Zlatá doba Striebornej ruže - 8.časť

Autor: Mildi <(at)>, Téma: Šlechta, Vydáno dne: 26. 06. 2016

Rok 1342 bol rokom dohodnutého odchodu kráľa Jana Lucemburského z Českého kráľovstva. Za svoj 2 ročný pobyt mimo Čiech sa kráľ Jan nechal od markraběho Karla vyplatiť. Draho zaplatené právo vládnuť chcel Karel prirodzene čo najlepšie využiť a hneď začal vládnuť podľa svojch predstáv.

Kráľovstvo bolo po odchode kráľa Jana v neľahkej finančnej situácii. Navyše zo zahraničnopolitického hľadiska vážnou hrozbou bolo nepriateľstvo s cisárom Ludvíkom Bavorským, ktorému sa podarilo vytlačiť Lucemburkovcov z Dolného Bavorska, zorganizoval vyhnanie Karlovho brata Jana Jindřicha z Tirolska a bolo jasné, že ich vzájomný mocenský boj sa neskončil. Lucemburkovci boli pre cisára hrozbou, nakoľko držali 2 zo 7 voliteľských hlasov kurfirstov: hlas českého kráľa a hlas trevírskeho arcibiskupa. Cisárov rod Wittelsbachovci taktiež držali 2 voliteľské hlasy: hlas braniborského markgrófa, ktorý držal cisárov syn Ludvík Braniborský a hlas falckého grófa. Druhý hlas bol istý len čiastočne, nakoľko falcká vetva Wittelsbachovcov mala časté spory so svojimi príbuznými v Bavorsku. Hlavným dôvodom sporov bola dohoda, podľa ktorej právo voliteľského hlasu sa malo striedať medzi oboma vetvami, čo samozrejme dobre nefungovalo.

Cisárovi sa podarilo získať na svoju stranu nového, pápežom Benediktom XII. vymenovaného, mohučského arcibiskupa Jindřicha z Virneburgu, ktorý si príklonom k cisárovi ale znepriatelil kúriu. Zvyšné dva hlasy držali mohučský arcibiskup Walram z Julichu a saský vojvoda Rudolf s dobrým vzťahom k Lucemburkovcov (o tento hlas sa uchádzala aj lauenburská vetva saských vojvodov). Cisár Ludvík Bavorský mal silnú podporu v ríši, najmä v mestách, ale jeho hlavným problémom bol dlhoročný spor s pápežskou kúriou, ktorá ho označovala za kacíra a vyhlásila nad ním kliatbu. Cisár vďaka šikovnej národnej politike v nemeckej časti ríše dokázal svoj spor s kúriou interpretovať ako spor kompetenčný, v ktorom on bojuje za práva ríše, ktoré chce pápež obmedziť. Šikovnou propagandou a intelektuálnou podporou od uznávaných cirkevných osobností akou bol napr. Vilém z Occamu, dokázal vybudiť v ríši národné cítenie a ním oslabovať tlak cirkevnej kliatby.

Cisárovou slabou stránkou bol strach až zbabelosť ísť osobne do stretu na bojovom poli. Preto pri dosahovaní svojich cieľov rád využíval zákulisnú diplomaciu, vytváranie koalícii, intrigy a nátlak prostredníctvom ríšskych snemov. Touto cestou účinne tlačil na Lucemburkovcov, až sa mu museli postupne podvoliť arcibiskup Balduin Trevírsky ako aj český kráľ Jan Lucemburský.

K vládnutiu a k boju s cisárom Karel potreboval vhodných pomocníkov a Vilém z Landštejna ako odskúšaný verný spolupracovník mal dobrú šancu znovu získať významnú funkciu. Karel bol pri výkone vlády náročný voči sebe a takisto voči svojim spolupracovníkom, museli sa Karlovi prispôsobiť vždy keď to potreboval. Zmeny vo funkciach robil postupne s cieľom zachovať stabilitu v kráľovstve. Pri výbere svojich dôverníkov uprednostňoval hlavne vzdelaných a schopných jednotlivcov, často z cirkevných kruhov. Tým zmierňoval svoju závislosť od vysokej šľachty, podobne ako Václav II. Česká šľachta mala šancu konkurovať cirkevným vzdelancom pokiaľ mohla Karlovi poskytnúť finančné záruky alebo vojenskú podporu pre jeho mocenské aktivity.

Panu Vilémovi boli blízke Karlove vízie a veril jeho schopnostiam, preto sa rozhodol mu ponúknuť svoje slúžby. Jeho nasledujúci život bol spojený s Karlovou cestou za mocou, ktorej kľukaté cesty je potrebné poznať pre pochopenie nasledujúcich Vilémových rozhodnutí a podstaty jeho konania.

Zdá sa, že Vilém z Landštejna videl od roku 1342 šance pre svoj nový mocenský rast na Morave. Jeho prenikanie na Moravu bolo postupné ale systematické, o čom svedčia jeho kroky ako snaha o získanie cirkevnej prebendy pre syna Ojířa v olomouckom biskupstve, vydaj dcéry Anežky do rodu moravských Šternberkovcov a aktivity na Morave v mene markraběte a jeho brata.

