aktualisovaný článek
Kráž źudovít II. bol tretím a zároveň posledným Jagelovcom na uhorskom tróne. Trón prevzal po Vladislavovi II. Jagelovskom, ktorého označovali aj menom kráž Dobrze. Vladislav II. toti na vetko iba prikyvoval slovkom dobrze (požsky dobre) a po zlatej ére Mateja Korvína privodil tak postupný rozklad Uhorska. Väčinu reforiem Mateja Korvína zruil (hlavne tie, ktoré obmedzovali moc žachty) a majetky rozdal. Istý český letopisec o ňom napísal: Vecko rozdal, dúchody své pánum postoupil, aby jen pokoj měl.
źudovít II. tak prevzal Uhorsko v nezávideniahodnej situácii. žachta sa vymkla kontrole a sebecky si razila iba svoje vlastné záujmy a krážovská pokladnica zívala prázdnotou. O źudovítovi II. sa hovorí ako aj o predčasnom krážovi. Údajne sa predčasne narodil a predčasne aj začal hovori. Predčasne ho korunovali za kráža, predčasne vyrástol a predčasne sa aj oenil. Predčasne začal zarasta i edivie a predčasne zomrel vo veku 20 rokov.
źudovít II. sa narodil 1. Júla 1506 v Budíne. Jeho vyvolená mu bola u dávno dopredu vybraná na základe Habsbursko Jagelovských dohôd. A tak v roku 1515 si vzal za manelku Máriu Habsburskú, dcéru kastílskeho kráža Filipa I. Habsburského zvaného Pekný. S Máriou priiel na uhorský dvor celý jej sprievod a zbor radcov. Bola to práve ona, ktorá tlačila kráža ku ráznym opatreniam, ktoré Uhorsko tak potrebovalo. Medzi žachtou sa preto írila nenávis a iarlivos voči nemeckým prísluníkom krážovninho dvora.
Koncom februára Turek pripochodoval pred brány Uhorskej ríe, ktorú z juhu istili dve mocné pevnosti abac a Belehrad. Kráž źudovít vyslal síce posolstvo na rísky snem do Nemecka a iadal od európskych panovníkov a od pápea pomoc, lene snem jeho vyslanca Jeronýma Balbusa ani nepočúval. Vetci boli v tom čase zaujatí vystúpením Martina Luthera, ktorý sa postavil proti učeniu katolíckej cirkvi a nikoho netrápilo, e Turci ohrozujú Európu.
Kým kráž a jeho dvor uvaovali, čo podniknú, hrdinskí obrancovia pevnosti abac vykrvácali do posledného mua, Osmani pevnos obsadili a útočili ďalej. źudovít vidiac, e žachtu nezaujíma obrana krajiny, napokon sám vytiahol s pozbieraným vojskom ku junej hranici Uhorska. Dúfal, e sa ku nemu vežmoi postupne pridajú. Robil si vak márne nádeje. Jediný, kto poslúchol jeho rozkaz bol palatín tefan Báthory. Práve v tom čase padla aj pevnos Belehrad. Dve najväčie opory, schopné ustrái vstup do krajiny, sa teda dostali do rúk Sulejmana. Povráva sa, e ak by obrancovia Belehradu boli v kritickej chvíli dostali aspoň sto zlatých z krážovskej pokladnice na poiveň, pevnos by sa bola ubránila. V krajine sa vak pre verejný prospech nenalo ani biednych sto dukátov. Naastie pre Uhorsko a Európu Sulejman nepokračoval vo vojne a odtiahol domov do Istanbulu.
