Středověk
Dnes je: 24. 10. 2018  | Hlavni strana | Seznam rubrik | Odkazy | RSS | Forum |  
Hlavní menu
Novinky
08.04.2018: Pražský biskup
05.02.2017: Rodokmen
Po dlouhé době rodokmen: Páni z Pardubic

17.04.2016: Jakub Kon(e)ček z Prus
Nižší moravský šlechtic, v závěru života majitel zdouneckého panství
Poslední komentáře
  • Tato teorie - nebo jak "to" nazvat - se mi jeví poněkud účelová, v níž je dle mého skromné . . . (Neomedievalismus)
  • Ještě na prahu novověku byla podle prvního vydání Encyclopedie Britannica největší říše na světě Tar . . . (Vikinský vliv na Kyjevské Rusi - Stát a jazyk)
  • Zdravím, chtěl bych se zeptat, jestli je někde možné zjistit cokoli o rodu Brennerů, ze kterého vzeš . . . (Pražští biskupové a arcibiskupové)
  • Docela by bylo dobře doplnit arcibiskupy před Arnoštem z Pardubic. Arcibiskupství nebylo v Praze, al . . . (Pražští biskupové a arcibiskupové)
  • Je to docela dobré, včetně předmluvy s jakýmsi příběhem dle Widukinda. Jen mi chybí bilingva - latin . . . (Widukindova kronika v českém překladu)
  • Sociální sítě a ostatní






    Život ve středověku

    * Johaniti – rytiersky rád sv. Jána Krstiteža Jeruzalemského II

    Autor: Robert . Vydáno dne 31. 01. 2010 (12306 přečtení)

    Malta a premena rádu. 1530 - 1798

    Po strate základne, akejsi rajskej záhrady sa rytieri mohli naozaj cíti, ako Adam a Eva vykázaní z raja. Svet okolo sa podobne, ako po strate Akry nadobro zmenil. Vtedy sa rodili silné národné monarchie, na čo doplatili templári. Teraz nastával vek mnohonárodných ríš : Turecko, ktoré postupne pohltilo celý muslimský svet a pomaly ohrozovalo aj Viedeň. Ako protipól sa s menším oneskorením rodila Habsburská ríša....Cirkev sa začala meni tiež. Noví kazatelia ako Luther, Zwingli síce vyrástli z katolicizmu ale po odmietnutí ich reforiem Rímom vytvorili nové protestantské cirkvi, ktoré katolícke rády rušili. Nových cirkví sa ujali panovníci a johaniti prišli tak o mnoho komend niektoré jazyky sa výrazne oslabili, kým kedysi jeden z najvplyvnejších, anglický zanikol úplne, v resp. do 1565 sa zredukoval na jediného člena... (sekretár a leutnant turkopolier sir Oliver Starkey).

    Johaniti sa po strate Rhodose dočasne usídlili v talianskom meste Viterbo (1527), ale keď morová epidémia dosiahla mesto, rytieri boli rozhodnutí získa nejaký vhodný ostrov v Stredozemnom mori. Uvažovali o Mallorce, Minorce, Ibize, Elbe, Cérigu, napokon však dostali ponuku od cisára Karola V. o léne na ostrove Malta. Ako léno museli cisárovi a miestokrážovi Sicílie odovzda jedného sokola ročne. Okrem toho dostali za povinnos bráni africkú pevnos Tripolis. Malta bola strategickým ostrovom, oproti úrodnému Rhodosu to však bola skoro holá vyprahnutá skala. Obyvatelia sa živili rybolovom a príležitostným pirátstvom, elitu tvorili potomkovia normanských dobyvatežov. Jazykom bola forma arabštiny, ale Malania boli (a sú) horlivými kresanmi, hrdí na to, že na ich ostrove zakotvil svojho času aj sv. Peter.Ostrov ponúkal skvelé prístavy, ale jeho nehostinnos spočiatku rytierov odrádzala, a smútili za Rhodosom.Po skúsenostiach však vedeli,že šance na znovudobytie starej vlasti sú mizivé.Zisk Malty sa dá pripísa diplomatickým schopnostiam vežmajstra Philippa Villiersa de l´lsle Adama.

