Středověk
Dnes je: 23. 09. 2019  | Hlavni strana | Seznam rubrik | Odkazy | RSS | Forum |  
Hlavní menu
Novinky
15.09.2019: Šlechtična
Vratislava, manželka Kojaty z Mostu.

22.03.2019: 2 osoby
Přidán pražský biskup Budivoj a Hroznata z Knířova

08.04.2018: Pražský biskup
Poslední komentáře
  • Představa, že klášter Porta Coeli leží na cestě z Brna do Blanska nemůže přijmot ani dítě, které dos . . . (Konstancie Uherská)
  • Ještě s mojí ženou, kterou jsem teď pochoval, jsme na Nákle byli. Z dohlídky jsem viděl toto: uvnitř . . . (Podvržená záhada Veligradu. Stinné stránky amatérských samizdatů )
  • Syn se setkal s programátorem neuronových sítí, čili cosi na hraně umělé inteligence. programuje apa . . . (Digital humanities – naděje pro historii?)
  • Tento týden jsem dosáhl největší sledovanosti této studie na Akademia EDU z historických studií celk . . . (Přilba knížete Václava svatého)
  • Tato teorie - nebo jak "to" nazvat - se mi jeví poněkud účelová, v níž je dle mého skromné . . . (Neomedievalismus)
  • Sociální sítě a ostatní






    Evropské dějiny

    * Árpádovci - svätí králi

    Autor: Robert . Vydáno dne 08. 02. 2009 (11310 přečtení)

    Přemyslovci, Piastovci a Árpádovci, boli rody, ktorým sa podarilo vytvori stredoeurópske štátne útvary, ktoré spolu s ich obyvatežmi pretrvali dodnes. Kým boli naše krajiny krážovstvami, každý nasledujúci panovnícky rod sa musel vyrovna s vežkosou ich legendy a každý rod sa považoval aj za ich pokrvných pokračovatežov. Zv᚝ pre necharizmatických a chladných Habsburgov, ktorý si často predstavovali, že sú predurčení vládnu celému svetu, sa musela zda táto úloha nadžudská a nikdy ju ani nezvládli. Srdcia národov, nad ktorými panovali, si nezískali nikdy. Už len tieto fakty by boli postačujúce, aby im právom patrili miesta v našich národných panteónoch. Keď však bližšie študujeme ich činy, pred očami sa nám pomaly začínajú vykresžova zaujímavé charaktery, môžeme si priblíži ich pohnútky, city, humor...

    Počiatky rodu sa strácajú v hmlách času. Podža maďarského historika Dummeltha je ich prvým predkom Hunský vodca (kráž?) Mao-tun, cca okolo roku 200 pr. Kr. Vynikal krutosou, a všetci sa mu museli podriadi. O jeho potomkoch sa veža nevie, ale ako predka si ho ctil Attila. Árpádovci sa odvodzujú od Attilovho najmladšieho syna Irnika, ktorý po rozpade Hunskej ríše založil Starobulharskú ríšu v Strednej Ázii. Podža legendy bol Irnik Attilovým najobžúbenejším synom, pretože mu veštica prezradila, že z jeho potomstva vzídu slávni králi...K Attilovi sa mi žiada doda poznámku, že som našiel nemecký link, ktorý tvrdil, že Árpádovci sú po ženskej línii Merovingovcami. Odvolávajú sa na ženu vežkokniežaa Árpáda, ale skôr je to predstavitežné u Attilu, ktorý prenikol hlboko na západ, a za ženy si často bral aj dcéry rukojemníkov. Takýchto príbehov vrátane akejsi hunskej „tristianaizoldiády“ je v maďarskom legendáriu plno. Aj časove by to mohlo sedie. Vežmi to však pravdepodobné nie je.

    Irnikovi potomkovia naozaj boli v každom úspešnom či neúspešnom komplote, ktorý Starobulhari voči svojim mocnejším príbuzným, Chazarom vymysleli. (Vie sa ich opätovnom osamostatnení sa po cca 200 rokoch Chazarskej dominancie.) Čas Starobulharov ovládla príbuzné kmene Protomaďarov, a už im zostali. Pravdepodobne prvý vládnuci rod Bulharov v Európe je iba inou vetvou tohto istého rodu. V maďarskom legendáriu, a v staršej, konzervatívnejšej historografii, (napr. Hóman a Szegfu) aj u Dummelta sa Árpádovci nepovažujú celkom za Maďarov, často sú označovaní ako „hunskᓠdynastia. Samozrejme, dnes už ažko rozhodnú, či Árpádovci naozaj boli potomkami legendárneho Attilu. Väčšina historikov túto možnos nevylučuje, a západní Árpádovci dodnes tvrdia, že to tak je. Dokáza sa to, ani opak, nedajú. Mimochodom, Árpádovci sa sami nikdy takto nenazývali. Podža kronikára Anonymusa (12.st) sa v pohanstve volali údajne „rodom (vtáka) Turula“, v kresanskom stredoveku ich zasa označovali ako „rod svätých krážov“. Môže by zaujímavé, ako ich volali zahraničné zdroje : vo vatikánskych archívoch ich evidujú aj ako „skýtskych krážov“, či „krážovských Skýtov“. Ak by platila druhá verzia, mohlo by to znamena, že ich pôvod naozaj nie je celkom totožný s národom, ktorý ovládali, krážovskí Skýti boli v staroveku nomádske kmene, ktoré si s obžubou podmaňovali iné a následne menili na svoj obraz....

