Ojíř ze Svin a z Lomnice, 3. díl

Autor: Mildi <(at)>, Téma: Šlechta, Vydáno dne: 12. 08. 2018

V Prahe sa roku 1288 začal silne uplatňovať vplyv kráľovny Guty, a biskupa Tobiaša na mladého Václava, čo smerovalo k postupnému mocenskému prevratu, kedy Závišov brat Vítek z Hlubokej stratil úrad najvyššieho maršálka, kde ho vystriedal Albrecht zo Seeberku, funkciu pražského purkrabího získal Zdeslav zo Šternberka, ktorý vystriedal Hroznatu z Úžic (Závišovho zaťa), funkciu podkomořího získal Beneš z Vartemberka a funkciu najvyššieho čašníka obsadil Jan z Michalovic. Najvyšším komorníkom stále ostal Ojíř z Lomnice a u dvora vidno aj Oldřicha II. z Hradce, ale dôležité silové úrady už neboli v rukách najbližšej Závišovej rodiny.


Pokračovalo zhoršovanie vzťahu českej šľachty k Závišovej vítkovskej skupine, svedčí o tom aj dokument z června 1288, ktorý hovorí o dojednaní kompromisu pri arbitráži medzi skupinou okolo Záviša z Falkenštejna a Půty z Potenštejna a jeho priateľov. Za Půtou stála skupina západočekých šľachticov oproti skupine, v ktorej boli Hroznata z Úžic, Jindřich z Rožmberka, Zdislav zo Šternberka, Smil z Nových Hradov a Oldřich z Hradce. Za arbitrov boli určení Albert zo Seeberku a Zdislav zo Šternberku (72).
Ako jeden z členom Závišovej skupiny je uvedený Smil z Nových Hradov, ktorý nepatril medzi Vítkovských predákov a pravdepodobne len zastupoval svojho neprítomného otca Ojířa z Lomnice.
Záviš si svoju novú nevestu priviedol na hrad Svojanov, kde čakal kedy mu Alžbeta porodí dieťa – ďalšieho syna. V tom čase už mal zakázaný príchod do Prahy (formálne z dôvodu kanonických prekážok ).
Prohabsburská strana s podporou rímskeho kráľa získavala čoraz silnejšie postavenie, mala v rukách tromfy, ktoré ponúkal rímsky kráľ: opätovné priznanie kurfirstského hlasu a funkcie ríšskeho čašníka pre českého kráľa Václava II. Záviš mohol ponúknuť len väzbu na uhorského kráľa s pochybnou povesťou a nespokojnou šľachtou. Rudolfovi Habsburskému sa podarilo presmerovať ciele českej politiky od konfrontácie s Rakúskom na možnosti expanzie voči rozdrobeným piastovským ( poľským ) územiam. Záviš tak stratil vplyv a podporu zo strany mladého Václava II.
Po smrti krakovského vojvodu Leška Černého ( 30.9.1288 ) sa začali medzi piastovkými kniežatami snahy o získanie tohto významného územia. Medzi inými sa výrazne aktivizoval Jindřich IV. Probus, ktoréhou aktivitou sa cítili ohrozené ďalšie piastovské kniežatá a hľadali oporu u českého kráľa, čím sa otvárili dvere českému vplyvu. V lednu 1289 navštívili Prahu Kazimír Bytomský, Bolek Svídnický v sprievode vojvodu Opavského Mikuláša a olomouckého biskupa. Podľa listiny z 10. ledna sa vojvoda Kazimír poddal českému kráľovi Václavovi II. a zložil mu lénny hold (73). Tohto aktu sa zúčastnila za českú stranu významná skupina úradníkov českého kráľovstva. Z Vítkovcov medzi nimi nachádzame len Ojířa z Lomnice ako najvyššieho komorníka a Oldřicha II. z Hradce (ak nerátame biskupa olomouckého, ktorý bol tiež z rodu pánov z Hradce ). Mocenská skupina Záviša z Falkenštejna už bola v menšine a aj mnohí, dovtedy Závišovi naklonení páni, sa začali prikláňať k prohabsburskej strane.
Vo vyššie uvedenej listine je uvedený aj Ottonis de Ylenburch (Oto z Ilenburku), míšenský šľachtic, ktorý asi ponúkal českému kráľovi ďalšiu možnosť zahraničnej expanzie, zisk území v Mišensku. Táto možnosť súvisela so spormi v rode Wettinovcov po smrti markraběho Jindřicha Jasného. Jindřich sa po smrti svojej prvej manželky, českej princezny Anny, oženil s Alžbetou z Maltic, ktorej pôvod nezodpovedal úrovni markrabích. Ich syn Fridrich Clemens bol po Jindřichovej smrti pod tlakom starších bratov ( z prvého manželstva ), ktorí nechceli uznať jeho dedičské nároky na územie okolo Drážďan.
Asi zo strany rímskeho kráľa vzišla idea a následná ponuka, aby Václav II. prevzal toto územia a Fridrich Clemens by sa stal lénnikom českého kráľa, od ktorého by dostal významné územie v českom kráľovstve. Ponúkanými majetkami malo byť panstvo, ktoré dostal Záviš z Falkenštejna so synom Ješkom po smrti kráľovny Kunhuty. Rudolf Habsburský bol rozhodnutý úplne zničiť Záviša z Falkenštejna a z pozadia organizoval Závišov pád. Postupne sľubmi získaval na svoju stranu aj dovtedajších Závišových spojencov, za podmienky že Záviša obetujú. Ostávalo len vymyslieť ako odstrániť nepohodlného Záviša a získať jeho majetky ( Svojanov, Polička, Landšperk, ... ).
Záviš z Falkenštejna bol po návrate z Uhorska na svojom sídle v Svojanove, kde čakal na pôrod svojho ďalšieho potomka. Určite cítil, že jeho postavenie sa zhoršuje, ale podobne ako Přemysl Otakar II. úplne nedocenil schopnosti konšpirácie rímskeho kráľa. Po narodení ďalšieho syna hľadal cestu ako mu zabezpečiť patričné postavenie ( bol syn uhorskej princezny ). Dobové správy naznačujú, že plánoval pre mladšieho syna vyšší titul s patričným majetkovým zabezpečením ( s údelom na Opavsku alebo Břeclavsku ). Tieto jeho snahy znovu rozširovali rady jeho odporcov. Záviš plánoval posilnenie svojho postavenia ako sprostredkovateľ dobrých vzťahov medzi uhorským a českým kráľom. Pre tento účel chcel využiť krstiny svojho novonarodeného syna, na ktoré chcel pozvať českého ako aj uhorského kráľa. Václav II. pozvanie formálne prijal, ale požiadal Záviša, aby prišiel do Prahy a doprevádzal ho. Podľa Charvátovej (74): Po príchode bol Záviša priateľsky prijatý Václavom II. aj s manželkou. Keď sa kľudný Záviš vracal z hradu do mesta prišiel za ním posol, že kráľ s ním chce ešte hovoriť. Záviš sa s malým sprievodom vrátil do hradu. Nenašiel kráľa v paláci, ale dostal odkaz, že má ísť za kráľom do veže. Akonáhle Záviš vstúpil do veže dvere za ním zapadli a na prekvapeného Záviša sa vrhlo osem ozbrojených mužov, vrátane troch jeho švagrov (75). Títo ho po boji nakoniec premohli a vsadili do väzenia vo veži u vnútornej brány.
