Středověk
Dnes je: 22. 07. 2017  | Hlavni strana | Seznam rubrik | Odkazy | RSS | Forum |  
Hlavní menu
Novinky
05.02.2017: Rodokmen
Po dlouhé době rodokmen: Páni z Pardubic

17.04.2016: Jakub Kon(e)ček z Prus
Nižší moravský šlechtic, v závěru života majitel zdouneckého panství

28.02.2016: Maršík z Radovesic
Poslední komentáře
  • chenlina20170722 michael kors bags pandora bracelet christian louboutin uk oakl ey sunglasses m . . . (Hrad Zvíkov)
  • chenlina20170722 michael kors bags pandora bracelet christian louboutin uk oakl ey sunglasses m . . . (Písaři ve středověku)
  • chenlina20170722 michael kors bags pandora bracelet christian louboutin uk oakl ey sunglasses m . . . (Richenza, Alžběta Rejčka)
  • chenlina20170722 michael kors bags pandora bracelet christian louboutin uk oakl ey sunglasses m . . . (Richenza, Alžběta Rejčka)
  • chenlina20170722 michael kors bags pandora bracelet christian louboutin uk oakl ey sunglasses m . . . (Rohatecký pas)
  • Sociální sítě a ostatní






    Evropské dějiny

    * Bitka pri Moháči (29.8. 1526)

    Autor: Peacemaker . Vydáno dne 16. 01. 2011 (10754 přečtení)

    aktualisovaný článek

    Kráž źudovít II. bol tretím a zároveň posledným Jagelovcom na uhorskom tróne. Trón prevzal po Vladislavovi II. Jagelovskom, ktorého označovali aj menom kráž Dobrze. Vladislav II. totiž na všetko iba prikyvoval slovkom dobrze (požsky dobre) a po zlatej ére Mateja Korvína privodil tak postupný rozklad Uhorska. Väčšinu reforiem Mateja Korvína zrušil (hlavne tie, ktoré obmedzovali moc šžachty) a majetky rozdal. Istý český letopisec o ňom napísal: “Všecko rozdal, dúchody své pánum postoupil, aby jen pokoj měl“.

    źudovít II. tak prevzal Uhorsko v nezávideniahodnej situácii. Šžachta sa vymkla kontrole a sebecky si razila iba svoje vlastné záujmy a krážovská pokladnica zívala prázdnotou. O źudovítovi II. sa hovorí ako aj o predčasnom krážovi. Údajne sa predčasne narodil a predčasne aj začal hovori. Predčasne ho korunovali za kráža, predčasne vyrástol a predčasne sa aj oženil. Predčasne začal zarasta i šedivie a predčasne zomrel vo veku 20 rokov.

    źudovít II. sa narodil 1. Júla 1506 v Budíne. Jeho vyvolená mu bola už dávno dopredu vybraná na základe Habsbursko – Jagelovských dohôd. A tak v roku 1515 si vzal za manželku Máriu Habsburskú, dcéru kastílskeho kráža Filipa I. Habsburského zvaného Pekný. S Máriou prišiel na uhorský dvor celý jej sprievod a zbor radcov. Bola to práve ona, ktorá tlačila kráža ku ráznym opatreniam, ktoré Uhorsko tak potrebovalo. Medzi šžachtou sa preto šírila nenávis a žiarlivos voči nemeckým príslušníkom krážovninho dvora.

    Koncom februára Turek pripochodoval pred brány Uhorskej ríše, ktorú z juhu istili dve mocné pevnosti Šabac a Belehrad. Kráž źudovít vyslal síce posolstvo na ríšsky snem do Nemecka a žiadal od európskych panovníkov a od pápeža pomoc, lenže snem jeho vyslanca Jeronýma Balbusa ani nepočúval. Všetci boli v tom čase zaujatí vystúpením Martina Luthera, ktorý sa postavil proti učeniu katolíckej cirkvi a nikoho netrápilo, že Turci ohrozujú Európu.

    Kým kráž a jeho dvor uvažovali, čo podniknú, hrdinskí obrancovia pevnosti Šabac vykrvácali do posledného muža, Osmani pevnos obsadili a útočili ďalej. źudovít vidiac, že šžachtu nezaujíma obrana krajiny, napokon sám vytiahol s pozbieraným vojskom ku južnej hranici Uhorska. Dúfal, že sa ku nemu vežmoži postupne pridajú. Robil si však márne nádeje. Jediný, kto poslúchol jeho rozkaz bol palatín Štefan Báthory. Práve v tom čase padla aj pevnos Belehrad. Dve najväčšie opory, schopné ustráži vstup do krajiny, sa teda dostali do rúk Sulejmana. Povráva sa, že ak by obrancovia Belehradu boli v kritickej chvíli dostali aspoň sto zlatých z krážovskej pokladnice na poživeň, pevnos by sa bola ubránila. V krajine sa však pre verejný prospech nenašlo ani biednych sto dukátov. Našastie pre Uhorsko a Európu Sulejman nepokračoval vo vojne a odtiahol domov do Istanbulu.