    Otec Árpáda, Álmos (prekl. mena snový, výsl. Álmoš) bol nesporne vyvoleným vodcom, jeho matke Emesi (výsl.Emeši) sa prisnil sen, ktorý jej táltoš vyložil tak, že z jej lona vzíde rod slávnych krážov. Podobnos s legendou Irnika je zjavná. Álmos bol vežkokniežaom kmeňového zväzu, ktorý opustil prechodné osídlenia v Etelkoze a vydal sa smerom na západ. Podža tej istej legendy keď dosiahli hranice Karpatskej kotliny, starý vladár už tieto nemohol prekroči a bol rituálne obetovaný. Žiada sa mi pripomenú, že podža legendy do Karpatskej kotliny si Staromaďari prišli po „dedičstvo“ po bratskom národe Hunov.

    Árpád každopádne postupne Karpatskú kotlinu obsadil okolo r. 896, a koho tu našiel : zvyšky Avarov, Starobulharov i Slovanov si diplomaciou, svadbami alebo silou podriadil a založil štát. Jeho formou sa stalo vežkokniežatstvo, v praxi zrejme ide skôr o usadený kmeňový zväz, na východe pomerne bežná forma aj vysoko kultúrnych štátov. Snáď nie je bez zaujímavosti vymenova staromaďarské kmene, ktoré tento štát tvorili : Nyék (výsl. nék), Megyer (meder), Kurt – Gyarmat (kurt – ďarmat), Tarján, Jeno, Kér, Keszy (kesy). Okrem toho s nimi ešte prišli zlomky Chazarov , asi šlo o 3 kmene, mená sa nedochovali iba súhrnný názov Kavari. Im vládol osobitný náčelník. Maďari mali aj iné označenia, napr. Konštantín Porfyrogenet v diele “De Administrando Imperio” spomína aj názov “Subaroi Asphaltoi” či “Subaru Usbar” s poznámkou, že ide o starý názov neznámeho pôvodu. Na získanom území dostal každý kmeň svoje konkrétne územie, a všetko hovorí v prospech toho, že vežkoknieža mal iba formálnu moc. Je vcelku naozaj možné, že podrobené, alebo vazalské kniežatá si na svojich územiach zachovali čas svojej autonómie. Predstava, že nový štát vlastne všetko prebral od útvarov, ktoré mu predchádzali sa mi osobne zdá málo pravdepodobná, ale nomádi skúsenosti podmanených etník s obžubou využívali. V kniežatstve fungoval duálny system menového vežkokniežaa a vykonáteža moci, bojového vodcu. Týmto možno vysvetli aj skutočnos, že predkovia Árpádovcov sa na koristníckych výpravách osobne nezúčastňovali, do bojov zasahovali iba pri obrane krajiny. Susedia sa novému útvaru vežmi netešili, bojovní jazdci vyzbrojení reflexnými kompozitnými lukmi, so skvelou taktikou fingovaných ústupov a bleskových protiútokov boli pre ažkú jazdu nejednotných a nedisciplinovaných feudálov postrachom, odtiaž napr. to okrídlené „Bože ochraňuj nás pred šípmi Maďarov“. Na druhej strane sú informácie o pokojných maďarských obchodníkoch na pražských trhoch.

    Koniec éry koristníckych výprav bol predznamenaný incidentom r. 904, keď cisár źudovít IV. Nemecký dal zavraždi vodcu Kursána spolu s družinou, a porážky pri Merseburgu a Augsburgu na rieke Lechu (955), keď dali zajatých vodcov Búlcsúa (výsl. Búlčú), Léla a Súra(Šúra) popravi Maďarov definitívne pacifikovali, aspoň čo sa týka výbojov smerom na západ. Na východ ešte pokračovali, ale porážka výpravy v 970, ktorá sa uskutočnila v spojenectve s Rusmi, Bulharmi a Pečenehmi ukončila aj tie. Napriek tomu, Árpádovskí králi sa aj neskôr snažili rozširova svoje hranice smerom na východ. Opätovne sa pokúsili o západné územia až po vpáde Mongolov.