Popis jednoznačne ukazuje, že zatknutie Záviša bolo do detailu pripravené v spolupráci s niektorými jeho blízkymi. Podľa kroniky Otakara Štýrskeho pred zajatím Záviša, ho Václav v tajnej rade obvinil zo spolčovania s uhorským kráľom, ktorému chce odovzdať české kráľovstvo. Zúčastnení šľachtici odsúhlasili Závišovo zajatie za podmienky, že nebude ohrozený jeho život.
Nevieme či zrady na Závišovi sa dopustil aj samotný Ojíř z Lomnice. Analýzu nám zhoršuje neznalosť presného dátumu, kedy bol Záviš zajatý. Jedna verzia predpokladá prosinec 1288, iná až začiatok roku 1289 ( podľa dátumu Závišovej svadby v Uhorsku a následnej doby po narodenie dieťaťa ). Predpokladám, že zajatie Záviša prebehlo až po odvolaní z úradníckch funkcii Závišovho brata Vítka a zaťa Hroznatu z Úžic, ktorý bol predtým purkrabím pražského hradu (obaja za Závíša následne odhodlane bojovali). Ostáva otázka, či zajatie bolo ešte pred 10. lednom 1289, kedy sú s kráľom listinne doložení Ojíř z Lomnice aj s Oldřichom z Hradce alebo až tesne po tomto termíne, kedy už nevystupujú v kráľovských listinách.
V zmluve Václava II. s Fridrichom Clemensem zo 6. února 1289, ohľadom výmeny majetkov, Ojíř ani Oldřich nie sú uvedení medzi svedkami. Vo funkcii najvyššieho komorníka už vystupuje Hynek z Dubé, ktorý spolu s Ottom z Illenburku vyššie uvedenú zmluvu aktívne pripravoval (76). Hlavný režisér Závišovho pádu Rudolf Habsburský bol určite spokojný o čom svedčí skutočnosť, že na prelome února a března keď sa v Chebe stretol s Václavom a Gutou, vrátil českému kráľovi úrady ríšskeho čašníka a kurfirsta.
Záviš sa vzpieral vydať požadované majetky, ktoré považoval za náhradu majetku zdedeného po Kunhute. V lete 1289 bol pravdepodobne vynesený rozsudok zemského súdu, ktorý odsúdil Záviša k strate hrdla a majetkov. Vítkovci obnovili boje hlavne proti rodu biskupa Tobiaša z Bechyne, nakoľko bol hlavou spiklencov. Na biskupovo intenzívne volanie o pomoc sa musel Václav vrátiť zo Sliezska a pomáhať brániť mestečko Benešov, ktoré napadol Jindřich z Rožmberka (77).
Najbližší Závišovi spojenci sa pravdepodobne sa obrátili o pomoc k uhorskému kráľovi Ladislavovi a vratislavskému vojvodovi Jindřichovi IV. Václav musel naďalej vojensky riešiť situáciu v Sliezku a posilovať obranu Moravy. Rudolf Habsburský mu poslal na pomoc svojich synov Rudolfa (v Prahe krátko na to zomrel) a rakúskeho vojvodu Albrechta, ktorý napadol hrad Falkenštejn. V tom čase zároveň kráľovské vojsko pod vedením Mikuláša Opavského, podľa doporučenia Rudolfa Habsburského, vodilo zajatého Záviša od jedného jeho prívržencami ovládaného hradu k daľšiemu a požadovali tieto hrady vydať. Inak sľubovalo popraviť väzňa Záviša. Táto stratégia sa darila až kým neprišli pod hrad Hluboká, ktorý držal Závišov brat Vítek. Tento neveril vyhrážkam a hrad nevydal. Nato Mikuláš Opavský vydal príkaz popraviť Záviša z Falkenštejna.
Odboj Vítkovcov sa skončil, keď pravdepodobne Jindřich z Rožmberka dojednal podmienky zmierenia (78), ale Závišovi bratia museli z Čiech odísť.

Nemáme žiadne informácie či do odboja proti kráľovi sa zapájali aj členovia našej landštejnskej vetvy. Nepostihla ich žiadna strata majetkov a naopak v roku 1291 Vok z Borovan zasadal na zemskom súde (79). Pravdepodobne Ojíř z Lomnice nechcel znovu riskovať stratu získaných majetkov, ako sa mu to stalo v prípade odboja proti Přemyslovi Otakarovi II. Musel opustiť úrad najvyššieho komorníka a stiahol sa na svoje panstvo (Lomnica). V boji proti kráľovi mu bránili aj rodinné väzby. Jeho svokor Mutina z Kostolomlat bol stále súčasťou kráľovského dvora a manželka jeho syna Smila Kunhuta z Kuenringu bola vlastne neterou Václava II. a Mikuláša Opavského. Ojíř vedel, kto bol hlavným strojcom Závišovho a tým aj jeho mocenského pádu. Odvtedy túžil pomstiť sa celému habsburkovskému plemenu.

Na obrázku nižšie je kláštor vo Vyššom Brode, kde bol pochovaný Záviš z Falkenštejna a kríž z jeho majetku, ktorý bol kláštoru darovaný (tzv. Závišov kríž):



Vodcom Vítkovcom sa v nasledujúcom období stal Jindřich z Rožmberka, s ktorým spolupracovali aj členovia landštejnského rodu. Napr. ešte v roku 1291 v Rožmberku Smil z Nových Hradov venuje patronátne právo kostola v Rychnove kláštoru vo Vyššom brode. Jednalo sa asi o žiadosť zo strany Jindřicha z Rožmberka, ktorý vystupuje ako prvý v rade svedkov a za ním sú Jindřich a Vok z Krumluva (bratranci Záviša z Falkenštejna, ktorí sa odboja proti kráľovi nezúčastnili), Albert zo Stropnice a ďalšia nižšia šľachta (80).