    Uhorsko si na čas mohlo vydýchnu a s pribúdajúcim časom sa na osmanskú hrozbu začalo aj zabúda. Šžachta opä intrigovala proti sebe v snahe ukroji si čo najviac pre seba a krážove snahy na nastolenie poriadku vytrvalo ignorovala. Na rázny postup voči rozvadeným a intrigujúcim šžachticom nemal źudovít II. dostatok síl ani skúseností. Sulejman sa po konsolidácii svojich síl a dobytia Rodosu mohol pusti do svojej ďalšej obete – Uhorska. Svojim zámerom sa nijako netajil. Sulejman dokonca poslal uhorskému krážovi list, kde mu svoj úmysel oznamoval v znení: „ Ja! Ktorý som cisár cisárov, kráž krážov a pán panujúcich, tôňa Boha na zemi, zvrchovaný pán Bieleho a Čierneho mora – Románie, Anatolska, Korománska a za morom Georgiánie a Asímie a Halepa a Egypta a Jeruzalema a Božieho hrobu a mnohých iných krajín, ktoré otec mečom dobyl a prešiel, a ktorý bol sultán, syn Bajazetov, cisár Selim, a ktorý som ja, syn Selimov, sultán Sulejman Sijach, ja k tebe toto hovorím – a ty ma počúvaj! Tvoja ríša sa podobá stajni. Ja, cisár Turkov a Grékov, najvznešenejší syn Mohamedov, chcem tvoje vojsko bi a zniči. Tučné voly a kniežatá tvojich vojakov chcem dosta pod svoje jarmo!“

    Kráž tento list bral vážne a vyzýval šžachtu na prípravy. Správa o tomto liste sa rozniesla po Európe a pápež dokonca vyslal do Uhorska legáta Antonia de Burgia, ktorý mal preveri pripravenos Uhorska voči tureckej hrozbe. Pápežský legát vo svojej správe pre Rím v júli 1526 napísal: „ Musím otvorene vyzna, že táto krajina nie je schopná bráni sa a je vydaná napospas nepriatežovi. Aj z vojny vyjde tak, ako si to bude žela nepriatež. Veď či si možno predstavi, aby Uhorsko mohlo vies vojnu proti celej tureckej moci, keď jeho kráž a magnáti vôbec nerozmýšžajú o tom, aby vojsko brániace krážovstvo dostalo plat? Kráž je v takej situácii, že často nemá čím uhradi výdavky na svoju kuchyňu, magnáti sa svária medzi sebou a šžachta je rozbitá do mnohých proti sebe stojacich skupín... Môžu iba raz zača vojnu, ale tá sa skončí ich porážkou! “

    Napriek výzvam pápeža Klementa VII. všetkým európskym panovníkom, v ktorých apeloval na kresanskú solidaritu, pripomínajúc hrozbu celému kresanskému svetu, bol finančný i vojenský príspevok ostatných krajín ,s výnimkou Čiech a Rakúska, zanedbatežný. Pápež dal k dispozícii všetky výnosy z cirkevných majetkov v Uhorsku – a nebolo ich málo – na potreby vojska. Povolil tiež roztavi polovicu zlatých a strieborných sakrálnych predmetov z kostolov a kláštorov v krajine a razi z nich mince. V júni 1526, keď sa takmer stotisícová armáda sultána Sulejmana II. vydala na pochod, kráž źudovít II, vyhlásil insurekciu, čiže brannú pohotovos. Podža jeho príkazu po všetkých stoliciach nosili krvavý meč na znak všeobecného ohrozenia. Zvolávali tak bojaschopných šžachticov do vojska. Napriek tomu všetkému sa podarilo zhromaždi sotva 30 000 bojovníkov.