    Kmeňová šžachta zväzu sa pomaly a pozvožna christianizovala, jedna vetva Árpádovcov prijala ortodoxné kresanstvo. Gejza, Štefanov otec (971 – 997) si uvedomil nebezpečenstvo a vyslovene z politických dôvodov zvolil latinskú formu kresanstva, čím sa síce formálne stal vazalom rímskeho pápeža, ale ten bol ďaleko. Na druhej strane, keď sa vazalského tribútu domáhali nemeckí cisári, vždy dostali iba „po nose“. Gejza sám bol iba pokrsteným pohanom, pekný je príklad keď odvrkol mníchovi, ktorý sa ho opýtal, ako môže obetova aj starým pohanským bohom? Gejza vraj uštipačne odsekol, že je bohatý dos aby obetoval obom...

    Zaujímavou postavičkou je maminka sv Štefana, vežká pani Sarold (východné meno pridružené neskôr k francúzkemu Charlotte), dcéra sedmohradského hodnostára gyulu (výsl. ďulu) ktorá jazdila na koni, striežala z luku, požovala, bojovala a vedela vraj klia a pi ako ozajstný nomádsky bojovník. Keď treba, neváhala ani zabíja...Tento podarený párik ale vychoval pravého kresanského kráža, syna Vajka, pokrsteného na Štefana.

    Štefan (kráž 1000 – 1038) bol už nesporne hlboko veriacim panovníkom, veď ho vychovával posledný Slavníkovec sv. Vojtech (Adalbert), na druhej strane, nebol žiadnou precitlivenou naivkou ako trebárs jeho súčastník na Saskom tróne Anglicka, Edward „confessor“, ktorý v slabej chvížke požutoval isté nestašatné princátko, že je iba vojvodovým žavobočkom, a utešil ho tým, že mu sžúbil svoj trón. Princátko sa volalo William Dobyvatež... ) Štefan neváhal porazi svojho príbuzného (krstného otca?) Koppánya (Kopáň), ktorý sa dožadoval trónu podža princípu seniorátu, jeho telo rozštvrti a vyzdobi ním svoje hrady. Porazil aj búriaceho sa sedmohradského hodnostára gyulu... V Koppányovej armáde bojovalo iste nemálo pohanov. Napriek tomu, Štefan ich – pokiaž dodržiavali zákony neprenasledoval, a tak záznamy o pohanských kultoch sú ešte aj z 13.st, a prežili pravdepodobne ešte o čosi dlhšie. Štefan bol nesporne skrz – naskrz hlboko veriacim kresanom, otvoril krajinu pre púte do Palestíny, čím ich umožnil aj nemajetným vlastne predznamenal krížové výpravy. Zároveň založil aj niekožko hospitálov v Ríme, Ravenne, Hainburgu i Jeruzaleme. Na tradíciu týchto hospitálov neskôr naväzoval uhorský rytiersky a špitálny rád sv. Štefana – stefaniti.Na rozdiel od väčšiny panovníkov svojej doby, vedel písa, alebo si aspoň uvedomoval silu písomného záznamu. Zanechal svojmu synovi filozofujúce poznámky, ako sa má vládnu.

    Jeho syn Imrich, bol ešte duchovnejší, najprv zložil sžub „čistého“ manželstva a potom zahynul na požovačke, alebo bol na nej zavraždený. Štefan umrel teda bez potomstva, a trón zanechal na svojho švagra, syna Benátskeho dóžu Petra Oseola.(kráž 1038 – 1041 a 1044 – 1046). V tomto období sa asi o trón pokúsil jeho bratranec Vazul (Vasil). Kroniky ho opisujú ako pohanského rebela, jeho meno však naznačuje skôr pravoslávneho kresana. Vraj sa pokúsil da starnúceho Štefana zavraždi. Kráž svojim vrahom odpustil, ale Vazul bol oslepený, a spolu so synmi vykázaný do exilu. Ondrej, neskôr Ondrej I, do Ruska, ďalší syn najpr do Čiech a potom našiel útočisko v Požsku, u Boleslava II, kde získava renomé slávneho turnajového a bojového rytiera (Belo, neskôr Belo I). Tretím synom bol vraj pohan, Levente (Leviatan), ktorý zomrel v mladom veku. Leviatan nasledoval pravdepodobne Bela.