    Obdobie, ktoré nasledovalo bolo neskutočne brutálne a krvavé a je známe ako vojna o ovládnutie Stredomoria. Kým totiž johaniti hžadali novú základňu, berberskí piráti ovládli morské trasy. Ich rýchlym lodiam nedokázali pomalšie európske odporova a čoskoro už pred ich útokmi neboli v bezpečí ani pobrežné mestá a dediny.Pirátski vodcovia ako Oruch a hlavne jeho brat Hayretin Barbarossa si uvedomovali, že ak získajú podporu tureckého sultána, získajú aj neobmedzený prírast lodí žudí a zdrojov. Turecká flotila sa takto zrodila prakticky zo dňa na deň prakticky z ničoho.

    Johaniti sa novým trendom okamžite prispôsobili. Stali sa tvrdšími, nežútostnejšími a ich nepriatežmi( hlavne Benátčanmi) boli vežmi často označovaní sami za pirátov.... Napriek tomu sa z tohto obdobia dajú o nich nájs aj žudomilné informácie. Po Moháči napríklad vykupovali kresanských otrokov z Uhorska a usídžovali ich vo vyžudnených dedinách v Provence. Podobný osud čakal vežmi často aj zajaté moslimské ženy. Treba poznamena k dobru rádu aj to, že na Malte vytvorili tak isto tolerantnú spoločnos, aká bola na Rhodose, a spoločne tu žili v mieri židia, moslimovia a katolícki aj ortodoxní kresania (presídlenci z Rhodosu.) Až šokujúco pôsobí informácia, že v predvečer obliehania rád evakuoval na Sicíliu spolu s časou žien a detí aj slobodných muslimov.

    Samozrejme rád sa zo značnými silami zúčastnil všetkých vežkých námorných bitiek v réžii cisára Karola V., ktoré zvačša končili katastrofami. V 1551 stratili aj Tripolis, ktorý so španielskych pevností v Afrike padol ako jeden z posledných.

    V r.1557 bol za vežmajstra zvolený Jean Parisot de la Valette. Pochádzal zo starého okcitánskeho križiackeho rodu, napojeným aj na pôvodných grófov de Toulouse. Za jeho panovania sa útoky rádu na turecké lode zintenzívnili. La Valette sa obklopil skvelými žuďmi, ako napr. Mathurin d´Aux de Lescount z gaskoňského klanu Armagnacov, známejší pod menom „chevalier Romegas“, maršal rádu Melchior de Robles, alebo už spomínaný sir Oliver.... De la Valette zdokonalil aj špionážnu sie rádu, mal svojich žudí prakticky v najvyššom tureckom vedení, čo sa pri vežkom obliehaní ukázalo ako rozhodujúce.

    V r. 1564 sa „chevalierovi Romegasovi“ podaril majstrovský kúsok – zajal loď Sultanu s benátskym nákupom šperkov v hodnote 90 000 zlatých dukátov, a na palube bola aj stará, vyše 100 ročná dojka Sulejmanovej obžúbenej dcéry Miriam, ktorá sa na tureckom dvore tešila náležitej úcte. V tom istom roku sa Romegasovi výnimočne darilo - podarilo sa mu zaja aj loď s nóbl pútnikmi do Mekky, medzi iným sa mu takto dostal do rúk aj guvernér Alexandrie... (Turecké mamičky vraj strašili svoje nezbedné ratolesti „chevalierom Romegasom“)

    Oficiálne tieto útoky rádových lodí poslúžili ako zámienka pre vežký útok na Maltu (1565), ale viac ako dcérine náreky zavážili strategické hžadiská. Malta bola dôležitým prístavom, jej vlastníctvo by Turkom umožnilo napadnutie Sicílie a následne aj Talianska. Sulejmana znepokojovali aj fortifikačné práce na ostrove a chcel zaútoči skôr, ako budú pevnosti dokončené a ostrov absolútne nedobytný.

    Výsledky niekožkomesačného obliehania, známeho aj ako „posledná bitka krížových výprav“ sú známe, rádu sa podarilo ostrov ubráni, čím zároveň ubránili aj svoje právo na existenciu. Vo Valettovi odchádza posledný vežký vežmajster „starého“ typu, a sám rád sa od 17. st začína meni na svetskejší. Ako ilustráciu k de la Valettovej osobe a celému jeho tímu – neboli to iba skvelí vojaci, ale aj realisti, ktorí sa snažili meni k lepšiemu svet podža svojich možností, ale nepúšali sa do beznádejných, vopred prehratých vojen. Tak sa im tesne pred smrou slávneho vežmajstra podarilo preda všetky rádové domény na Cypre (1567). O rok sa začala invázia Turkov a v 1570 si ostrov dobytím prístavu Famagusty podmanili.