Podľa listiy z 12. června 1293 Smil z Nových Hradov znovu s Jindřichom z Rožmberka riešia majetkový spor o Hořice medzi Vyššebrodským kláštorom a Jindřichom z Kosovej Hory. Arbitrami sporu boli Sezema z Landštejna, Vok z Witigenawe a prizvaný bol aj starý pán Ojíř z Lomnice (81).
Z uvedených predikátov vidno vtedajšie prerozdelenie majetkov rodu. Ojíř so synom Smilom držali Lomnicu (možno stále aj Sviny ) a Nové Hrady, Vok držal Witigenave a asi aj Borovany, Sezema Landštejn, Novú Bystřicu a ďalšie menšie panstvá ako Kamberk (82).
Ojíř, možno aj vďaka svojmu vysokému veku, plne odovzdal potomkom riadenie majetkov, ktoré držali, a málo sa politicky angažoval. Ale ako silná osobnosť mal asi stále vplyv na ich rozhodovanie v dôležitých situáciach.
U kráľovského dvora sa z Vítkovcov darilo Oldřichovi II. z Hradce a Jindřichovi z Rožmberka. Ojířov rod bol v ústraní a nedržal žiadny úrad. Návrat do kráľovských funkcií sa podaril Ojířovmu synovi Smilovi až po roku 1298.

Po smrti Rudolfa Habsburského si český kráľ nenašiel dobrý vzťah k jeho synovi násilníckemu rakúskemu vojvodovi Albrechtovi a pri voľbe nového rímskeho kráľa pomohol zorganizovať prekvapivé zvolenie Adolfa Nasavského. V roku 1298 sa stuácia zmenila, keď sa Václav nedočkal splnenia sľubov od rímskeho kráľa Adolfa a priklonil sa znovu k Albrechtovi. Zmena českej politickej orientácie v prospech vojvodu Albrechta bola dohodnutá na schôdzkach vo Viedni, ktoré začali v únoru 1298, kde prišiel Václav II. spolu s ďalšími dvoma kurfirstami. Za podporu zvolenia Albrechta za rímskeho kráľa mal český kráľ dostať územné zisky (Chebsko, Plíseňsko a ďalšie hrady), ale dôležitými boli aj dohody o vzájomnej podpore rakúskeho vojvodstva, uhorského kráľovstva a českého kráľovstva. Vo Viedni prebehli aj zásnuby syna Václava II. s Alžbetou dcérou uhorského kráľa Ondreja III., čim bol aj záručený súlad Uhorska s českým panovaním v Poľsku (83). Následne časť kurfirstov vyhlásila Albrechta Habsburského za nového rímskeho kráľa a pokúsila sa presvedčiť dovtedajšieho kráľa Adolfa Nasavského, aby odstúpil. Adolf sa nehodlal vzdať kráľovskej hodnosti a všeobecne sa očakávala vojenská konfrontácia medzi ním a rakúskym vojvodom Albrechtom. Pravdepodobne ešte na Viedenských schôdzkach bola dohodnutá aj vojenská podpora Albrechtovi z českej ako aj uhorskej strany. Boj o rímsku korunu vyvrcholil veľkým vojenským ťažením, ktorého sa na oboch stranách zúčastnilo mnoho ríšskych kniežat a šľachty. Ťaženie skončilo 2. června 1298 bitkou u , kde na strane rakúskeho vojvodu bojoval aj kontingent 200 tažkoodencov pod vedením Smila z Nových Hradov, ktorý bol zaradený do bojovej zostavy spolu s rakúskymi jednotkami Albrechta Rakúskeho (84).
V bitke u Göllheimu chceli obe strany definitívne rozhodnúť kto z koho. Dobové kroniky uádzajú, že v bitke hrdinsky bojoval „rytiersky kráľ“ Adolf až kým nestratil svoj vlastný život. Spomínajú aj hrdinskú účasť českých jednotiek, Dalimil v svojej kronike o Václavovej podpore Albrechtovi a o hrdinstve Smila uvádza:
„Proti věrných radě na svú hlavu vsadi vraha svého. O věrných radě nerodě tbáti, i počě Albrechtovi liudí i střiebra sláti. To bylo zjevné znamenie botieho syna rozhněvánie, te byl tak ohlúpen smysl jeho, et za přietel jmieše vraha svého. Albrecht s Čechy krále říšského Adolfa zabi. Kak sě jměl v tom boju Smil Ojieřovic, i dnes mluvie Švábi“(85).
Predpokladám, že Smil z Nových Hradov bol vybraný za veliteľa českého kontingentu na základe jeho vojenských schopností a dobrých kontaktov s rakúskou stranou. Smila pre účasť v ťažení mohol ovplyvniť resp. doporučiť Litold z Kuenringu, ktorý tiež Albrechta Habsburského v tomto vojenskom ťažení sprevádzal.
Smil bol za úspešnú účasť v boji odmenený získaním úradu purkrabího v Znojme, v tom čase asi najväčšej pevnosti na rakúskej hranici. Tak „landštejnská“ vetva znovu získala účasť medzi významnými kráľovskými úradníkmi.
Rímsky kráľ Rudolf Habsburský dokázal predvídavými politickými krokmi napľňať svoje politické ciele a až keď tieto zlyhali, siahal po zbrani. Jeho syn Albrecht bol viac „ranař“ než diplomat a k silovému nátlaku sa uchyloval častejšie.

Litografia z náhrobku Rudolfa I. v Speyeri a obrázok pečate jeho syna Albrechta I. (viditeľná podobnosť v tvári)



Smil aj naďalej spolupracoval s Jindřichom z Rožemberka, svedčí o tom aj jeho svedectvo na darovacej listine z 12. dubna 1300, v ktorej Jindřich venuje svojej matke Hedvige dediny Plesberg, Stropnicu a Eibenstein. Medzi svedkami okrem Smila sú uvedení aj Vok z Witigenave, Oldřich z Hradce, Ojíř z Lomnice a Vítek z Witigenave (86). V listine z 25. prosince 1300 Smil z Nových Hradov predáva dedinu Gerleithen Vyšebrodskému kláštoru, pričom k listine pripojili svoje pečate aj Jindřich z Rožmberka a Smilov brat Vítek (87).
V listine z 25. června 1302 Smil zase realizuje predaj Vyšebrodskému kláštoru, tentokrát polovicu trhu v Stropnici a dedinu Gerleithen. K listine pripojili pečate znovu Jindřich z Rožmberka a jeho brat Vítek, ale už s predikátom z Landštejna (88).