    V Uhorsku sa však vláda svätuškárskeho Taliana čoskoro znepáčila, Petra vyhnali a na trón zvolili ďalšieho švagra Štefana, palatína Abu Samuela.( 1041 – 1044) Ani on však nebol tým pravým, uprednostňoval nižšiu šžachtu voči aristokracii, v krajine vypukla pohanská revolta na čele s Vatom (udalosti súvisiace so zavraždením biskupa sv. Gellérta) a povstalci povolali Vazulových synov spä. Ešte predtým, ako sa Ondrej, Belo a Levente stihli vráti, Peter zložil vazalský sžub nemeckému krážovi Henrichovi III, a ten aj s Petrom víazne získal Stoličný Belehrad (Székesfehérvár). Po návrate Árpádovských princov bol však z krajiny opä vytlačený, sám Peter zajatý a oslepený.

    Vazulovci spočiatku vládli svorne. Krážom sa stál Ondrej I (1046 – 1063), ktorý musel čeli hneď na začiatku svojej vlády invázii nemeckého cisára. Nemecké rytierske vojsko bolo silnejšie, preto Ondrej využíval typickú nomádsku taktiku spálenej zeme. Nemci bez odporu prenikali do vnútrozemia, ale nenachádzali ani žudí, ani potraviny, ani vodu.Ondrej zasa pozval Henricha, či skôr jeho vyslancov rokova.Najprv im sžuboval hory - doly, vrátane vazalskej prísahy, ale jeho sžuby sa postupne stenčovali, ako nemeckej armáde dochádzal dych. Keď pomocou potápačov na čele s Kundom pri Bratislave potopili nemecké zásobovacie lode, chcel už rokova iba o kapitulácii Nemcov....Nakoniec došlo aj k bitke, v ktorej vyčerpaní Nemci nemali šancu, a boli na hlavu porazení. Ondrej sa k svojim zajatcom zachoval rytiersky, prepustil ich domov, s Henrichom III však ešte potom rokoval (a aj bojoval ) dlhé roky (konflikt trval od 1042 – 1052) aj zaplatil nejaký tribút, o vazalskej prísahe však mohol Henrich a jeho nasledovníci iba sníva. Napriek tomu ju z času načas nemeckí historici vytiahnu.

    Ondrej sa s Belom dohodol, Nitriansko povýšil na kniežatstvo (ducatus) na čelo ktorého dosadil Bela. Po Ondrejovej smrti sa krážom mal sta Belo. Keď sa Ondrejovi narodil syn Šalamon, postavil umierajúci Ondrej Bela pred vožbu - buď si zvolí kniežatstvo, alebo ho čaká smr. Belo sa na radu svojho služobníka rozhodol „správne“, ale čoskoro dal dokopy armádu (z Požska) a trón získal násilím. Tažko chorý Ondrej na bojisku umrel, jeho vdova unikla aj so synom k nemeckému krážovi. K nej sa viaže legenda, že ako dar odniesla so sebou aj tzv.Attilov meč. Ten následne darovala akémusi nemeckému vežmožovi. Meč novému majitežovi však šastie nepriniesol, pri nehode na požovačke sa naň napichol a zomrel...

    Belo I (1061 – 1063) bol prvým naozaj rytierskym krážom Uhorska. Musel čeli, podobne ako jeho synovia, niekožkým vlnám pohanských povstaní , v ktorých boli opä aktívni Vatovci. Bol celkom úspešným vládcom, a zomrel za nešastných okolností – zosypal sa na neho trón...(Tiež unikát v histórii vladárov).

    Po Belovi sa vrátil na trón Šalamon (1063 – 1074). S Belovými synmi Gejzom a Ladislavom spočiatku vychádzal dobre, ale čoskoro začal žiarli na ich vojenské úspechy – hlavne Ladislavove, ktorý mal už vtedy vízie, a kedže o rytierskej povahe Belových synov vedeli aj ich nepriatelia, vždy sa radšej vzdávali im...Výsledkom nevraživosti bol konflikt, v bitke pri Mogyoróde síce kráž na Gejzu nastražil pascu, ale s Ladislavovými víziami si poradi nevedel, prehral a uchýlil sa na Bratislavský hrad. Treba poznamena, že kým v Šalamonovom vojsku bojovali iba kresania, armáda Gejzu a Ladislava bola plná pohanov, medzi iným opä aj vnuk vodcu prvého pohanského povstania, Vatu. ( Rod Vattay snáď doteraz žije, existoval ešte v 20.st.). Na šastie pre bratov, v boji padol. Krážom sa de facto stál Gejza I (1074 – 1077) odmietol sa však korunova, kým Šalamon žil. Spočiatku Šalamon získal nemeckú podporu , ale ako sa mu nedarilo, postupne ju strácal. Nakoniec sa vzdal, a za sídlo (väzenie) mu bol určený Vysegrád. S pomocou Východorímskej ríše sa ešte raz pokúsil o korunu (1085), po neúspechu bol definitívne vykázaný do exilu, kde zomrel na neúspešnej výprave (1087).