    Pre Sulejmanovu armádu bol neúspech na Malte takým fiaskom, že o Malte sa nesmelo ani hovori (Malta yok – Malta neexistuje). Sultán prisahal, že o rok osobne dohliadne na dobýjanie. Osud chcel inak, zomrel pri dobýjaní hradu Siho (Szigetvár) ktorý bránil svetský správca a spolubrat johanitov gróf Nikola Zrínsky.

    Po vežkom víazstve rád získal na popularite. Na základe plánov Francesca Laparelliho (Michelangelov žiak) a Gerolama Cassara sa začalo s výstavbou nového hlavného mesta, Valetty, ktoré sa tak stalo prvým mestom vybudovaným podža renesančných plánov. Chevalier Romegas a lode rádu sa zúčastnili samozrejme vežkej námornej bitky pri Lepante (1571). K Romegasovi sa viaže aj jediný prípad, keď sa rád zúčastnil aženia proti heretikom: Na pápežov príkaz bojoval v krátkej, ale intenzívnej kampani proti hugenotským silám. Evidentne však táto kampaň nič nevyriešila a pravdepodobne sa na ňu Romegas vybral pod tlakom. Rád sa predtým aj potom snažil vnútrokresanským konfliktom vyhnú.

    Ku koncu storočia pozval vežmajster Jean l´ Evesque de la Cassiére (1571 – 1581) po hádke s maltským biskupom na ostrov inkvizíciu, okrem napätých vzahov medzi rádom, domorodým obyvatežstvom a inkvizíciou však tento krok zrejme neznamenal v živote rádu veža.

    K 16. storočiu sa viaže aj vznik unikátnej protestantskej vetvy rádu. Táto sa vytvorila z branderburského bailifstva. Toto malo v ráde vždy trocha zvláštne postavenie. Bolo vytvorené v 14.st zlúčením templárskych a johanitských komend v oblasti zrejme aj s členstvom. Svoju „inakos“ si baili zachovávala aj neskôr, a ešte v stredoveku získalo zvláštneho hodnostára, „herrenmeistera“ podobného ako mali mečoví bratia (livónska vetva) u nemeckých rytierov. (Podobných „templárskych“ hodnostárov mali templári/johaniti aj v Škótsku, kde bula o rozpustení templárov nebola nikdy vyhlásená). V 16.st potom predstavitelia baili vzdali hold markízovi Branderburgu, Joachimovi II. („Železnorukému“) a keď sa ten stal v 1539 protestantom, rytieri ho nasledovali. S materským rádom nasledoval dlhý proces vzájomných sporov, ale napokon sa baileát podarilo zachova ako luteránsku inštitúciu, oficiálne nezávislú od materského rádu. Neoficiálne zrejme kontakty nepretrhali celkom nikdy, a v 18 storočí sa evanielická branderburská baili znovu zjednotila s materským rádom.


    Znak johanitov ako suverejného rádu s kniežacou korunou


    17. storočie začalo testom novovybudovaných pevností. Začiatkom storočia (1615) sa turecký výsadok asi 60 galejí pokúsil o dobytie ostrova. Po niekožkodňovom bezvýslednom dobýjaní usúdili, že opevnenia sú neprekonatežné a odplávali. Turci sa ostrov doby nikdy viac nepokúsili.

    Rád, v resp. jeho vežmajster dostal v 1607 titul ríšskeho kniežaa (podobne ako predtým vežmajster nemeckých rytierov ), v 1630 sa vežmajster stal aj členom kardinálskeho zboru. Napriek týmto úspechom sa rád vnútorne začal meni. Vzrástol počet rytierov francúzkeho jazyka a ku koncu storočia už tvorili 2/3 všetkých členov. Upadala aj morálka. Mladšie deti aristokratických rodov nechceli v ničom zaosta od svojich svetských súrodencov a skoro neviazane sa venovali sexuálnym radovánkam. Rád si síce udržal strohý vojenský ráz i údernú vojenskú silu, ale stará duchovnos pomaly vyprchávala. Na obnovu morálky síce pozvali na Maltu jezuitov, ale v tomto neuspeli ani oni. Okrem toho, možno za ich pozvaním treba vidie tradičnú spríbuznenos johanitov s inými mystickými rádmi.