V predchádzajúcich listinách sa od roku 1300 objavuje Smilov brat Vítek. Ďalší syn Ojířa ze Svin a Lomnice. Vítek bol výrazne mladší ako Smil, nakoľko sa zmienky o ňom objavujú až od roku 1300, môžeme preto odhadnúť, že sa narodil pred rokom 1285. Veľký vekový rozdiel bratov vedie k úvahe, že Ojíř mal dve rôzne manželky. S prvou sa mu narodil syn Smil s druhou syn Vítek (je málo pravdepodobné aj keď nie vylúčené, aby v stredoveku mala žena časový odstup medzi deťmi viac ako 15 rokov). Nevieme, či v listine z roku 1287 spomínaná Ojířová manželka Střezka bola jeho prvou alebo druhou manželkou.
Ojířov mladší syn Vítek v roku 1300 používal predikát z Witigenawe, ale v roku 1302 už aj predikát z Landštejna. Landštejn a Novú Bystřici zdedil po bratrancovi Sezemovi z Landštejna, ktorý asi krátko predtým zomrel. Keďže existovali aj bližší Sezemovi príbuzní, deti jeho brata Voka (Ojíř, Jaroslav, Sezema a Ludmila), môžeme predpokladať, že predtým došlo k novému majetkovému prerozdeleniu. Vokove deti asi za odstúpenie dedičstva po Sezemovi získali Sviny a ďalšie majetky v ich okolí.

Posledná známa listina, kde je uvedený Smil z Nových Hradov je z 8. prosince 1303, kde v Brne Vítek zo Švábeníc zamieňa pôvodné veno jeho manželky Perchty ( sestra Záviša z Falkenštejna, vdova po Jaroslavovi zo Šternberka ) obec Počátky za Moravany. Ako svedkovia sú menovite uvedení Jindřich z Rožmberka najvyšší komorník český, Tobiaš z Běchyne najvyšší kráľovský maršálek, Oldřich z Hradce purkrabí na Brumově, Filip z Pernštejna purkrabí v Hodoníne, Vikard z Polnej purkrabí v Brne, Protiva z Dubravíc moravský čašník, Smil de Gretzeen purkrabí na Znojmě (89).
Z listiny vidno, že Vítkovci znovu získali vysoké kráľovské úrady. Oldřich z Hradce a Jindřich z Rožmberka mali silnú dôveru u Václava II. Oldřich z Hradce, dlhé roky bez dediča, uzavrel s Václavom II. zmluvu, ktorou po svojej smrti venoval českému kráľovi svoje majetky, pokiaľ zomrie bez dediča. Za to dostal od kráľa doživotne k užívaniu ďalšie majetky na Morave. Pred zmluvou s českým kráľom odkázoval Oldřich svoje majetky Jindřichovi z Rožmberka, ale nová zmluva toto prípadné dedičstvo rušila.
Predpokladám, že Václav II. sa vzdal odúmrtě po Budivojovi a Vokovi z Krumlova v prospech Jindřicha z Rožmberka, aby mu vykompenzoval stratu prípadného dedičstva po Oldřichovi II. z Hradce.
V tomto období skončili priateľské vzťahy Václava II. s Albrechtom Habsburským, Rakúskym vojvodom a rímskym kráľom. Už nežila jeho prvá manželka Guta, ktorá by žehlila ich nezhody. Václav rozvíjal aj mocenskú expanziu do Poľska, na ktoré si robil nárok aj na základe svojho druhého manželstva s Eliškou Rejčkou. Vďaka zásnúbeniu jeho syna Václava III. s dcérou Ondreja III. bol tento jediný jeho syn zvolený časťou uhorskej šľachty za kráľa, kde vystupuje ako Ladislav V. Pápež Bonifác VIII. presadzoval na uhorský trón Karola Roberta z Anjou. Aby oslabil Václava II., posiloval jeho súperov vrátane Albrechta Rakúskeho. Vznikla proti českému kráľovi silná koalícia na čele s Albrechtom. Václav II. musel odviesť svojho syna z nestabilného Uhorska a začať organizovať obranu českého kráľovstva. Albrecht Habsburský najprv vyhlásil nad Václavom ríšsku kliatbu a následne v druhej polovici roka 1304 zorganizoval proti Čechám silnú vojenskú výpravu, ktorej cieľom bolo hlavne ovládnutie bohatých nálezísk striebra pri Kutnej Hore. Hlavné nepriateľské voje tiahli z dvoch smerov, na Moravu vojsko Karola Roberta spolu s rakúskami jednotkami Albrechtovho syna Rudolfa a samotný Albrecht viedol jednotky z nemeckej ríše najprv do Linzu a následne cez Freistadt do južných Čiech, kde sa jeho jednotky utáborili v blízkosti Budejovíc.
V tejto dobe sa ukázala dobrá politika Václava II. voči Vítkovcom, ktorí napriek očakávaniu Albrechta sa jednoznačne postavili na stranu svojho kráľa. Proti vojenskej invázii postavili pevné záseky od Kunžaku cez Landštejn a Bystřici a preto rakúske jednotky museli zvoliť cestu cez Weitru a Gmund, kým sa dostali v záři k Budejoviciam (90). Albrecht očakával veľku rytiersku bitku, v ktorej porazí slabšie české vojsko a jeho spojencov, ale česká strana sa bitke vyhýbala a spoliehala na príchod zimy a zásobovacie problémy útočníkov. Albrechtovi neotvorili brány žiadne mestá a hrady, preto sa rozhodol postupovať na Kutnú Horu, kde chcel získať najmä miestne náleziská striebra. Kutnú Horu údatne bránili jednotky Jindřicha z Lipé a Jána z Vartemberka a neďaleko vyčkávali české a spojenecké jednotky, ku ktorým sa stále pridávali ďalšie jednotkami českých pánov. Albrechtovo vojsko u Kutnej Hory začala ničiť črevná infekcia a blížiaca sa zima mu spôsobovala čoraz väčšie ťažkosti. Začal sa rozklad Albrechtovho vojska, ktoré prestávalo byť schopné boja a preto Albrecht musel dať príkaz na ústup z Čiech. Ústup sa miestami menil na útek, nakoľko ho neustále ohrozovali českí prenasledovatelia, čo spôsobovalo Albrechtovmu vojsku veľké straty. Samotný značne zadľžený Albrecht sa musel na najbližšie obdobie vzdať šance zopakovať výpravu proti Václavovi II. Ani na českej strane nebola dobrá situácia, vyčerpaný Václav II. umieral na suchotiny a kráľovstvo bolo tiež silne zadľžené. Realista Václav II., v predtuche svojej smrti, začal vyjednávať s Albrechtom podmienky zmierenia, aby jeho neskúsený syn mal uľahčenú situáciu pri nástupe na trón.
Pred svojiu smrťou Václav II. povolal k sebe zástupcov cirkvi a šľachty, od ktorých žiadal sľub, že uhradia dlhy kráľovstva (91). Medzi zúčastnenou šľachtou je uvedený aj Vítek z Landštejna.