    Po smrti Gejzu trón získal jeho brat sv. Ladislav I (1077 - 1095), najrytierskejší a najmystickejší Árpádovec. To on mal vízie, kde zaútočia Pečenehovia a potom ich tam čakali.On spustil proces kanonizácie sv. Štefana a jeho syna Imricha i biskupa Gellérta. Na druhej strane vo vtedy zúriacom spore o investitúru bol jednoznačne na strane panovníckej moci, o tom, že pápež mu má hovori do toho, kto bude jeho biskupom, nechcel ani len poču, a pápež mu občas písal aj ostrejšie pre neskoršieho svätca nesvedčiace listy. Tiež nemal problém s porušením cirkevného azylu, keď sa mu to zdalo nespravodlivé, viď príklad vraha, čo pred jeho očami zabil dievča, sa uchýlil do kostola. Ladislav išiel za ním a bez váhania mu rozčesol lebku priamo pred oltárom – darmo mu delikvent hovoril čosi o azyle... Ladislav mohol by hlboko veriacim mystikom, ale vždy si uvedomoval, že je posledným silným katolíckym vládcom smerom na východ, čo nikdy neváhal využi. Za Ladislava začal zábor Chorvátska, za čo sa tiež s pápežom pekne posekal. Dôvodom intervencie bolo, že krážovnou bola Árpádovská princezná, a po smrti manžela sa dostala do problémov. Uhorské vojská porazili všetko, čo im prišlo do cesty, ale nakoniec zábor nedokončili, vraj pre výčitky svedomia kráža. Podža mňa ochorel a čoskoro zomrel. Víziou skončil aj jeho život. Ladislav neudal, kam ho majú pochova. Rakvu s jeho telom dali teda na voz, a ten sa na počudovanie sám pohol smerom k Varaždínu( Várad).

    Ladislava nasledoval Koloman „Knižný, knihomož“ (1095 – 1116). Bol Gejzovým synom, a mal telesnú vadu (vraj kríval) preto sa mal sta kňazom, zo štúdií mu zostala zážuba v knihách aj keď kražoval. Ladislav však nemal syna, a nasledníka neoznačil, preto sa stal krážom on. Mal aj mladšieho brata, knieža Álmosa, ktorému Ladislav trón prisžúbil, ale... A tak, kým mohol Álmos kul voči Kolomanovi pikle dlhé roky, až kým ho kráž, spolu so synom, Belom (neskôr Belom II) nedal oslepi. Koloman bol schopný administrátor a panovník. Na rozdiel od mysticky zasneného Ladislava, bol tvrdým pragmatikom. Neveril ani na anjelov, ani na čarodejnice, aspoň v živote nie. Známy je jeho výnos o tom, že začiatkom 12. stroročia (!) zrušil upažovanie čarodejníc, lebo neexistujú. Mal dve manželky, prvú prichytil pri nevere, preto ju odpudil, jej syn Boris (Bors) sa niekožkokrát pokúsil získa trón, dokonca bol aj korunovaný, či skôr vyhlásený za kráža. S druhou mal syna Štefana II. azda najhoršieho panovníka medzi Árpádmi. Koloman s dokončením záboru Chorvátska problém nemal, pápež mohol písa, čo chcel. Urobil to však formou personálnej únie, a v Chorvátsku zostala pri moci domáca elita. Hm... na rozdiel od inteligentných politikov 20 a 21 st. vežmi rýchle pochopili že s väčším a vplyvnejším Uhorskom sa zväčší aj ich piesoček, a chorvátske mená ako Šubšic ( neskôr Zrínyi/Zrínsky), Frankopan( Frangepán, asi pôvodne Italonorman, rod mal aj vplyvnú taliansku vetvu: Frangipani), Horváthy boli neskôr po stáročia medzi smerodatnou elitou Uhorska. Vo veci investitúry však pápeža bez výhrad podporoval, čo ho postavilo proti Českému krážovstvu, vazalovi Hohenstaufov. Tiež za Kolomana v Uhorsku „preriedili“ tzv. žudových križiakov, hoci organizované vojská pod vedením vežmožov Gotfroi de Buillon či iných s prechodom cez krajinu problém nemali.

    Štefan II (1116 – 1131) pokračoval vo vojnách svojho otca, známa je jeho vežká prehra s českými vojskami opisovaná v Kosmasovej kronike. Vo väčšine ažení bol prchký a nerozhodný kráž neúspešný. Nemal potomstvo a tak na trón ešte za svojho života dosadil svojho oslepeného bratranca. Belo II „slepý“ (1131- 1141) od ktorého sa odvíjajú všetci ďalší Árpádovci, bol cekom schopným panovníkom. Panoval pomocou svojej manželky Heleny zo srbského klanu Nemanja a jej otca srbského vežkožupana Uroša . Obdobie panovania slepého panovníka nezačalo najšastnejšie, na sneme dali vyvraždi všetkých pánov, ktorí neodprisahali vernos krážovi dos rýchle, ale celkove sa Belovi a Urošovi podarilo situáciu stabilizova.