    Rád sa zúčastnil vojen s Turkami po boku svojho rivala ešte z templárskych čias, Benátok. Išlo o boje o Krétu 1645 – 1669. V rámci tejto vojny sa odohrala vežká námorná bitka spojeného loďstva Benátok a rádu pri Dardanelách (1656), ktorú oslavovali ako Lepanto II. Námorná prevaha však nezabránila tureckému záboru Kréty, hoci hlavné mesto, Candia odolávala až po 1669. Johaniti mesto údajne opúšali poslední.

    Rytieri rádu získavali na európskych dvoroch stále väčšie uznanie v oblasti vojnového námorníctva. V 18.st už školili francúzkych, britských a neskôr aj ruských námorných kadetov. Podobnému rešpektu sa tešili aj zdravotníci a lekári rádu.

    Rád tiež poskytoval vysoko účinnú pomoc pri živelných katastrofách, napr. na Sicílii v 1669 ( Messina, Regio) 1787 (Augusta) , keď ich výborne organizovaná pomoc tak frustrovala neschopného miestokráža, že pomoc rádu chcel odmietnu, ako nenáležitú. Vežmajster „odmietol“ odmietnutie poslúchnu.


    Postavy v rádovom odeve z 18.st. Duchovný rádu ,rytier, páža vežmajstra, vežmajster, dvaja preláti a starší profesný rytier. Z knihy J.R-Smitha: The Hospitallers


    Budovanie miest, pevností ale aj infraštruktúry, kostolov, škôl neskôr aj divadla, knižnice zabezpečilo obyvatežom Malty prácu i príjem, počet obyvatežov sa počas panovania rádu zniekožkonásobil. Malta bola oproti španielskými Burbonmi zle spravovanej Sicílii ostrovom blahobytu a so stredomorskými ostrovmi v tureckom područí bolo úplne neporovnatežné. Rád sa staral aj o obchod, ostrov sa stal strediskom obchodu z bavlnou. Tiež jeho zásluhou domestikovali pestovanie pomarančov, a „maltské pomaranče“ boli hitom 18.storočia.... Hoci ostrov a jeho obyvatelia bohatli, rád naopak upadal. Finančne ho vyčerpávali stále zdokonažujúce sa opevňovacie práce na pevnostiach (Tie napokon využili až Angličania v tzv. 2. bitke o Maltu v 2ww) a prechod z tradičných galejí na vežké plachetnice. Tieto boli totiž neskutočne drahé, a hoci nejeden vežmajster investoval do ich kúpy aj svoj vlastný rodový majetok, loďstvo rádu nebolo primerané ešte ani ku koncu 18.st. Tu by sa dalo trocha špekulatívne zamyslie, prečo rád stále zbrojil, keď Turecko v 18.st už nebolo ani druhoradou mocnosou ? Odpoveďou asi je, že rád si chcel zachova suverenitu aj v čase moderných národných štátov, a pevnosti a loďstvo budoval skôr proti Francúzku či Anglicku.


    Hodnostári rádu v uniformách z 18.st. Z knihy J.R-Smitha: The Hospitallers


    V 18. st za vežmajstra Emanuela Pinta de Fonsecu (1741 – 1773) rád vyhlásil suverenitu a na Malte si ako prvý zriadil nunciát sám pápež. Čoskoro ho nasledovali krajiny ako USA.... Za tohoto vežmajstra sa s materským rádom opä spojila odštiepená protestantská baili a včlenila do novovytvoreného anglo-bavorského jazyka. Vežmajster chcel využi vplyv baileátu na požskú šžachtu a rád získal aj nové majetky po práve rozpustenom ráde jezuitov v Bavorsku.