Podľa zvyklostí, by mal pri takomto významnom akte „landštejnskú“ líniu zastupovať najstarší aktívny člen rodu Smil z Nových Hradov. Smil sa už následne neobjavuje v spoločenských a mocenských udalostiach českého kráľovstva, kde ho vystriedal jeho mladší brat Vítek z Landštejna. Smil je uvedený až na jeseň v roku 1317, v kláštore v Zwettli, kde je spomínaný so svojím, pravdepodobne čerstvo ženatým, synovcom Vilémom z Landštejna (92).
Zdá sa, že chrabrý bojovník Smil z Nových Hradov sa stiahol z verejného života do ústrania kláštora. Nevidíme ho vo vítkovcami oblúbenom kláštore vo Vyššom Brode alebo v Sezimovom Ústí, ale je aktívny v kláštore v Zwettli, úzko spojenom s rakúskym rodom pánov z Kuenringu. Aj manželka jeho synovca Viléma z Landštejna pochádzala z tohto rodu, pričom po matke bola vzdialenou príbuznou Habsburgovcov. Nevieme čo viedlo Smila sa stiahnuť z verejného života, či to bola nejaká rodinná tragédia, výčitky svedomia za účasť na smrti pomazaného rímskeho kráľa Adolfa Nasavského, nechuť žiť vo svete plného drancovania alebo len jeho silné náboženské cítenie.
Vítek z Landštejna prevzal vedenie rodu, pričom z hľadiska chrabrosti sa plne vyrovnal svojmu bratovi Smilovi, čo viackrát predviedol. Vítek v tomto období úzko spolupracoval s Jindřichom z Rožmberka. Svedčí o tom aj záznam, že asi v roku 1306 vyhnali z rychty v Českých Budejoviciach kutnohorského urbára Mikuláša Klarisa (93).

Po smrti Václava II. a vražde Václava III. si česká šľachta na zemskom sneme, vypísanom na 22. srpna 1306 v Prahe, volila nového panovníka. Medzi prítomnou šľachtou Čiech je uvedený aj Ojíř z Lomnice a za šľachtu z Moravy je uvedený Vítek z Landštejna ( pravdepodobne v tom čase purkrabí Znojemský ). V protihabsburskom tábore figurujú hlavne Bavor zo Strakoníc, Vilém Zajíc z Valdeka, Ojíř z Lomnice a voliči z Plzeňského kraja (94). Pri voľbe sa väčšina priklonila na stranu Jindřicha Korutanského, manžela Anny dcéry Václava II.
Účasť staručkého pána Ojířa na volebnom zhromaždení a jeho jednoznačná protihabsburská orientácia svedčí, že už asi značne vetchý starý pán si dal tú námahu prísť do Prahy a využil možnosť vrátiť Habsburkovcom svoje dlhy, stratu svojho úradu a odstavenie jeho rodu na viacero rokov do úzadia.
Cez Cheb do Čiech s vojskom vtrhol Albrecht Habsburský, ktorý sa odvolával na svoje právo rímskeho kráľa určiť komu pripadne české kráľovstvo ako odumrelé léno. Za nástupcu určil svojho syna Rudolfa, panujúceho v Rakúsku. So svojim vojskom sa utáboril pri Lounách a začal vyjednávať ( podplácať ) českých pánov, aby ich získal na svoju stranu. Jindřicha z Rožmberka získal prisľúbom vrátenia hrabstva Ráabs. Jindřich Korutanský ušiel pred rímskym kráľom Albrechtom z Čiech a za nového českého kráľa Albrecht presadil svojho syna Rudolfa nazývaného „Kaše“. Albrecht, pravdepodobne v znalosti slabého zdravia svojho syna, chcel za každú cenu poistiť českú korunu pre svoj rod. Preto prikročil k zákernej hre, keď prišiel aj s viacerými rížskymi kniežatami do Znojma, kde pozval aj českú šľachtu a cirkevných hodnostárov. Tu mu jeho syn Rudolf symbolicky odovzdal česku korunu. Albrecht ako rímsky kráľ odovzdal 18. ledna 1307 lénne praporce naspäť nielen Rudolfovi ale všetkým svojím synom, tým im malo byť zabezpečené následníctvo. Následne si nechal podpísať viaceré listiny potvrdzujúce habsburský nárok na českú korunu, pričom ich podpísanie znovu doprevádzalo obdarovanie / podpolácanie viacerých významných pánov (95). Rudolf, nebol ako český kráľ uznávaný časťou šľachty zo západných Čiech a Plzeňska (vrátane Ojířa z Lomnice), ktorej predstaviteľom bol Bavor zo Strakoníc (96). Proti nim sa začala vojenská výprava, pričom Rudolfovo vojsko zamierilo pokoriť hlavne pána Bavora. Kráľovské vojsko, v ktorom mal významný vplyv Jindřich z Rožmberka, obkľúčilo Bavorovo mesto Horažďovice. Po dlhšom obliehaní sa Bavor zo Strakonic rozhodol poddať Rudolfovi Habsburskému a prišiel do jeho vojenského stanu. Deň predtým 3.června Rudolf Habsburský zomrel, pravdepodobne na uplavicu. Rudolfovi naklonená česká šľachta v kráľovskom stane pod Horažďovicami zinscenovala pri slabom osvetleni rokovanie s už mrtvým kráľom, kde sa Bavor zo Strakoníc poddal a zároveň odstúpil Jindŕichovi z Rožmberka Zvíkov. Zvíkov dostal Jindřich do zástavy ako zálohu za Ráabs, nakoľko toto panstvo mu nemohli Habsburkovci vrátiť, lebo ho obdržal rakúsky šľachtic Štefan z Massau. Tento akt potvrdili Jindřich z Schaumberka, Tobiaš z Běchyne a Albrecht zo Seeberka (97).
Rožmberka mal asi aj prostredníctvom svojho príbuzného Jindřicha zo Schaumberka silný vplyv na kráľa Rudolfa. Pravdepodobne práve Jindřich z Rožmberka zištne smeroval výpravu hlavne proti majetkom Bavora zo Strakoníc. Rudolfovo vojsko možno nesmerovalo proti Ojířovi vďaka tomu, že už nežil alebo preto, že za hlavu rodu bol už považovaný jeho syn Vítek. Od roku 1308 už neevidujeme Ojířa ze Svin a Lomnice v žiadnom dokumente alebo kronike. Asi ešte v roku 1307 skončil svoju dlhú a bohatú životnú púť. Jeho protihabsburské smerovania ale prevzal jeho syn Vítek, purkrabí na Znojme.