Uhorsko si na čas mohlo vydýchnu a s pribúdajúcim časom sa na osmanskú hrozbu začalo aj zabúda. žachta opä intrigovala proti sebe v snahe ukroji si čo najviac pre seba a krážove snahy na nastolenie poriadku vytrvalo ignorovala. Na rázny postup voči rozvadeným a intrigujúcim žachticom nemal źudovít II. dostatok síl ani skúseností. Sulejman sa po konsolidácii svojich síl a dobytia Rodosu mohol pusti do svojej ďalej obete Uhorska. Svojim zámerom sa nijako netajil. Sulejman dokonca poslal uhorskému krážovi list, kde mu svoj úmysel oznamoval v znení:
Ja! Ktorý som cisár cisárov, kráž krážov a pán panujúcich, tôňa Boha na zemi, zvrchovaný pán Bieleho a Čierneho mora Románie, Anatolska, Korománska a za morom Georgiánie a Asímie a Halepa a Egypta a Jeruzalema a Boieho hrobu a mnohých iných krajín, ktoré otec mečom dobyl a preiel, a ktorý bol sultán, syn Bajazetov, cisár Selim, a ktorý som ja, syn Selimov, sultán Sulejman Sijach, ja k tebe toto hovorím a ty ma počúvaj! Tvoja ría sa podobá stajni. Ja, cisár Turkov a Grékov, najvzneenejí syn Mohamedov, chcem tvoje vojsko bi a zniči. Tučné voly a knieatá tvojich vojakov chcem dosta pod svoje jarmo!
Kráž tento list bral váne a vyzýval žachtu na prípravy. Správa o tomto liste sa rozniesla po Európe a pápe dokonca vyslal do Uhorska legáta Antonia de Burgia, ktorý mal preveri pripravenos Uhorska voči tureckej hrozbe. Pápeský legát vo svojej správe pre Rím v júli 1526 napísal:
Musím otvorene vyzna, e táto krajina nie je schopná bráni sa a je vydaná napospas nepriatežovi. Aj z vojny vyjde tak, ako si to bude ela nepriatež. Veď či si mono predstavi, aby Uhorsko mohlo vies vojnu proti celej tureckej moci, keď jeho kráž a magnáti vôbec nerozmýžajú o tom, aby vojsko brániace krážovstvo dostalo plat? Kráž je v takej situácii, e často nemá čím uhradi výdavky na svoju kuchyňu, magnáti sa svária medzi sebou a žachta je rozbitá do mnohých proti sebe stojacich skupín... Môu iba raz zača vojnu, ale tá sa skončí ich porákou!
Napriek výzvam pápea Klementa VII. vetkým európskym panovníkom, v ktorých apeloval na kresanskú solidaritu, pripomínajúc hrozbu celému kresanskému svetu, bol finančný i vojenský príspevok ostatných krajín ,s výnimkou Čiech a Rakúska, zanedbatežný. Pápe dal k dispozícii vetky výnosy z cirkevných majetkov v Uhorsku a nebolo ich málo na potreby vojska. Povolil tie roztavi polovicu zlatých a strieborných sakrálnych predmetov z kostolov a klátorov v krajine a razi z nich mince. V júni 1526, keď sa takmer stotisícová armáda sultána Sulejmana II. vydala na pochod, kráž źudovít II, vyhlásil insurekciu, čie brannú pohotovos. Podža jeho príkazu po vetkých stoliciach nosili krvavý meč na znak veobecného ohrozenia. Zvolávali tak bojaschopných žachticov do vojska. Napriek tomu vetkému sa podarilo zhromadi sotva 30 000 bojovníkov.
