných kolonializmov, v prípade johanitov prostriedky prúdili z Európy na Rhodos... Rytieri ponechali mnohé hrady v správe miestnych pánov, a nejeden z nich bol napriek ortodoxnej viere aj konfráterom rádu. Výstavba pevností a lodí dávala obyvatežom ostrova prácu, a kým miestni obyvatelia napríklad benátskych kolónií žili v biede, občania Rhodosu bohatli.

    Zaujímavé bolo aj náboženské vrstvenie ostrova. Rytieri boli samozrejme, katolíci, a gréci ortodoxní. Na ostrove ale žila aj silná židovská komunita a nemálo moslimov. Títo boli síce čiastočne zajatci, alebo ich potomkovia, nemálo ich bolo však slobodných – obchodníkov, lekárov, stavitežov... V meste nevzniklo nič, čo by pripomínalo notoricky známe getá v európskych metropolách. Rytieri mali síce svoje ulice, ale dom kresana striedal dom žida či muslima... Toto tolerantné prostredie pretrvalo až po pozdné 15.st, keď sa pod vplyvom rytierov španielskych jazykov začalo pomaly meni (v neprospech židov ).

    Rád pokračoval aj vo svojej zdravotníckej činnosti, v ktorej sa naďalej opieral hlavne o znalosti arabských liečitežov. V Rhodose dal postavi vežký hospitál, kde naďalej platilo všetko, čo sa im dovtedy osvedčilo. Ako jedni z prvých si rytieri uvedomovali aj potrebu hygieny. Čistota ich lodí bola legendárna, a vyvinuli dokonca aj niečo, čo by sme mohli nazva „hygienickou políciou“. Predtým, ako mohla obchodnícka, či pútnicka loď zakotvi v prístave, musela prija johanitskú delegáciu, ktorá ju prehliadla. Mŕtvych museli hodi do mora (bez ohžadu na náboženské protesty) a chorých izolovali do karantény. Tieto opatrenia boli také úspešné, že ostrovu sa vyhol aj mor (čierna smr), ktorý postihol hlavne západnú Európu, odkiaž väčšina rytierov pochádzala...

    Na Rhodose pokračovalo antické dedičstvo aj v stavebníctve, literatúre a umení. Niektorí rytieri boli vychýrení zberatelia antických sôch, ktoré potom zdobili paláce záhrady i hrady. V stavebníctve využíval rád orientálne, miestne i juhofrancúzke a španielske (okcitánske) vplyvy. Týkalo sa to však iba civilných stavieb. Pri obranných stavbách stavitelia rádu uplatňovali vždy najmodernejšie trendy...

    O grécku kultúru, literatúru i filozofiu sa živo zaujímali aj vzdelaní členovia rádu, akým bol napr. španiel Juan Fernandez Herendia (1377 – 1396). Tento vežmi všestranný a dobrodružný vežmajster je medzi iným považovaný za jedného so zakladatežov modernej katalánčiny...



    Hrad sv. Petra na ostrove Bodrum. Litografia z 19. st. Z knihy J.R. Smitha: Hospitallers

    Na litografii z 19.st vidno pôvodnú výzdobu pevnosti sv. Petra na ostrove Bodrum. Dnes väčšinu týchto reliéfov možno vidie v múzeách v Paríži či Londýne...

    Johaniti sú považovaní za bohatú a vplyvnú organizáciu. Nebolo to vždy tak. Získanie súostrovia rád finančne vyčerpalo a museli zobra vežkú pôžičku u florentských bankových domov, ktoré sa im podarilo splati až v polovici 14.st. Majetok po templároch tiež nebol až takou finančnou injekciou, za akú sa často považuje. Vo Francúzku ho mohli prebra až po zaplatení značnej finančnej čiastky (koruna to eufeministicky nazvala „dlhom po templároch“ ), v Anglicku bola už značná čas templárskeho majetku už v rukách súkromných vlastníkov a teda pre rád nadobro stratená. Na druhej strane rádu pomohli bohaté templárske komendy z Cypru, a určite aj strategické miesta ako hrad Vrana na pobreží Dalmácie, z ktorého potom rád urobil po vzore templárov svoje uhorské centrum.

    Pomaly sa dostávame k tomu, čo urobilo rád najznámejším k bojovej úlohe. Johaniti sa po strate Svätej Zeme stali ochrancami morských trás pred útokmi pirátov. Tejto úlohy sa zhostili naozaj svojsky – od obchodníkov bez ohžadu na ich vieru vyberali ochranný poplatok. Kto zaplatil, bol obchodník, kto nie – pirát... Kresania boli chránení lepšie, ak sa obchodníkovi podarilo dokáza, že je naozaj obchodníkom, jeho zabraný majetok mu bol vrátený a rytier zodpovedný za zábor (zrejme nie prísne) potrestaný. Sú však aj známe prípady, keď rád bojoval proti berberským ako aj katalánskym pirátom. (Osudom oboch boli – galeje...) Po vybudovaní a usídlení sa rád v polovici 14.st začína opä výraznejšie angažova v boji proti islamu. V 1344 sa v aliancii s Cyprom, Janova a Pápežského štátu zúčastňuje dobytia mesta Smyrny, ktoré potom udržal až po 1402, keď ho dobyli Mongoli pod osobným velením Tamerlána. V rokoch 1364 – 1370 sa zúčastnili výprav Cyperského kráža Petra I. de Lussignan, medzi iným aj dobytia Alexandrie (1365). V r. 1396 bojovali so igmundom Luxemburským pri Nikopole. Aj neskôr sa zúčastňovali zápasu Uhorska a Turecka o Balkán, medzi iným uhorskí johaniti tvorili jadro ažkej jazdy protitureckého hrdinu grófa Jána Hunyadiho, a po Moháč (1526) vcelku úspešne prispievali k obrane južných hraníc Uhorska. Postupom Turkov na západ sa Rhodos stával stále viac izolovanejším. Množili sa aj pokusy islamských síl o dobytie ostrova. Prvému čelili bratia v 1444 pod velením vežmajstra Jeana de Lastic (1437 - 1454), keď sa Rhodos pokúsil doby egyptský sultán. Je zaujímavé, akú obrannú taktiku vežmajster zvolil: Nechal sa Egypanov vylodi, a mesto odolávalo za hradbami. Keď usúdil, že hradby sú už neudržatežné, náhlym výpadom egyptský výsadok zlikvidoval. Je príznačné, že rád nedostal skoro žiadnu významnejšiu pomoc od európskych kresanských panovníkov.