    Nasledovalo pomerne zmätené obdobie, plné krážov a protikrážov, najvýraznejší z nich je Gejza II (1141 – 1161) počas vlády ktorého sa v Uhorsku usídlili johaniti i templári. Vedenie i členstvo týchto rádov bolo vtedy ešte prevažne francúzke (hlavne z juhu Francúzka). Neskôr postupne pribúdali členovia z radov domácej elity, tak napr u pozných templárov sa mihlo aj meno zo Slovenska v osobe komtúra hradu Léka, (Lechenstein, dnes Rakúsko) Gejzu Radvanského (Radványi). Gejza II sám zakložil špitálny a rytiersky rád stefanitov, ktorý bol od svojich počiatkov úzko naviazaný na johanitov, a neskôr v sa ňom asi aj stráca. S Gejzovou sestrou zaobchádzali vraj na princeznú ponižujúco v Nemecku, a tak Gejza neváhal a so svojou armádou sa zastavil až pri bránach kláštora. Nakoniec ho ukžudnila a poslala v mieri domov sama princezná. Kráž Gejza II. si do konca života dopisoval s francúzkym krážom źudovítom VII, ktorý krajinou prešiel počas svojej 2. krížovej výpravy.


    Znak Árpádovcov za kráža Imricha s levmi
    Po Gejzovi nasledoval Štefan III, ale jeho vláda bola prerušovaná nárokmi jeho bratov a protikrážov Ladislava II. a Štefana IV. Ich nároky boli podporované Východorímskou ríšou. Zmätky sa skončili, keď sa na trón dostal ďalší panovník vežkého formátu, Belo III (1172 – 1196). Pôvodne ho dali na výchovu do Byzancie, a bystrého princa si obžúbil sám imperátor - prisžúbil mu za ženu svoju dcéru i trón. Neskôr sa mu však narodil syn, a tak Bela odškodnil svojou neterou, ktorá bola dcérou....notorického križiackeho rytiera Rajnalda de Chatillon. Belo sa potom vrátil do vlasti, kde získal trón. Najprv sa musel vysporiada s tradičnými protikrážmi najmä so svojím bratom Gejzom, ktorého dal uväzni, a potom poslal do Byzancie, aby sa pripojil ku križiakom. Gejza sa však v Byzancii usadil. Mal problémy aj s arcibiskupom Lukácsom ( výsl. Lukáč), spolužiaka sv. Thomasa Becketa zo Sorbony, ktorý bol známy tým, že protikrážov Štefana III. odmietal korunova. Lukács odmietol korunova i Bela III...Neskôr však mali dobré vzahy. Ďalším krokom bolo porazenie a vypudenie vojska svojho svokra z krajiny, čo tiež s prehžadom zvládol . Panovanie Bela III bolo pre krajinu pokojným obdobím,a ak k nejakým výbojom došlo, bolo to mimo územia Uhorska. Belo už usilovne podporoval rád cisterciánov a bol nadšeným podporovatežom krížových výprav. Sám sa na ňu chystal, ale napokon mu smr v tomto zabránila. Výpravu a jej finačné krytie zanechal na svojho mladšieho syna Ondreja. K Belovi III by som ešte pridal, že on doniesol do uhorskej heraldiky dvojkríž patriarchu Jeruzalema, on používal na svojom osobnom štíte strieborný dvojkríž so zeleným vencom v červenom poli.

    Po Belovi krátko panoval jeho starší syn Imrich (1196 – 1204), ktorý bol choržavý, stihol však zanecha potomka. Jeho manželkou bola Konstanca z Aragónie, v sprievode ktorej do Uhorska zavítal aj trubadúr Piere Vidal, a pod vplyvom jej dvoranov začína rozvíja aj rodová heraldika v krajine. Okrem toho aj Imrich mal charizmy na rozdávanie, o čom svedčí legenda, že keď sa jeho brat Ondrej pokúsil o vzburu, neozbrojený vošiel medzi jeho rytierov a s výkrikom „uvidíme, kto sa opováži siahnu na korunovaného kráža“ Ondreja vyviedol, čím vzburu hneď aj skončil. Ani jeho syn však nežil dlho a krážom sa konečne mohol sta Ondrej, dalšia pozorohodná postavička galérie.