Po smrti kráľa „Kaše“ pretendent na český trón Fridrich Habsburský prekročil moravskú hranicu a na jeho prekvapenie mu neotvorilo brány mesto Znojmo, kde len nedávno prebehlo holdovanie jeho rodu. Mesto pevne držala v rukách posádka purkrabího Vítka z Landštejna (98). Fridrich s vojskom pokračoval ďalej na Moravu. Kde mu Moravská zemská obec predložila požiadavky, ktoré on neprijal. Rozhodovala aj česká zemská obec, ktorá snemovala v Prahe v dome biskupa Jana IV. z Dražíc. Jednanie bolo plné vášni, ktoré vyvrcholili zavraždením Dobeša z Běchyne, ktorý presadzoval povolanie Habsburka na český trón. Jeho smrť odštartovala spontánne likvidovanie prohabsburských straníkov a česká šľachta sa odklonila od Habsburkovcov a povolala na trón Jindřicha Korutanského. Bolo to odvážne rozhodnutie, nakoľko Albrecht Habsburský trestal odpor tvrdou rukou. Aj vodca Vítkovcov Jindřich z Rožmberka sa priklonil na korutánsku stranu, keď mu Jindřich Korutanský potvrdil zisk Zvíkova a podliehajúcich majetkov listinou z 13. září 1307. V ten istý deň Fridrich markrabí Míšenský potvdil náhradenie škôd Jindřichovi z Rožmberka a Vítkovi z Landštejna, spôsobené Fridrichom vojvodom Rakúskym (99).
Habsburské jednotky sa usadili medzi Kutnou Horou a Kolínom odkial napádali okolitý kraj. Kutnú Horu znovu bránil Jindřich z Lipé a Albrechtovi sa znovu nepodarilo ju dobyť. Keďže prichádzala zima, stiahla sa hlavna časť Albrechtovýcha Rudolfových vojsk cez Moravu naspäť do Rakúska. Ich cesta viedla popri Znojme, ktoré landštejnaká posádka znovu nevydala. Obe znepriatelené strany sa chystali na boj nasledujúci rok. Situácia ale dopadla inak. V máji 1308 bol rímsky kráľ Albrecht zavraždený svojim synovcom Jánom ( Českým ) a jeho pomocníkmi vo Švajčiarsku v blízkosti rodového hradu Habichtsburgu. Habsburgovci museli riešiť otázky následníctva na rímskom tróne a preto sa 14. srpna 1308 v Znojme dohodli s Jindřichom Korutánskym a Fridrichom Habsburským, ktorý uznal Jindřicha za čekého kráľa, pričom Jindřich sľúbil vyplatiti Fridrichovi 45.000 hrivien striebra. Keďže takýto obrovský obnos nemal Jindřich k dispozícii, dal Frichovi do zálohy viaceré moravské mestá, vrátane Znojma. Na zmluve je ako svedok uvedený taktiež Vítek z Landštejna (100).
Vítek prestal byť následne purkrabím v Znojme, ale pravdepodobne dostal za zásluhy panstvo hrad Hluboká. Nie sú o tom žiadne dokumenty preto nevieme, či dostal len funkciu purkrabího alebo dostal panstvo Huboka aj do zálohy na pokrytie škôd, ktoré utrpel v boji s Habsburkovcami.
Vítek v rokoch 1309 a 1310, pri bojoch o Prahu (101), preukázal svoju bojovnosť a odvahu, zdedenú po svojom otcovi Ojířovi, pričom sa začal politicky orientovať na skupinu okolo Jindřicha z Lipé. V boji proti Jindřichovi Korutánskemu sa zaradil do prolucemburskej skupiny a položil základy ďalšiemu rozvoju landštejnského rodu.

Ojíř ze Svin a Lomnice dokazál za svoj dlhý život (dožil sa viac ako 70 rokov) vybudovať širokú majetkovú základňu svojho rodu a presadil „landštejnskú vetvu“ Vítkovcov medzi rozhodujúce panské rody danej doby. Jeho bojovnosť a vodcovstvo boli všeobecne známe a preto kronikári pri opise hrdinských činov jeho synov Smila a Vítka niekedy pridávali označenie „Ojířovic“, aby neznalým upresnili ich väzbu na v tej dobe stále slávneho otca.
Ojíř bol typický dravý rytier stredoveku, ktorý si počas svojho politického života vyskúšal koketovanie s najvyššou svetskou mocou, ale aj pády, ktoré ho nikdy nezlomili. Preukázal okrem bojovnosti aj budovateľské, ekonomické ako aj organizačné schopnosti, vďaka ktorým pripojil späť k Českému kráľovstvu viaceré majetky a územia.
Aj keď je Ojíř ze Svin a Lomnice súčasnej českej verejnosti menej známy, určite patrí do galérie zaujímavých osobností Českého kráľovstva.


Použité zdroje a dopňujúce informácie:
72) RBM II, str. 1007-1008, č. 2323
73) RBM II, str. 628-630 č.1466
74) Kateřina Charvátová – Václav II. Král český a polský, vydavateľstvo Vyšehrad 2007.
75) Charvátová zároveň uvádza, s odvolaním sa na Otakara Štýrskeho, že zajatia Záviša sa údajne zúčastnili traja jeho švagrovia. Z rôznych prameňov poznáme nasledujúcich Závišových švagrov: Detricha Spatzmana, Hroznatu z Úžic a Vítka zo Švábenic. Detrich Spatzman následne figuruje vo vysokých kráľovských funkciach a mohol profitovať zo zajatia Záviša. Hroznata naopak až do konca bojoval za Záviša. Vítek zo Švábenic bol pozdejšie kráľovským maršálkom na Morave, ale zisk tejto funkcie nevieme podmieniť zajímaním Záviša. Kronikár teoreticky mohol omylom k švagrom zaradiť aj zaťa Záviša, Jindŕicha z Lichtemburka. Tento síce prepadol Záviša, keď išiel po nevestu do Uhorska, ale na Závišovom zatknutí vôbec nič nezískal. Graebner úvádza, že Záviš sa následne (po prepadnutí) zmieril s Jindřichom tak, že mu dal za manželku dcéru z prvého manželstva. Tým sa ale stráca jedna z predpokladaných príčin predchádzajúcho Jindřichovho útoku - prípadná zlosť z nedostatočného vena.
Autor informácie o troch Závišových švagroch asi len chcel zvýšiť dramatičnosť udalosti alebo zvýrazniť, že na Závišovom zajatí sa podielali viacerí jeho príbuzní.