Karel pre vyrovnaný súboj s cisárom potreboval nielen finančnú a vojenskú silu, spojencov v ríši ale aj zabezpečenú východnú a južnú hranicu kráľovstva. Na Morave potreboval spoľahlivého človeka.

Skoro fatálne postavenie Lucemburkovcov sa výrazne zlepšilo, keď po úmrtí dobráckeho pápeža Benedikta XII. bol v květnu 1342 so silnou podporou francúzskeho kráľa zvolený za nového pápeža Kliment VI., Karlov učiteľ a priateľ Pierre de Rosiere. Nový pápež mal jasný cieľ zničiť kacírskeho cisára Ludvíka Bavorského. Pierrove skúsenosti a intelekt z neho robili smrtelne nebezpečného protivníka cisára a jeho prisluhovačov. Pápež bol brzdený v útoku na nenávideného cisára, nakoľko ten stále hrozil spojenectvom s anglickým kráľom proti jeho tútorovi, francúzskemu kráľovi Filipovi VI.

Jan ako aj Karel pochopili šancu oprieť sa v boji s cisárom o silu cirkvi, ale najprv potrebovali zbaviť Jana dvojitej cirkevnej kliatby. Jednu cirkevnú kliatbu vyhlásil nad českým kráľom bývalý biskup Nanker, kvôli sporom v Sliezsku a druhá cirkevná kliatba visela nad českým kráľom kvôli jeho lénnemu sľubu cisárovi v roku 1339.

Jednou z prvých úloh markraběte Karla bolo stabilizovať vládu v Sliezsku a vyriešiť spor s vratislavským biskupstvom (ohľadne výberu svätopeterského haliera a biskupského hradu Milíč), ktorý bol dôvodom kliatby biskupa Nankera voči českému kráľovi. Biskup Nanker zomrel koncom roku 1340 a jeho nástupca Preclaw mal pozitívny vzťah voči Lucemburkovcom. Bol to ideálny čas na doriešenie sporov. Jan Lucemburský už nestihol osobne rokovať v Sliezsku a tak túto úlohu prevzal následník trónu Karel. V listine z 3. února 1342 Jan Lucemburský udeľuje Karlovi plnú moc na jednanie o otázkach vratislavského biskupstva a hradu Milíč. Medzi svedkami tohto dokumentu je uvedený aj Vilém z Landštejna. Listina je považovaná za Karlovo falzum a ukazuje, že Karel Viléma pokladal za blízkeho človeka, ktorý ho podporí aj v nie vždy úplne legálnom postupe.

V tomto období Karel udelil Petrovi z Rožmberka a Vilémovi z Landštejna funkciu poprávců na Plzeňsku. O vysokom postavení Petra a Viléma svedčí aj rozhodčia listina z 30. května 1343, v ktorej Karel riešil spor pražských mešťanov so špitálom križovníkov. Vilém v nej svedčí hneď na druhom mieste za Petrom z Rožmberka.

Činorodý markrabě Karel začal aktívne riešiť všetky otvorené otázky. Čo najskôr vycestoval do Vratislavi, kam predtým poslal svoje poverenie. S novým biskupom Preclawom sa mu podarilo dohodnúť riešenie sporných otázok a hneď sa musel ponáhľať do Uhorska, kde umieral kráľ Karel Robert z Anjou. Nestihol ho už živého, ale aspoň sa zúčastnil na jeho pohrebe a korunovácií nového kráľa, jeho syna Ludvíka (Velikého). Návštevu využil na potvrdenie v roku 1338 dojednaného sobáša Ludvíka so svojou dcérou Markétou. Karel okrem politického spojenia trvalo usiloval aj o pozdvihnutie obchodných vzťahov medzi Uhorskom a Moravou, pričom nadväzoval na vyšegradske dohody z roku 1335, kde sa definovala dôležitá obchodná trasa z Uhorska na Moravu.

Jan Lucemburský sa ponáhľal čo najskôr navštíviť nového pápeža Klimenta VI., kde odvolal svoju lénnu prísahu cisárovi a zároveň vybavil viaceré cirkevné prebendy. Medzi inými aj miesto kanonika v olomouckom biskupstve pre Vilémovho syna Ojířa.

Určite s pápežom začal aj diskusiu o situácii v ríši a spoločnom boji s cisárom. Pre odstránenie cisára bolo potrebné postupne získať podporu v ríši. Kliment VI. si uvedomoval, že najvhodnejším partnerom v ideologickom boji s cisárom je trevírsky arcibiskup Balduin, strýko kráľa Jana. Arcibiskup mal v nemeckej ríši vysoký kredit, nakoľko dlhodobo bojoval za práva ríše. Bolo potrebné ho získať a presvedčiť na nebezpečnú hru proti Ludvíkovi Bavorskému. Na cisára bol potrebný opatrný postup.