Po obsadení Petrovaradína sultán Sulejman postupoval dovnútra krajiny bez toho, eby musel prekonáva väčí vojenský odpor. V noci z 23. Na 24. augusta 1526 sa v hlavnom stane Uhorských vojsk konala hektická porada. Poslovia oneskorených magnátov vyzývali kráža na taktický ústup, aby tak vyčkal na blíiace sa posily z Čiech a Moravy a hlavne na sedmohradského vojvodu Jána Zápožského. Jeho armáda čítala podža istých zdrojov a 40 000 muov. Do boja sa vak príli neponáhžali. Ján Zápožský síce poslal ku krážovi tie svojho posla a radil mu, aby sa stiahol a spojil tak svoje sily s ním, dodnes vak pretrvávajú pekulácie o jeho zákulisnom vyjednávaní so Sulejmanom ete pred samotnou bitkou a hžadením si výlučne svojich vlastných záujmov. žachtici o iadnom ustupovaní nechceli ani diskutova a nechali sa dokonca poču, e Turka zaenú iba honosnými prsteňmi, ktoré majú na rukách. Kráža dokonca označili za zbabelca, ak by sa rozhodol ustúpi. źudovít II. tak nemal inú monos len urči miesto a čas stretu. Vybral si ráno 29. augusta, miesto - Moháč. Musel dokonca aj zaloi svoje staré rodinné perky, aby vôbec mal pre seba na kvalitnejiu výzbroj. Tak bola na tom krážovská pokladnica biedne. Na porade sa aj určili hlavní velitelia vojska. Boli to kaločský arcibiskup Pavol Tomori a Juraj Zápožský, brat sedmohradského vojvodu Jána Zápožského. Požský vojvoda Leonard Gnojenský navrhol, aby sa vojsko opevnilo vozovou hradbou a vyčkalo na osmanský útok. Horúce hlavy uhorskej žachty vak odmietali vetky rozumné návrhy a opojené svojou vlastnou pomyselnou udatnosou presadili svoje. Uhorské velenie situáciu značne zžahčovalo. Vojsko nastupovalo do boja veselo, takmer bezstarostne. Keď kráž vychádzal zo iatra, spýtal sa ho jeho verný kuchár Eliá:
-Kde a mám, kráž môj čaka s obedom?
-Sám boh dobrý vie, kde budeme dnes obedova. Odvetil kráž.
Pavol Tomori patril medzi skúsených vojenských velitežov a v pevnosti Petrovaradín bol odhodlaný postavi sa Turkom na odpor a zastavi ich stoj, čo stoj. Na príkaz dvora musel vak hrad opusti a prenecha ho tak Turkom. A tak sa v to ráno 29. augusta 1526 na moháčskom bojisku postavili proti sebe vojsko źudovíta II. pod velením Pavla Tomoriho v počte necelých 30 tisíc muov a vojsko sultána Sulejmana v počte 60 tisíc muov pravidelnej armády a ďalích 35 tisíc muov iregulárnych jednotiek (na tento fakt sa dos často zabúda). Sultán Sulejman doma zvaný aj ako Nádherný, alebo Dobyvatež sa mohol na konci svojho ivota pochváli tým, e v trinástich vežkých aeniach zväčil Osmanskú ríu tak, ako iadny z jeho predchodcov, alebo nasledovníkov. Turci mu dali aj prívlastok Zákonodarca, lebo vydal viaceré zákony týkajúce sa tátneho zriadenia, správy a vojenskej organizácie Osmanskej ríe. Vynikal nielen ako vojvodca, ale aj ako diplomat. Po raňajej modlitbe sa jeho vojsko pohlo z tábora. Na jeho čele u tradične postupovali jednotky z Rumélie (Osmanská provincia v juhovýchodnej časti Balkánskeho polostrova) . Za nimi li jednotky z Anatólie (severozápadná čas malej Ázie) a nakoniec vybrané (elitné) vojsko sultána. Čas osmanských jednotiek pod velením begov Baliho a Khashreva sa vyčlenila s úmyslom zabráni monému príchodu omekaných uhorských oddielov na bojisko a v pravý čas uskutočni obchvat. Tento manéver neuiel pozornosti Tomoriho, ktorý vyslal proti nim nevežký jazdecký oddiel pod velením Gapara Rákaia. Uhorské vojsko bolo rozloené na juh od riečky Borza vo výke dnenej obce Borzó, vo vzdialenosti asi 2-2,5km od terasy, odkiaž sa očakával útok Turkov. Tomori chcel vyui terén proti Osmanom tak, aby mali čo najviac saený postup a museli sa púa po rozmoknutých oraniskách z mierne terasovitého brieka, čo malo narui ich zostavu. Ako neskorí vývoj ukázal, vožba postavenia nebola astná, lebo Turci mali z výin prehžad o rozloení a pohyboch protivníka, pričom členenie ich zostavy zostalo sčasti ukryté. Bojová zostava kresanských vojsk mala dva sledy. Prvý bol rozdelený na tri časti: na pravé a žavé krídlo a na stred. V centre prvého sledu sa sústredila pechota v počte asi 10 tisíc muov a po krídlach bolo rozmiestnené jazdectvo pod velením Petra Peréniho a chorvátskeho bána Frantika Baáňa, premieané s pechotou. Do prvej čelnej bojovej zostavy bolo začlenené aj delostrelectvo, pozostávajúce z 9 diel vežkého kalibru a asi z 80 požných diel stredného kalibru. Pavol Tomori ako hlavný velitež sa zdriaval v prvom slede na pravom krídle. Druhý sled tvorilo viacero radov a v jeho strede zaujal miesto aj panovník. Vedža neho zástavník podža starej obyčaje bez ostrôh, aby nemohol pobodnú koňa na útek. Svojim spôsobom to bola záloha skladajúca sa prevane z akého jazdectva, zabezpečeného na krídlach žahkým jazdectvom a pechotou. írka bojového íku uhorských vojsk, prispôsobená terénu, bola pomerne vežká. Dosahovala 4-4,5Km. Z toho jasne vyplýva, e velitelia sa usilovali predís eventuálnemu obkžúčeniu.