76) RBM II, str. 630 - 633 č.1467
77) Vratislav Vaníček - VDZKČ III. str. 411 – 412
78) Vratislav Vaníček - VDZKČ III. str. 414
79) „Balbins verzeichnis der grossern und kleinern Reichsbeamten als Vorlesung“. XI Heft A, str. 66. Balbin uvádza pre rok 1291 medzi prísediacimi na zemskom súde aj „Wok de Borovia“. Vok pravdepodobne nahradil na zemskom súde svojho strýka Ojířa. Balbín uvádza Ojířa ako „Hogerus summus camerarius“ v roku 1287, hneď ako prvého medzi „Assessores judicii“
80) RBM II, str.669, č.1559
81) RBM II, str.696, č.1623
82) RBM II, str.1052, č.2439: Niekedy po roku 1280 Sezema z Landstejna (Zezeme de Landsteyn) zastavuje do zálohy na 3 roky za 3000 hrivien striebra svoju tvrdzu Kamberk miestnym mešťanom s prednostným právom spätného výkupu.
Archiv für Kunde österreichischer Geschichts-Quelle, zväzok 29 uvádza pod položkou CXXXII. tento obchodný akt s poznámkou: Im Wiener Codex hat die Urkunde das datum Ao. Dominice Inearnationis 1287
83) V. Vaníček - VDZKČ III. str. 444
84) J.F. Aplhons Mücke: Albrecht I. Herzog von Oesterreich und Römischer König, Gotha 1866, str. 83.
85) Podobný opis priebehu bitky nie je jednoduché zostaviť, napriek mnohým dobovým zdrojom. Vieme, že bitka bola vyčerpávajúca a prebiehala vo viacerých fázach od 9. až do 15. hodiny popoludní. Obe strany vytvorili 3 bojové šíky, pričom na strane vojvodu Albrechta, v druhom šíku, bojovala aj česká jednotka. Pri strete, kde sa stretli druhé šíky súperiacich vojsk došlo skoro k osobnému stretu rakúskeho vojvodu Albrechta s rímskym kráľom Adolfom.
Fritz Trautz v „Studien zur Geschichte und Wurdigung Konig Adolfs von Nassau“ z roku 1965 uvádza, že po tomto strete museli spolubojovníci otraseného Adolfa Nassavského vyviest z boja a ošetrovať. Následne potom sa Adolf znovu rozhodol zapojiť do ďalšej etapy bitky, ale asi pre jeho zranenie na hlave, nebolo možné mu nasadiť prilbu. Na nechránenú hlavu dostal smrtelný úder, ktorému podľahol.
Kroniky presne neuvádzajú ako sa v bitke vyznamenal Smil z Nových Hradov. Pre dopátraniu môže pomôcť znovu Alfonz Mücke so svojim dielom, kde na strane 86 opisuje jeden zo stretov tejto bitky. Uvádzam preklad tejto časti textu z nemčiny (s ktorým mi pomohol pán Tomáš Sobihard):
„Ale aj vojvoda Albrecht viedol osobne centrálny oddiel do boja, teraz nemohol chýbať v rozhodnom okamihu, aby svojou prítomnosťou oživil odvahu bojovníkov a aby vyvážil Adolfovu osobnú účasť v boji. No nepustil sa tak veľmi, aby ako Adolf v divokej bojachtivosti napadol prvého vhodného nepriateľa a zvalil ho na zem. Kráľov meč strašlivo besnie proti nemu stojacim Čechom, pretože nevie hneď nájsť vojvodu. No o chvíľu padá zranený aj so svojim, v spodnej časti bodnutým tátošom, k zemi. Vyčerpaného a napoly bezvedomého kráľa odviedli jeho vlastní, aby sa nechal v tábore obviazať a aby si nechal nasadiť novú zbroj. Samozrejme, tento nešťastný incident nemohol prispieť k zvýšeniu dôvery Adolfových plukov, ktorá je tak podstatným prvkom k dosiahnutiu víťazstva“.
Uvedené dielo pána Mückeho bolo napísané na oslavu rodu Habsburkovcov, preto môže byť tendenčné, ale dovoľuje nám hypotézu: Český kontingent odrazil priamy útok Adolfa Nassavského, pričom tento utrpel zranenie hlavy, vďaka ktorému nemohol pokračovať v boji s nasadenou prilbou, a v ďalšom bitevnom strete zomrel na následky úderu do nekrytej hlavy. Dobové zdroje uvádzajú, že smrtiaci úder vykonal akýsi „Raugraf“ Georg.
Môžeme konštatovať, že rímsky kráľ Adolf Nasavský nezomrel priamo na následky bojovévo stretnutia s českým oddielom, ale tento oddiel prispel k víťazstvu významným spôsobom. To potvrdzuje aj Palacký, ktorý v „Dejinách národu českého II.“ na str.146 uvádza: „Pravilo se, že k rozhodnému vítězství Albrechtovu toho dne přispěl nad jiné pán český z rodu Vítkovcu, Smil Novohradský, syn Ojiře z Lomnice, někdy nejvyššího komorníka českého“.
86) RBM II. s. 798, č. 1857. V samotnej listine je ako svedok uvedený aj „witigen von wingenowe von wytingowe“ s evidentnou opravou textu v slove wingenowe. Pisár mal problém s presným označením predikátu Ojířovho mladšieho syna Vítka.
87) RBM II. s. 802, č. 1867
88) RBM II. s. 832, č. 1932
89) RBM II. s. 852, č. 1982
90) Vratislav Vaníček - VDZKČ III. str. 471, Jozef Šusta v knihe „Poslední Přemyslovci a jejich dedictví“, vydanej v Prahe roku 1917, na str. 412, uvádza, že rakúske vojsko, pod vedením Albrechtovho syna Rudolfa, muselo si vstup do Čiech preraziť po „podružné stezce zemské, vedoucí přes zboží novohradské“. Až začiatkom října sa podarilo rakúskemu vojsku prísť do spoločného tábora u Budejovíc, pričom predtým vypálili podhradie novohradské, ale samotný hrad nedobyli.
91) Vratislav Vaníček - VDZKČ III. str. 474 – 475, Jozef Šusta: Poslední Přemyslovci a jejich dedictví, V Praze 1917, str. 435 92) Posledné informácie o Smilovi máme z roku 1317 v „Kalendariun Zwetlense“ str. 690, kde je uvedený Vilém (z Landštejna) ako zať fundátora kláštora (Litold I. z Kuenringu) a jeho strýko Smil, syn Ojířa.