    Ďalší pokus bol v 1480, keď sa dobytie ostrova pokúsil turecký sultán Mohamed II. „Dobyvatež“. Rád pod velením prísneho vežmajstra ( vzdelaním matematika !) Pierra d´Aubussona (1476 – 1503 ) napokon so šastím odrazil aj tento útok. Európske dvory neposkytli výraznejšiu pomoc rádu ani v tomto prípade, naopak, v tureckej armáde bojovalo veža kresanských žoldnierov...

    Rhodos napokon stratil vežmajster, ktorý bol irónou osudu z toho istého rodu, ako vežmajster, ktorý stratil Akru, Philippe Villiers de l´Isle Adam (1521 – 1534). Na turecký trón zasadol najväčší panovník svojho národa, Sulejman „Zákonodarca/Nádherný“. Keď v 1521 dobyl Belehrad, v kvetnatom liste blahoželal novému vežmajstrovi k zvoleniu a zároveň ho vyzval, aby mu vydal ostrov... Vežmajster samozrejme odmietol, a tak v 1522 začalo vežké obliehanie pod osobným velením sultána... Po 6 mesiacov trvajúcom obliehaní napokon rytieri prijali sultánov návrh na čestný odchod, pričom si mohli zo sebou odnies všetky relikvie, cennosti, archív a zbroj. Výnimku tvorili delá. S rytiermi odišlo aj niekožko tisíc obyvatežov ostrova. Zachovanie rádu sa často pripisuje iba rytierskosti a dobrej vôli tureckého panovníka. V skutočnosti išlo o tvrdý kompromis. Turci neboli navyknutí na zimné aženia. Pre blízkos pevniny a sultánovu prítomnos v prípade Rhodosu urobili výnimku. Morálka tureckej armády však upadala každým odrazeným útokom, a neprispelo k nej ani zlé, daždivé počasie... Sultán však nevyhnutne potreboval úspech, a tak navrhol výhodné podmienky. (K podobnej taktike sa neskôr uchýlil aj v prípade hradu Koszeg ( Kysak,1532 )

    Z pohžadu obrancov nešlo o nič iné, boli na konci so zásobami potravín, ako aj streliva, a ortiež nad stavom pevnosti hlavného inžiniera rádu Benátčana Gabriela Tadiniho bol nemilosrdný, mesto je neudržatežné...

    A tak za zdvorilých giest ostrov zmenil majiteža. Obyvatelia potom spomínali na vládu rytierov ako druhé zlaté obdobie po antike.. Sultán si myslel, že rytierov posiela do zabudnutia. Neskôr svoju rytierskos trpko ožutoval...

    Zdroje:

    1)J. Riley- Smith : The Knights of St. John in Jerusalem an Cyprus 1050 – 1310 (London 1967)
    2)J. Riley-Smith : Hospitallers The History of the Order of St John (Hambledon press, London 1999
    3)E. Bradford : The Shield and the Sword : the Knights of Malta ( London 1972 )
    4)Terence Wise / Richard Sciollins : The Knights of Christ ( Osprey 1984 )
    5)Tim Picles / Christa Hook : Malta 1565 : Last Battle of the Crusades ( Osprey 1998 )
    6)Berthold Waldstein – Wartenberg : Řád Johanitů ve středověku (Academia Praha 2008 )
    7)A Magyar Máltai Lovagok Szovetségének Emlékkonyve 1928 – 2003 ( Mikes kiadó, Springer tudományos kiadó, Budapest 2003 )
    8)www.orderofmalta.org

    Celý článek | Komentáře: 0 | Přidat komentář | Záložky:
    Informační e-mailVytisknout článek

    Naše knihy
    Přemysl Otakar II.


    Záviš z Falkenštejna
    Kalendář šermířských akcí
    Kalendář
    <<  Červenec  >>
    PoÚtStČtSoNe
         1 2
    3 4 5 6 7 8 9
    10 11 12 13 14 15 16
    17 18 19 20 21 22 23
    24 25 26 27 28 29 30
    31       

    Hus 2015 VOJSKO.net - �eskoslovensk� i sv�tov� zbran� a vojensk� technika Husit� - Kto� js� bo�� bojovn�ci via historia Putov�n� Hrocha