Tomori chcel vyui aj fakt, e ete nie vetky jednotky Osmanov prili na bojisko a ich línie boli stále v pohybe. Rozhodol sa preto zaútoči. Prvá fáza bitky sa vyvíjala zdanlivo priaznivo pre Uhrov. Delostrelectvo začalo pažbu a pravé krídlo predného sledu pod velením Tomoriho napadlo rumélske jednotky. Zároveň sa pohla pechota a začala útoči na janičiarov na pravom krídle rumélskych vojsk vedených vežkovezírom Ibrahimom. źavé krídlo zatiaž vyčkávalo, lebo proti nemu postupujúce anatolské oddiely ete nebolo vidie. Úder pravého krídla bol zdrvujúci. Vyvolal medzi Turkami paniku, ba rumélske jednotky začali ustupova. Náraz jazdy do osmanskej línie bol taký silný, e telá Turkov poletovali vzduchom. Niektoré pramene povaujú tento ústup za fingovaný, ktorý mal vláka útočiacich pred hlavne osmanských diel. V tejto fáze bitky poslal Tomori krážovi správu so iadosou, aby sa pohol do útoku aj s druhým sledom. Ukázalo sa vak, e zle odhadol rozloenie a silu nepriateža. Po rozrazení rumélskych jednotiek sa jazdectvo pod vedením Baáňa ocitlo pred zabarikádovanými, reazou pospájanými delami, krytými ničivou pažbou z puiek janičiarov. Osmani tu vraj sústredili a 150 diel, ďalích 150 mali v iných zostavách. Bolo nemoné túto líniu prerazi a pod salvou diel a puiek bola jazda doslova zmasakrovaná. Za nimi postupujúca pechota sa vklienila do medzery, ktorú prerazilo uhorské jazdectvo a tam ju čakala rovnaká skaza. Nepriaznivú situáciu sa nepodarilo zvráti ani druhej vlne útoku, v ktorej bol aj kráž źudovít. Pod pažbou diel a puiek Janičiarov sa zdecimované pravé krídlo dalo na útek. Peréniho žavé krídlo zaútočilo o niečo neskôr ne Tomori, a keď sa objavili anatolské jednotky sultána. Uhorskí bojovníci sa prekonávali v udatnosti, ako to priznali aj neičliví tureckí kronikári, no presilu nedokázali porazi. V tom tádiu bitky u aj vyčlenené krídlo bega Baliho zaútočilo na uhorský tábor, usilujúc sa o obchvat. Tam sa bránili menie skupiny, ale turecké jazdectvo ich čoskoro zmietlo. Niekožko muov čo preilo, zutekalo. akoodení oldnieri bojujúci v strede formácie pochopili, e nemajú ancu ujs a preto sa zomkli do akejsi tvorcovej formácie v strede bojového poža a bránili sa náporu Turkom zo vetkých strán. Hrdinsky padli do jedného. Nohy na plecia vzal aj kráž źudovít keď z jeho osobného zboru zostali u len dvaja rytieri. V chvate sa brodili cez mŕtve rameno Dunaja, po búrke rozvodnené, ale na druhý breh vyliezol len jeden z rytierov. Za necelé dve hodiny bolo po vetkom.