Smil z Nových Hradov uvedený v listine z roku 1328 (32) je asi rovnomenný syn Smila a vnuk Ojířa. V Kalendáriu sa pre rok 1318 uvádza aj frater Hermannus, pochádzajúci z rodiny pánov z Landštejna, ktorý v tej dobe žil chvályhodne ako mnich v kláštore okolo 63 rokov. Informácia o manželstve Ojířovho vnuka Viléma z Landštejna s Elisabeth dcérou Litolda z Kuenringu a Agnes z Aspergu, príbuznej Habsburkovcov, ukazuje na paradox, keď Ojířov vnuk mal za manželku príbuznú nenávidených Habsburkovcov. Pre dušu pána Ojířa mohla byť zadosťučinením aspoň skutočnosť, že táto Vilémová prvá manželka Elisabeth z Kuenringu bola zároveň príbuznou svätej Alžbety, po ktorej aj dostala meno.
93) RBM III. s. 209, č. 509. V tejto listine z 24.června 1319 Ján Lucemburský vracia Mikulášovi Claricovi rychtu v Budejoviciach, z ktorej ho vyhnali Jindřich z Rožmberka a Vítek z Landštejna po úmrtí Václava II. (pravdepodobne niekedy okolo roku 1306).
94) B. Dudik: Mährens Allgemeine Geschichte Band XL, BRUNN 1866, I. Buch Mähren unter verschiedenen Regenten, 1306 – 13010,.Pán Dudík na str. 8 uvádza zástupcov za Čechy: „Heinrich von Rosenberg, Oberstkämmerer, Tobias von Bechin, Oberstlandmarchall, Hynek Berka von Duba, Oberstburggraf, Reimund von Lichtemburg, konigl. Unterkämmerer, Albrecht von Lomnitz, Obersthofmeister, Magister Peter von Lomnitz, Probst von Prag und Wyšehrad, und Johhan von Dražic, Bischof von Prag. Dann waren anwesend: Bavar von Strakonitz, Wilhelm Zajic von Waldek, Oger von Lomnitz“. Medzi zástupcami Moravy je uvedený aj „ Witek von Landstein“ a na str. 10 Dudík uvádza opozíciu proti Rudolfovi Habsburskému na volebnom sneme 8. září 1306 v Prahe: „Zu dieser Opposition gehorten: Bavar von Strakonitz, Wilhelm Zajic von Waldek, Oger von Lomnitz und die Wähler aus der Pilsner Provinz“.
95) Vratislav Vaníček - VDZKČ III. str. 486 – 487
96) FRB IV. Zbraslavská kronika, kap. LXXXV. Medzi odporcami českého kráľa Rudolfa Habsburského (kráľ Kaše) je uvedený Hogyrius, ktorým je Ojíř z Lomnice – viď podobné zoskupenie uvádzané B. Dudíkom v 94).
97) RBM II, s. 919, č. 2133
98) RBM II, s. 930, č. 2154. Z listiny vyplýva, že Vítek z Landštejna nasadil na obranu Znojma značnú silu, sú spomínaní jeho vicpurkrabí Mikuláš ako aj jeho maršálek Jenkone. Obrana rozsiahleho hradu a mesta súčasne, bola náročná, preto sú pochopiteľné obavy mešťanov a ich žiadosť o posilnenie posádky. Sila Vítkovských jednotiek musela byť veľká, nakoľko museli súčasne brániť svoje majetky na juhu Čiech, ktoré napadol a ničil Fridrich Habsburský – viď V. Vandlíček VDZKČ III. str. 492.
99) RBM II, s. 924, č. 2144 a 2145. V prvej listine Jindřich Korutánsky potvrdil Jindřichovi z Rožmberka purkrabství Zvíkov aj s osadou Zahors, v druhej listine Fridrich markrabě míšenský tiež uznáva vyššie uvedené potvrdenie Jindřicha Korutánskeho a zároveň sľubuje uhradiť škody Jindřicha z Rožmberka a Vítka z Landštejna a ďalších, ktoré utrpeli zo strany rakúskeho vojvodu Fridricha.
100) RBM II, s. 942 - 945, č. 2183. Mesto Znojmo za svoj (Vítkov) odpor voči vojskám Fridricha Habsburského dostalo od Jindřicha Korutánskeho „všechny výsady Prahy“ a právo voľby rychtára (spolu s obmedzením moci posádky hradu) – viď. V. Vandlíček VDZKČ III. str. 494.
101) Na základe informácii z: V. Vaníček VDZKČ III; František Palacký, Dejiny národu českého II.;, Zbraslavská kronika: Po úteku Elišky Přemyslovny z Pražského hradu 28.května 1310 s pomocou Jána z Vartemberku, začala korutanská strana pod vedením Jindřicha a Konráda z Aufenštejna otvorený boj o udtžanie českej koruny a zahájila protiofenzívu na pozície Jindřicha z Lipé (mostná veža na Malej strane). Začiatkom června jednotky Jindřicha z Lipé a Vítka z Landštejna prišli pred Pražský hrad (zo strany od Pohořelce) a následne sa strhla rytierska bitka s korutánskymi jednotkami Jindřicha z Aufenštejna. Vítek z Landštejna ako prvý prerazil korutánske šíky a vniesol paniku do radov nepriateľa. Jeho odvážny útok skoro skončil jeho zajatím, pomohol mu ho rytier Kamýk, ktorý sa za neho obetoval. O českom víťazstve rozhodlo zajatie zraneného Jindřicha z Aufenštejna. České jednotky by sa dostali až do hradu za utekajúcimi korutáncami, keby sa pod nimi nezlomil drevený most.
Následne sa strane Jindřicha z Lipé podarilo ovládnuť aj Staré mesto. V září sa situácia zmenila, keď Jindřichovi Korutánskemu prišli na pomoc nové silné jednotky z Míšenska. Nepriateľ sa dostal zradou do Prahy a stúpenci Elišky ušli k opevnenému špirálu Wolframa (od Kamene).Vítek, ktorý bol asi najvyšším veliteľom odbojných vojsk v Prahe, vyrazil s družinou na pomoc pražským mešťanom. Jeho jazdci boli zastavení na tržišti pred sv.Havlom míšenskými jednotkami, pričom utrpeli veľké straty na koňoch. Pri pokuse o návrat na hrad sa pokúsili Velfovici ho uzavrieť reťazami, ale železo nebolo dosť kvalitné, keď ho preťal bojovník prezývaný Sudek. Tým uvolnil Vítkovmu oddielu návrat na hrad. Dalimil uvádza, že na vlastné oči videl ako Vítkov kôň ťahal za sebou vyhreznuté črevá. V rámci rokovaní bolo následne dohodnuté, že Pražský hrad prevezme neutrálna osoba Heřman ze Zvířetic. Dohody Jindřich Korutánsky nedodržal a obsadil hrad svojími jednotkami. Praha sa dostala do rúk nového kráľa Jána Lucemburského až po jeho príchode s ríšskym a českým vojskom.