    Po obsadení Petrovaradína sultán Sulejman postupoval dovnútra krajiny bez toho, žeby musel prekonáva väčší vojenský odpor. V noci z 23. Na 24. augusta 1526 sa v hlavnom stane Uhorských vojsk konala hektická porada. Poslovia oneskorených magnátov vyzývali kráža na taktický ústup, aby tak vyčkal na blížiace sa posily z Čiech a Moravy a hlavne na sedmohradského vojvodu Jána Zápožského. Jeho armáda čítala podža istých zdrojov až 40 000 mužov. Do boja sa však príliš neponáhžali. Ján Zápožský síce poslal ku krážovi tiež svojho posla a radil mu, aby sa stiahol a spojil tak svoje sily s ním, dodnes však pretrvávajú špekulácie o jeho zákulisnom vyjednávaní so Sulejmanom ešte pred samotnou bitkou a hžadením si výlučne svojich vlastných záujmov. Šžachtici o žiadnom ustupovaní nechceli ani diskutova a nechali sa dokonca poču, že Turka zaženú iba honosnými prsteňmi, ktoré majú na rukách. Kráža dokonca označili za zbabelca, ak by sa rozhodol ustúpi. źudovít II. tak nemal inú možnos len urči miesto a čas stretu. Vybral si ráno 29. augusta, miesto - Moháč. Musel dokonca aj založi svoje staré rodinné šperky, aby vôbec mal pre seba na kvalitnejšiu výzbroj. Tak bola na tom krážovská pokladnica biedne. Na porade sa aj určili hlavní velitelia vojska. Boli to kaločský arcibiskup Pavol Tomori a Juraj Zápožský, brat sedmohradského vojvodu Jána Zápožského. Požský vojvoda Leonard Gnojenský navrhol, aby sa vojsko opevnilo vozovou hradbou a vyčkalo na osmanský útok. Horúce hlavy uhorskej šžachty však odmietali všetky rozumné návrhy a opojené svojou vlastnou pomyselnou udatnosou presadili svoje. Uhorské velenie situáciu značne zžahčovalo. Vojsko nastupovalo do boja veselo, takmer bezstarostne. Keď kráž vychádzal zo šiatra, spýtal sa ho jeho verný kuchár Eliáš:

    -Kde a mám, kráž môj čaka s obedom?

    -Sám boh dobrý vie, kde budeme dnes obedova. – Odvetil kráž.

    Pavol Tomori patril medzi skúsených vojenských velitežov a v pevnosti Petrovaradín bol odhodlaný postavi sa Turkom na odpor a zastavi ich stoj, čo stoj. Na príkaz dvora musel však hrad opusti a prenecha ho tak Turkom. A tak sa v to ráno 29. augusta 1526 na moháčskom bojisku postavili proti sebe vojsko źudovíta II. pod velením Pavla Tomoriho v počte necelých 30 tisíc mužov a vojsko sultána Sulejmana v počte 60 tisíc mužov pravidelnej armády a ďalších 35 tisíc mužov iregulárnych jednotiek (na tento fakt sa dos často zabúda). Sultán Sulejman doma zvaný aj ako Nádherný, alebo Dobyvatež sa mohol na konci svojho života pochváli tým, že v trinástich vežkých aženiach zväčšil Osmanskú ríšu tak, ako žiadny z jeho predchodcov, alebo nasledovníkov. Turci mu dali aj prívlastok – Zákonodarca, lebo vydal viaceré zákony týkajúce sa štátneho zriadenia, správy a vojenskej organizácie Osmanskej ríše. Vynikal nielen ako vojvodca, ale aj ako diplomat. Po raňajšej modlitbe sa jeho vojsko pohlo z tábora. Na jeho čele už tradične postupovali jednotky z Rumélie (Osmanská provincia v juhovýchodnej časti Balkánskeho polostrova) . Za nimi šli jednotky z Anatólie (severozápadná čas malej Ázie) a nakoniec vybrané (elitné) vojsko sultána. Čas osmanských jednotiek pod velením begov Baliho a Khashreva sa vyčlenila s úmyslom zabráni možnému príchodu omeškaných uhorských oddielov na bojisko a v pravý čas uskutočni obchvat. Tento manéver neušiel pozornosti Tomoriho, ktorý vyslal proti nim nevežký jazdecký oddiel pod velením Gašpara Ráškaia. Uhorské vojsko bolo rozložené na juh od riečky Borza vo výške dnešnej obce Borzó, vo vzdialenosti asi 2-2,5km od terasy, odkiaž sa očakával útok Turkov. Tomori chcel využi terén proti Osmanom tak, aby mali čo najviac sažený postup a museli sa púša po rozmoknutých oraniskách z mierne terasovitého briežka, čo malo naruši ich zostavu. Ako neskorší vývoj ukázal, vožba postavenia nebola šastná, lebo Turci mali z výšin prehžad o rozložení a pohyboch protivníka, pričom členenie ich zostavy zostalo sčasti ukryté. Bojová zostava kresanských vojsk mala dva sledy. Prvý bol rozdelený na tri časti: na pravé a žavé krídlo a na stred. V centre prvého sledu sa sústredila pechota v počte asi 10 tisíc mužov a po krídlach bolo rozmiestnené jazdectvo pod velením Petra Peréniho a chorvátskeho bána Františka Baáňa, premiešané s pechotou. Do prvej čelnej bojovej zostavy bolo začlenené aj delostrelectvo, pozostávajúce z 9 diel vežkého kalibru a asi z 80 požných diel stredného kalibru. Pavol Tomori ako hlavný velitež sa zdržiaval v prvom slede na pravom krídle. Druhý sled tvorilo viacero radov a v jeho strede zaujal miesto aj panovník. Vedža neho zástavník podža starej obyčaje bez ostrôh, aby nemohol pobodnú koňa na útek. Svojim spôsobom to bola záloha skladajúca sa prevažne z ažkého jazdectva, zabezpečeného na krídlach žahkým jazdectvom a pechotou. Šírka bojového šíku uhorských vojsk, prispôsobená terénu, bola pomerne vežká. Dosahovala 4-4,5Km. Z toho jasne vyplýva, že velitelia sa usilovali predís eventuálnemu obkžúčeniu.