    V tomto období je aj niekožko zaujímavých informácií o aktivitách rádu v Karibiku a vo vojne Severoamerických kolónií za samostatnos a vznik USA. Johanitskí hodnostári často spravovali francúzke domény v oblasti. Keď vypukla vojna o nezávislos Ameriky proti Vežkej Británii, Francúzko (a aj Španielsko) podporilo osadníkov kolónií proti svojmu odvekému rivalovi. Mimochodom, pod osadníkmi by sme si nemali v prvom rade predstavova jednoduchých žudí ale klasickú pozemkovú šžachtu anglo-keltského a juhofrancúzkeho pôvodu (Väčšinou išlo o rody z Anglo-Škótskeho pohraničia, alebo o hugenotské juhofrancúzke rody.). Mnohé sa z nich dajú odvies až ku krížovým výpravám a nejeden z nich mal svojich zástupcov aj v rytierskych rádoch.... Rozhodujúcu námornú bitku pri zátoke Chesepeak (1780) vybojoval pre Američanov francúzky admirál Francois Joseph Paul markíz de Grass – Tilly, gróf de Grasse. U johanitov začínal ako páža vežmajstra a slúžil na rádovej galeji ako dôstojník. Neskôr pôsobil vo francúzkom námorníctve. Lode rádu údajne chránili americké obchodné lode pred Angličanmi. Túto informáciu sa mi však nepodarilo overi.

    Nasledujúci vežmajster Emmanuel de Rohan-Polduc (1775- 1797) vypracoval ústavu rádu, ktorá s obmenami platí dodnes. Tiež on vypracoval stratégiu politiky zblíženia sa z Ruskom, čo sa napokon ukázalo ako katastrofa. Vežmajster si totiž uvedomoval tak vojenskú slabos rádu tak strategickú polohu ostrova. Chcel teda suverenitu garantovanú vežmocou a ako najlepšie riešenie sa mu javilo silné, ale ďaleké Rusko. Rusko podobný krok privítalo a ako nasledovník požského vežkopriorátu vznikol ruský, cár Pavol I. sa zasa stal protektorom rádu.

    Vo Francúzku samozrejme tieto kroky rádu neušli pozornosti. Po revolúcii v 1792 rád razom prišiel o svoje majetky vo Francúzku, v 1797 všetky majetky západne od Rýna v Švajčiarsku a Taliansku.

    Novým vežmajstrom, sa stal prvý reprezentant nemeckého jazyka, Ferdinand von Hompesh (1797- 1799) . Hompesh bol človekom vybraným a zrejme aj odobreným aj ruským cárom, a bol predurčený pokračova v proruskej línii. Jeho vožba nebola celkom bez problémov, a úspechu vďačil iba apatii francúzkych rytierov, ktorí sa volieb zdržali. Španielsky jazyk sa na protest z rádu odštiepil a osamostatnil ! História pochybovačom dala za pravdu, hoci nový vežmajster by možno v pokojných časoch rád spravoval bez problémov, ale krízové situácie evidentne nezvládal. Nebol zrejme ani dobrým diplomatom a jeho pomstychtivos, obviňovanie iných za vlastné zlyhania tiež nedokresžujú jeho charakter práve v lichotivých farbách.

    Ani rád sám však nebol na tom oveža lepšie. Keď Napoleon v júni 1798 zakotvil v prístave Valetty s 58 000 vojakmi na palubách svojej flotily, na ostrove bolo 332 rytierov, 50 príliš starých alebo chorých, 200 bolo Francúzov, a vežmajster iba bezradne sedel vo svojom paláci. Neskôr sa rozšírila legenda, že rytieri nemohli bojova proti kresanom, preto ostrov radšej vzdali... Pravda je však taká, že proti modernej armáde Napoleona boli absolútne bez šancí. Dá sa poveda, že koncepcia rádu ako vojenskej organizácie elitných bojovníkov napokon podžahla modernej masovej armáde. Je tiež evidentné, že rád finančne nezvládol ani „preteky v zbrojení“.

    Vežmajster odplával so svojimi najvernejšími 16 rytiermi do Triestu.Poklady z jeho paláca dal Napoleon naloži na loď,ktorú neskôr potopil admirál Nelson. Ironicky, tak ako nikto nikdy nenašiel „poklad templárov“, stratil sa aj „poklad hospitallerov“.

    Rozpad a znovuzrodenie
    Vežká čas rytierov sa uchýlila do Ruska, kde vyhlásili vežmajstra von Hompesha za zosadeného, a za nového vyhlásili ruského cára Pavla I. Aj keď ho mnoho rytierov uznalo za vežmajstra, neuznal ho pápež a cár evidentne nespĺňal žiadnu zo základných požiadaviek : nebol profesným rytierom, nezložil tri mníšske sžuby čistoty, poslušnosti a chudoby – naopak bol ženatý, a bol samozrejme, pravoslávny. Cár hneď po svojom „zvolení“ otvoril špeciálny, druhý ruský vežkopriorát pre nekatolíckych (pravoslávnych) rytierov a na riadenie rádu zriadil tzv. svätú synodu.