    Znak Uhorska v 13. storočí
    Ondrej II ( 1205 – 1235) zrejme zdedil dobrodružnú krv svojho starého otca Rajnalda. Bol to typ rytiera typu Richarda I., a aj keď sa v súvislosti s ním nehovorí veža o vojnách, či bitkách, mal poves výborného veliteža. Hovoril viacerými jazykmi (Maďarčina, Latinčina, Nemčina, Francúzčina a snáď Gréčtina, a určite aj nejaký slovanský jazyk), mal otvorenú hlavu pre reformy a bol zrejme aj rodeným diplomatom. Na panovníka mal však príliš dobrodružnú povahu a chýbala mu aj trpezlivos. (Keby si tak mohli vymeni miesto so synom Belom IV dejiny by vyzerali inak...) Vydal sa na križiacku výpravu č. 5, ale čoskoro sa mu intrigy jeruzalemskej elity zunovali a pobral sa po súši, cez Byzanciu, domov, aby toho cestou veža videl. Kým bol preč, krajinu spravoval templársky majster Rogerius (?).Niektoré zdroje tvrdia, že bol sám sekulárnym templárom, jedna z jeho dochovaných pečatí, ho priraďuje skôr k ochrancom božieho hrobu, čomu by skôr zodpovedalo jeho postavenie. Jeden kláštor (a rád?) Ochrancov Božieho Hrobu pri Pilisi aj sám založil, z ktorého potom vyrástol známy rád paulínov (rád sv. Pavla 1. pustovníka z Théb) Čiže je viac pravdepodobné že bol ochranca sv. hrobu, cez Chatillona bol členom aj najvyššej outremerskej aristokracie. Ale u Ondreja človek nikdy nevie, je celkom možné, že bol členom (a podporovatežom) oboch, v resp. všetkých troch rádov. Donátom johanitov bol celkom určite. Ondrej II pozval do krajiny proti Kumánom i rád Nemeckých rytierov, ktorých ale po sérii vzájomných nedorozumení vojensky vypudil z krajiny.


    Reverz jednej z mincí Ondreja II. Uhorská verzia znaku ROSH ?
    S prvou manželkou Gertrúdou z Meranu, ktorú zavraždili jeho vlatní páni, lebo uprednostňovala iba svojich žudí, mal 3 synov: Belu (neskôr IV), Kolomana a Ondreja. Práve tento syn je Ondrej „bezzemok“ na križiackej výprave Ladislava Svätého a zakladatež západných Árpádovských rodov grófov de Crouy – Chanel a kniežat z Croy. Oženil sa ešte dva krát, jeho treou pani bola Beatrice d´Éste, ktorej vnuk Ondrej III bol posledným Árpádovcom na Uhorskom tróne.

    Ondrej II bol dobrodruhom vežkého formátu, ale ako vieme, králi boli aj lepší. Za jeho vlády si nižšia a stredná šžachta vymáha zlatú bulu práv (1231),a to cca v rovnakom čase ako vznika v Anglicku Magna Charta. V tomto období sa pomaly z vrstvy servientov, či „hradných poddaných“ formovala nižšia šžachta.


    Reverz iných mincí Ondreja II, pre zmenu so symbolmi johanitov.
    Po Ondrejovi nastupuje jeho syn Belo IV (1235 – 1270), ktorého osobne nemám rád. Stihol sa poháda so šžachtou (nepochopil, že doba absolutistických vládcov skončila) a tým dosiahol, že skvelá armáda obdivovaná na západe i východe vďaka rozhádanému vedeniu a nízkej autorite kráža podžahla Mongolom. (Bitka pri Muhi, 1241). Tiež sa stihol poháda so svojím najmladším bratom Ondrejom, ktorého vyšachovali spolu s Kolomanom o dedičtvo - Slavóniu, potom aj Halič. Po odchode Mongolov (1241 -1242) síce svoju politiku zmenil, ale vsetko zlé čo svojím nerozumom spôsobil mu vrátil jeho často sa búriaci syn, budúci kráž Štefan V (1270 – 1272), a pošramotenú autoritu Árpádov sa už nikdy nepodarilo napravi. K Belovi IV sa viaže aj plán a zmluva s johanitmi o osídlení Banátu. Malo ís o územie väčšie ako ich neskoršia doména na Rhodose, a podmienky boli pre rád vežmi priaznivé. Kedže došlo i k podpisu danej zmluvy, čas rádu plán podporovala. K jeho realizácii napokon nedošlo, hoci synkretickým johanitským dušičkám by sa v Uhorsku určite páčilo. Zádrhež bol pravdepodobne v suverenite, Belo vyžadoval od každého komtúra osobitnú vazalskú prísahu.

    Je zaujímavé, že Mongoli oslovovali Belu ako Attilovho potomka, a Maďarov stotožňovali s Hunmi. (Podža čínskych historikov vežká čas mongolskej armády, ktorá išla do Európy - vraj za svojimi bratmi - boli potomkovia Hunov). Belu oslovili ešte niekožkokrát s návrhmi na spojenectvo a rodovú alianciu s Džingischánovými vnukmi.