    Tomori chcel využi aj fakt, že ešte nie všetky jednotky Osmanov prišli na bojisko a ich línie boli stále v pohybe. Rozhodol sa preto zaútoči. Prvá fáza bitky sa vyvíjala zdanlivo priaznivo pre Uhrov. Delostrelectvo začalo pažbu a pravé krídlo predného sledu pod velením Tomoriho napadlo rumélske jednotky. Zároveň sa pohla pechota a začala útoči na janičiarov na pravom krídle rumélskych vojsk vedených vežkovezírom Ibrahimom. źavé krídlo zatiaž vyčkávalo, lebo proti nemu postupujúce anatolské oddiely ešte nebolo vidie. Úder pravého krídla bol zdrvujúci. Vyvolal medzi Turkami paniku, ba rumélske jednotky začali ustupova. Náraz jazdy do osmanskej línie bol taký silný, že telá Turkov poletovali vzduchom. Niektoré pramene považujú tento ústup za fingovaný, ktorý mal vláka útočiacich pred hlavne osmanských diel. V tejto fáze bitky poslal Tomori krážovi správu so žiadosou, aby sa pohol do útoku aj s druhým sledom. Ukázalo sa však, že zle odhadol rozloženie a silu nepriateža. Po rozrazení rumélskych jednotiek sa jazdectvo pod vedením Baáňa ocitlo pred zabarikádovanými, reazou pospájanými delami, krytými ničivou pažbou z pušiek janičiarov. Osmani tu vraj sústredili až 150 diel, ďalších 150 mali v iných zostavách. Bolo nemožné túto líniu prerazi a pod salvou diel a pušiek bola jazda doslova zmasakrovaná. Za nimi postupujúca pechota sa vklienila do medzery, ktorú prerazilo uhorské jazdectvo a tam ju čakala rovnaká skaza. Nepriaznivú situáciu sa nepodarilo zvráti ani druhej vlne útoku, v ktorej bol aj kráž źudovít. Pod pažbou diel a pušiek Janičiarov sa zdecimované pravé krídlo dalo na útek. Peréniho žavé krídlo zaútočilo o niečo neskôr než Tomori, až keď sa objavili anatolské jednotky sultána. Uhorskí bojovníci sa prekonávali v udatnosti, ako to priznali aj nežičliví tureckí kronikári, no presilu nedokázali porazi. V tom štádiu bitky už aj vyčlenené krídlo bega Baliho zaútočilo na uhorský tábor, usilujúc sa o obchvat. Tam sa bránili menšie skupiny, ale turecké jazdectvo ich čoskoro zmietlo. Niekožko mužov čo prežilo, zutekalo. ažkoodení žoldnieri bojujúci v strede formácie pochopili, že nemajú šancu ujs a preto sa zomkli do akejsi štvorcovej formácie v strede bojového poža a bránili sa náporu Turkom zo všetkých strán. Hrdinsky padli do jedného. Nohy na plecia vzal aj kráž źudovít keď z jeho osobného zboru zostali už len dvaja rytieri. V chvate sa brodili cez mŕtve rameno Dunaja, po búrke rozvodnené, ale na druhý breh vyliezol len jeden z rytierov. Za necelé dve hodiny bolo po všetkom.