Straty na uhorskej strane sa odhadujú pribline na 10 tisíc peiakov, okolo 4000 jazdcov a asi 5000 miestnych občanov a utečencov pred Turkami. Straty Turkov sa podža toho istého prameňa odhadujú na 15 tisíc muov. Bitka pri Moháči si teda vyiadala pribline 35 tisíc žudských ivotov. Telo Tomoriho nali Turci na bojisku. Odrezali mu hlavu, ktorú nastokli na kopiju a vystavili pri vchode do tábora.
Sulejman Dobyvatež v prvej chvíli neveril, e vyhral boj s armádou vežkého Uhorského krážovstva. Domnieval sa, e zviedol bitku s predsunutými vojmi a hlavná armáda ete len príde. No keď bolo celkom jasné (na druhý deň), e uhorská armáda sa rozsypala ako domček z karát, usporiadal ukrutné divadlo. Vetkých zajatcov okrem troch žachticov, ktorých prepustil dal povradi (celkovo okolo 1500, z ktorých bola väčina urodzeného pôvodu). Potom prikázal zoradi dvetisíc odrezaných nepriatežských hláv a vykonal pred nimi vežkú vojenskú prehliadku. V okolí dal povradi vetkých obyvatežov okrem detí do 7 rokov. Vzápätí si sadol do požného stanu a napísal matke list o svojom vežkom víazstve.
Vinu za poráku kládli v Uhorsku arcibiskupovi Tomorimu. Len málokto sa vak zamyslel nad tým, e musel vybojova bitku so silnejím protivníkom v jednoznačne nevýhodných podmienkach, keď jeho dobre mienené rady, aby zaútočili na Osmanov oveža skôr, u pri strategicky výhodnejích riečnych podmienkach mimo centra krajiny alebo pri Petrovaradíne, na krážovskom dvore nebrali do úvahy. Uhorské vojsko prijalo boj s početne omnoho silnejím protivníkom bez sústredenia vetkých branných síl krajiny. Nedolo k spojeniu krážových vojsk s vojskami sedmohradského vojvodu Jána Zápožského, ktorý v tom čase táboril pri Tise s asi 30-40-tisícovou armádou, ani s oddielmi Kritofa Frankopána, pohybujúceho sa v okolí Záhrebu. Obaja vyzývali panovníka, aby sa nepúal do boja, ale Zápožského nečinnos vyvolávala podozrenie, e sám pokužuje po krážovskej korune, a žachta presvedčila panovníka, aby sa pustil do boja. Okrem číselnej prevahy Turkov určitý podiel na vojenskej poráke mala aj nevhodná vožba miesta boja, zanedbanie prieskumu, výrazná prevaha tureckého delostrelectva, malá pozornos venovaná krídlam bojovej zostavy , čo v konečnom dôsledku umonilo Turkom uskutočni obchvatný manéver (nairoko roztiahnutý Uhorský ík bol povaovaný za dostatočnú ochranu proti obchvatu), a podobne.
Bitka pri Moháči bola iba prvým krvavým dejstvom drámy, ktorá mala katastrofálne pokračovanie. Na vye 150 rokov sa Uhorsko ocitlo pod nadvládou tyranie a útrap Osmanskej ríe. Bitka pri Moháči sa aj povauje za významný predel vo výklade naich dejín. Uzatvára sa stredovek a Uhorsko sa ocitá na prahu novoveku.
Pouité zdroje: Slovensko-vojenská kronika (V.Sege a kolektív), Stredoveké Slovensko (M.Kučera) , Turecká vojna (V.Plicka a F.Volf), Dejiny Slovenska (D.Kováč) , Slovensko dejiny (R.Marsina, J.Tibenský a kolektív) , Bitky a bojiská v naich dejinách (V. Dangl) , Kniha krážov panovníci v dejinách Slovenska a Slovákov (V.Sege a kolektív)
Diskuse:
Bitva u Moháče.