    Malta medzitým zmenila vládcu, tak ako padla Napoleonovi do rúk bez boja, tak ju obsadili aj Angličania. Ruské dobrodružstvo ukončil atentát Pavla I. (1801) a kedže jeho nástupca, cár Alexander I. sa o titul vežmajstra neuchádzal, vedením poveril svätú synodu, ktorá sa opätovne snažila o vožbu vežmajstra v zmysle kanonického práva.. Ferdinand von Hompesh sa pokúsil o návrat, ale bezvýsledne. Napokon vedením rádu poveril pápež Pius VII. Najprv Alberta Ruspoliho, a keď on odmietol, Giovani Batistu Tommassiho. Tommassi získal aj podporu ruských rytierov a tak obnovil zákonný stav v ráde. Treba však poveda, že ani on, ani jeho nástupca, Innico Guevara- Suardo neboli vežmajstrami, boli iba správcami, hoci s uznaním a odobrením pápeža.

    Naďalej ostávala otvorená otázka sídla rádu. Na Malte sa už natrvalo zariadili Angličania. V súvislosti s povstaním na ostrove Rhodos existoval plán pomoci povstania a následného návratu, ale pre politické dôvody sa neuskutočnil. Rád mal tak dočasné sídlo najprv v Messine, potom v Catanii, napokon vo Ferarre, čo už ale bola príprava na usídlenie sa v Ríme. (1834). Tu je sídlom rádu Maltský palác ( Via Condotti 68 ) a Villa del Priorato di Malta na Aventine. Rád získal naspä niektoré majetky v Taliansku, a rytieri sa čím ďalej tým viac venovali pôvodnej, liečitežskej činnosti.

    Pius IX. bulou „ Militarem Ordinem Equitum“ (1854) schválil nové pravidlá rádu, ktoré zohžadňovali zmenené postavenie rádu a požiadavky na sžuby rytierov. Postupne sa rozbitý rád začal opätovne zjednocova, a tento proces sa ukončil uznaním suverenity rádu Talianskom v 1884 a následne znovupripojením španielskeho jazyka (1885). Novou organizačnou jednotkou rádu sa stali národné zväzy. V niektorých, hlavne v cirkevných kruhoch ešte prežívala požiadavka znova militarizova rád, ale táto nebola reálna . Rád bol aktívny vo všetkých, hlavne európskych konfliktoch, kde poskytoval samozrejme zdravotnícku starostlivos – obom stranám. Suverenitu rádu postupne uznávali aj ďalšie štáty.

    Protestantské branderburské bailifstvo bolo začiatkom 19 st tiež zmenené na jednoduché vyznamenanie „Pour Merite“, ale ešte pôvodní členovia ho opätovne obnovili. Podobne vznikla, pomerne dobrodružne aj anglická anglikánska vetva. Dnes tieto síce nie sú súčasou rádu, ale úzko s ním spolupracujú. V prípade týchto protestantských odnoží rádu je vedúcim rádu väčšinou niekto z panovníckej rodiny (v monarchiách) v prípade branderburského bailifstva titul „herremeistera“ patrí už tradične rodu Hohenzollerov. Branderburské bailifstvo dnes sústreďuje nemeckých, švajčiarskych, holandských, francúzkych a maďarských protestantských rytierov, švédski rytieri vytvorili samostatnú skupinu. Anglická vetva podchytáva aj rytierov v USA a Kanade. Hoci protestantské odnože rádu nie sú súčasou hlavného rádu, ich duchovnos je vežmi podobná a na projektoch často úzko spolupracujú. Tiež sa považujú za pokračovatežov pôvodného rádu z právneho pohžadu.

    Znamená dnes niečo by rytierom sv. Jána ? Je to iba o prestíži ? ažko poveda. Keď čítame zoznam 11 popravených johanitov za účas na sprisahaní proti Hitlerovi v 1944 tak sa javí, že nie, že členstvo zaväzuje dodnes.. Rytieri samotní dnes však už skôr reprezentujú, spravujú finacie, rád zabezpečuje svoje služby cez dcérske organizácie.