    Straty na uhorskej strane sa odhadujú približne na 10 tisíc pešiakov, okolo 4000 jazdcov a asi 5000 miestnych občanov a utečencov pred Turkami. Straty Turkov sa podža toho istého prameňa odhadujú na 15 tisíc mužov. Bitka pri Moháči si teda vyžiadala približne 35 tisíc žudských životov. Telo Tomoriho našli Turci na bojisku. Odrezali mu hlavu, ktorú nastokli na kopiju a vystavili pri vchode do tábora.

    Sulejman Dobyvatež v prvej chvíli neveril, že vyhral boj s armádou vežkého Uhorského krážovstva. Domnieval sa, že zviedol bitku s predsunutými vojmi a hlavná armáda ešte len príde. No keď bolo celkom jasné (na druhý deň), že uhorská armáda sa rozsypala ako domček z karát, usporiadal ukrutné divadlo. Všetkých zajatcov – okrem troch šžachticov, ktorých prepustil – dal povraždi (celkovo okolo 1500, z ktorých bola väčšina urodzeného pôvodu). Potom prikázal zoradi dvetisíc odrezaných nepriatežských hláv a vykonal pred nimi vežkú vojenskú prehliadku. V okolí dal povraždi všetkých obyvatežov okrem detí do 7 rokov. Vzápätí si sadol do požného stanu a napísal matke list o svojom vežkom víazstve.

    Vinu za porážku kládli v Uhorsku arcibiskupovi Tomorimu. Len málokto sa však zamyslel nad tým, že musel vybojova bitku so silnejším protivníkom v jednoznačne nevýhodných podmienkach, keď jeho dobre mienené rady, aby zaútočili na Osmanov oveža skôr, už pri strategicky výhodnejších riečnych podmienkach mimo centra krajiny alebo pri Petrovaradíne, na krážovskom dvore nebrali do úvahy. Uhorské vojsko prijalo boj s početne omnoho silnejším protivníkom bez sústredenia všetkých branných síl krajiny. Nedošlo k spojeniu krážových vojsk s vojskami sedmohradského vojvodu Jána Zápožského, ktorý v tom čase táboril pri Tise s asi 30-40-tisícovou armádou, ani s oddielmi Krištofa Frankopána, pohybujúceho sa v okolí Záhrebu. Obaja vyzývali panovníka, aby sa nepúšal do boja, ale Zápožského nečinnos vyvolávala podozrenie, že sám poškužuje po krážovskej korune, a šžachta presvedčila panovníka, aby sa pustil do boja. Okrem číselnej prevahy Turkov určitý podiel na vojenskej porážke mala aj nevhodná vožba miesta boja, zanedbanie prieskumu, výrazná prevaha tureckého delostrelectva, malá pozornos venovaná krídlam bojovej zostavy , čo v konečnom dôsledku umožnilo Turkom uskutočni obchvatný manéver (naširoko roztiahnutý Uhorský šík bol považovaný za dostatočnú ochranu proti obchvatu), a podobne.

    Bitka pri Moháči bola iba prvým krvavým dejstvom drámy, ktorá mala katastrofálne pokračovanie. Na vyše 150 rokov sa Uhorsko ocitlo pod nadvládou tyranie a útrap Osmanskej ríše. Bitka pri Moháči sa aj považuje za významný predel vo výklade našich dejín. Uzatvára sa stredovek a Uhorsko sa ocitá na prahu novoveku.

    Použité zdroje: Slovensko-vojenská kronika (V.Segeš a kolektív), Stredoveké Slovensko (M.Kučera) , Turecká vojna (V.Plicka a F.Volf), Dejiny Slovenska (D.Kováč) , Slovensko – dejiny (R.Marsina, J.Tibenský a kolektív) , Bitky a bojiská v našich dejinách (V. Dangl) , Kniha krážov – panovníci v dejinách Slovenska a Slovákov (V.Segeš a kolektív)

    Diskuse:Bitva u Moháče.

    Související články:
    Bitva u Varny (10-11.11.1444) (10.07.2011)
    Celý článek | Komentáře: 2 | Přidat komentář | Záložky:
    Informační e-mailVytisknout článek

    Naše knihy
    Přemysl Otakar II.


    Záviš z Falkenštejna
    Kalendář šermířských akcí
    Kalendář
    <<  Červenec  >>
    PoÚtStČtSoNe
         1 2
    3 4 5 6 7 8 9
    10 11 12 13 14 15 16
    17 18 19 20 21 22 23
    24 25 26 27 28 29 30
    31       

    Hus 2015 VOJSKO.net - �eskoslovensk� i sv�tov� zbran� a vojensk� technika Husit� - Kto� js� bo�� bojovn�ci via historia Putov�n� Hrocha