    Mongoli zanechali krajinu v ruinách a chaose, k čomu sa ešte pridali zmätky s pozvaním, vypudením a znovapozvaním Kumánov a anarchickou nevládou slabého Ladislava IV Kumánskeho (1272 – 1290). Ladislav patril,vo svojom čase k najväčším výtržníkom na tróne, akýsi Sid Vicious stredoveku. Hrdo sa hlásil k Attilovi, vyhrážal sa, že spojí s Mongolmi a na ich čele dobije Európu. Hlavne mal spadnuté na cirkev, kostoly a kláštory najradšej opisoval ako horiace. Bol prirodzeným protipólom svojich vznešených svätých predkov. Bol viackrát exkomunikovaný, jeho obžúbenou zábavkou bolo unáša mníšky z kláštorov. (Urobil to minimálne raz, vtedy uniesol svoju príbuznú, preto sa to zachovalo.) Jeho láska s Kumánkou Éduou je obdoba Árpádovských Sida a Nancy. Nakoniec to nevydržali s ním ani jeho obžúbení Kumáni a zavraždili ich spolu s Éduou v posteli. Napriek tomu, že bol slabým vládcom, podarilo sa mu s pomocou prevažne kumánskych bojovníkov zastavi a porazi tzv. 2. vpád Mongolov (1285) a známa je jeho aliancia z Rudofom I. Habsburským proti Pŕemyslovi Otakarovi II v tzv. 2. bitke pri Moravskom poli. Toto obdobie bolo už vážne poznamenané feudálnou anarchiou a vládou oligarchov, kam patrili páni Koszegu (Kysaku, odnož Gutkeledovcov), Matúša Csáka Trenčianskeho, Amadea (Omodeja) Abu, Borsu Kopasza (výsl. Borša Kopas) a iných.

    Po ňom na trón povolali vnuka Ondreja II – Ondreja III (1290 – 1301), ktorý však umrel bez legitímneho potomka, čím sa kapitola vlády Árpádovcov v Uhorsku uzavrela. Ku koncu sa mi žiada poznamena, že dynastia Árpádovcov mala naozaj veža svätcov. Na tento fakt, podobne ako na Merovingov sa snažili naviaza aj Habsburgovci. Išlo o známu tézu, že „krážova ruka lieči“.Ich pokus bol nepochopením, Árpadi svojimi činmi – toleranciou rôznych etnických a náboženských skupín a ochanou hraníc liečili krajinu ako celok. Pokus Habsburgov, preto nemohol skonči inak, ako debaklom. Na záver zoznam kanonizovaných svätých a blahoslavených (v prípade Agnešky ide o spoločnú blahoslavenú s Přemyslovcami ):

    Štefan I, svätý, kanonizovaný 1083, ortoxnou východnou církvou 2000
    Imrich, jeho syn, svätý, kanonizovaný 1083
    Gizela, manželka Imricha, blahoslavená 1975
    Ladislav I, svätý, kanonizovaný 1192
    Alžbeta, dcéra Ondreja II, svätá, kanonizovaná 1235
    Kinga, dcéra Belu IV (v nem trans. ako Kunigunda) svätá, kanonizovaná 1999
    Jolanta , blahoslavená, 1631

    Margita, dcéra Bela IV, svätá, kanonizovaná 1943
    Konstanca, dcéra Belu IV, blahoslavená
    Agneška Pražská, vnučka Belu IV, dcéra Přemysla Otakara I , blahoslavená
    Piroska (v greckej trans. ako Eirene), dcéra Ladislava I, svätá ,iba v ortodoxnej východnej cirkvi

    Zdroje:
    1) Dummelth Dezso : Álmos az áldozat (Álmoš, obe)
    2) Dummelth Dezso : Az Árpádok nyomában (Po stopách Árpádov)
    3) www.eloarpadhaz.hu
    4) http://hu.wikipedia.org/wiki/Árpád-ház
    5) Robert Marchall: Storm from the East
    6) www.radixforum.com/surnames/Crouy-Chanel


    Související články:
    Západní Árpádovci (15.02.2009)
    Celý článek | Komentáře: 8 | Přidat komentář | Záložky:
    Informační e-mailVytisknout článek

    Naše knihy
    Přemysl Otakar II.


    Záviš z Falkenštejna
    Kalendář šermířských akcí
    Kalendář
    <<  Září  >>
    PoÚtStČtSoNe
           1
    2 3 4 5 6 7 8
    9 10 11 12 13 14 15
    16 17 18 19 20 21 22
    23 24 25 26 27 28 29
    30       

    Hus 2015 VOJSKO.net - �eskoslovensk� i sv�tov� zbran� a vojensk� technika Husit� - Kto� js� bo�� bojovn�ci via historia Putov�n� Hrocha