    Kto sa môže sta rytierom dnes ? Môže to by iba rodený šžachtic ? Prví johaniti rozhodne nepatrili medzi najurodzenejších, a príslušník vysokej šžachty bol pomerne zriedkavý v rádoch - aj v tých starších ešte aj začiatkom14.st. Postupne sa kritériá na pôvod zvyšovali, až napokon uchádzač mal dokáza až 10 urodzených predkov po líniách oboch rodičov. Rád však tieto neuplatňoval nikdy dôsledne, (ako príklad môže poslúži napr. sir Oliver Starkey, ktorého rod bol iba „gentlemanský“ nie „gentry“ a ich jednoduchý šžachtický titul určite nebol starší ako jednu generáciu. Zvykne sa uvažova o „yeomanskom“ pôvode rodu. )

    V Strednej Európe platil asi vždy miernejší prístup (Aspoň to tak vyzerá u požských, či uhorských johanitov ). Dnes už šžachtictvo nie je podmienkou členstva v ráde, hoci vežká väčšina rytierov samozrejme, šžachtický pôvod má. V zväze maďarských maltézskych rytierov, z pamätnej knihy ktorých som čiastočne čerpal, je aj menoslov členov rádu. Od zemana po korunného princa je tam zastúpená celá hierarchia. ( Medzi rytiermi v období do 2.ww je veža mien zo Slovenska napr. Révay de Szklabinya ( Sklabiňa ), Kubinyi de Felso Kubin et Deménfalva ( Horný Kubín a Demänová ) , Okolicsányi de Okolicsnó ( Okolično ) ,barón Podmanyicky, Radvánszky de Radvány ( Radvaň )..) O existencii slovenského zväzu som sa z oficiálneho webu rádu nedozvedel. Slovenskí rytieri však sú, jedným je známy politik, bývalý predseda parlamentu predseda KDH Pavol Hrušovský. Dôvod k hrdosti ma aj Česká Republika, Český vežkopriorát sa môže pýši najdlhšou kontinuálnou históriou, a vežkoprior, brat gróf Paar bol vážnym kandidátom na vežmajstra v 2008. Pre vysoký vek túto poctu odmietol, a tak sa stal vežmajstrom fra Mattiew Festig, pozdný potomok sira Adriana Fortescue, konfrátera rádu a kanonizovaného martýra za vieru. ( Bol popravený za anglikánskej reformácie ).

    Rád, poskytuje poskytujú zdravotnícku starostlivos dnes pomocou dcérskych organizácií. Vlastní a prevádzkuje nemocnice a kliniky po celom svete, vrátane Svätej Zeme (Pôrodnica v Betleheme - Maltskí rytieri, kým očnú ambulanciu v Nabuluse spravuje anglická vetva..) V rozvojových krajinách operujú pomocou mobilných ambulancií a sú prítomní aj v prípade prírodných katastrof, či konfliktov. Vo Vežkej Británii majú sie prvej pomoci, ktorá je zároveň najrozšírenejšou školiacou sieou. (St. John Ambulance).

    Zdroje:

    1)J. Riley- Smith : The Knights of St. John in Jerusalem an Cyprus 1050 – 1310 (London 1967)
    2)J. Riley-Smith : Hospitallers The History of the Order of St John (Hambledon press, London 1999
    3)E. Bradford : The Shield and the Sword : the Knights of Malta ( London 1972 )
    4)Terence Wise / Richard Sciollins : The Knights of Christ ( Osprey 1984 )
    5)Tim Picles / Christa Hook : Malta 1565 : Last Battle of the Crusades ( Osprey 1998 )
    6)Berthold Waldstein – Wartenberg : Řád Johanitu ve Stredověku (Academia Praha 2008 )
    7)A Magyar Máltai Lovagok Szovetségének Emlékkonyve 1928 – 2003 ( Mikes kiadó, Springer tudományos kiadó, Budapest 2003 )
    8)www. orderofmalta.org

    Celý článek | Komentáře: 1 | Přidat komentář | Záložky:
    Informační e-mailVytisknout článek

    Naše knihy
    Přemysl Otakar II.


    Záviš z Falkenštejna
    Kalendář šermířských akcí
    Kalendář
    <<  Říjen  >>
    PoÚtStČtSoNe
    1 2 3 4 5 6 7
    8 9 10 11 12 13 14
    15 16 17 18 19 20 21
    22 23 24 25 26 27 28
    29 30 31     

    Hus 2015 VOJSKO.net - �eskoslovensk� i sv�tov� zbran� a vojensk� technika Husit� - Kto� js� bo�� bojovn�ci via historia Putov�n� Hrocha