Ideálnou taktikou bolo vyjednávanie Lucemburkovcov s cisárom ohľadom ich odškodnenia za Tirolsko, pričom zároveň zdanlivo ponúkali sprostredkovanie zmierenia cisára s novým pápežom. V lednu 1343 zomrel staručký pražský biskup Jan IV. z Dražic. Na jeho miesto sa uchádzali dvaja uchádzači. Karlov kanclér mělnický probosť Jindřich a dekan pražskej kapituly Arnošt z Pardubic.

Pražská kapitula sa nevedela dohodnúť na jednom kandidátovi a nakoniec bol rozhodnutím pápeža probáciou vymenovaný za nového pražského biskupa Arnošt z Pardubíc. Karel akceptoval toto menovanie a Arnošt sa stal jeho silnou politickou, cirkevnou ako aj osobnou oporou.

Karel bol stále nútený riešiť ťažkú finančnú situáciu v Českom kráľovstve a Vilém mu pomáhal riešiť jeho rôznorodé finančné operácie. Napr. v listine z 3. července 1343 je Vilém z Landštejna uvedený ako svedok, respektívne ako jeden z ručiteľov Karlovej zábezpeky pre kutnohorských urburérov. Zaujímavosťou listiny je klauzula, v ktorej Vilém v prípade neplnenia záväzkov nemá figurovať ako ručiteľ (leženie v Prahe), ale má ho zastupovať jeho syn Ojíř. Karel asi chcel mať Viléma voľného pre iné úlohy a Vilém využíval príležitosti ako postupne etablovať svojho syna v službách pre Karla. Z tohto obdobia je pravdepodobne aj dokument, ktorým Karel zastavuje Vilémovi z Landštejna plat z dvoch dedín u Jemnice za pôžičku 100 kôp grošov, pravdepodobne za svoje dlhy Vilémovi. V září 1343 Karel pristúpil na prímerie s cisárom. Musel, nakoľko sa skomplikovala situácia v Sliezsku, kde sa nový vojvoda Jindřich Zaháňsky zmocnil Hlohova. Karel musel zasiahnuť, pričom sa do bojov zapojil aj poľský kráľ Kazimír, ktorý vstúpil do Hlohovska a pripojil si časť tohto územia.

Karel vynakladal veľa úsilia na udržania priateľstva s východnými susedmi, nakoľko týmto svoje spojenectvo stále ponúkal aj cisár. Karel navštívil poľského kráľa, kde pomáhal k jeho dohode s rádom nemeckých rytierov. Zároveň sa snažil pomôcť uhorskému kráľovi Ludvíkovi, ktorý žiadal Karla o podporu u pápeža, aby tento presadil uznanie jeho brata Ondreja ako spoluvladára na neapolskom tróne po smrti kráľa Róberta. Ondrej bol manželom Róbertovej dcéry Jany, ale bez účasti na vláde. Karel za týmto účelom neúspešne posielal do Avignonu za pápežom vyjednávačov.

Pápež Kliment VI. medzitým po predĺžení prímeria medzi francúzskym a anglickým kráľom na 3 roky, začal otvorene útočiť na Ludvíka Bavorského. Kliment vyzval cisára na podrobenie sa pápežskej kúrii do 3 mesiacov, pričom dokument (pápežský nález) obsahuje zmienku aj o tirolskej afére. Cisár si uvedomoval nutnosť urovnať problém s Lucemburkovcami a preto ponúkal Janovi Lucemburskému ako odškodnenie za Tirolsko sobáš svojej dcéry s Janovým najmladším synom Václavom ako aj odstúpenie Dolnej Lužice.

Do Čiech priniesol túto informáciu Hynek z Dubé, ktorý sa vrátil z rokovania v Avignone ohľadom zásahu pápeža v prospech Ondreja Uhorského. Karel sa obával, že sa jeho otec dohodne s cisárom za podmienok nevýhodných pre neho a jeho brata Jana Jindřicha. Preto radšej koncom roku 1343 aj on priamo vstúpil do rokovania s cisárom. Z Domažlíc spolu s bratom prostredníctvom poslov komunikovali s cisárom. Tento videl v paralelných rokovaniach s Lucemburkovcami ideálnu šancu znovu vyvolať medzi nimi rozkol. Táto jeho taktika už bola v minulosti viackrát úspešná.

V období, kedy bol Karel viazaný aktivitami voči cisárovi, mu pomáhal Vilém pri riešení problémov na Morave. Z útržkovitých dokumentov Summa Gebhardi sa dá vyčítať zásah Viléma z Landštejna v prospech 21 brnenských mešťanov v roku 1343, ktorí boli zadržaní spolu s tovarom v Trnave grófom Pavlom. Dôvodom bol dlh českého maršálka Pertholda z Lipé, za ktorý sa rok predtým brnenskí zaručili. Najprv mal situáciu riešiť posol Bernard, ale bol neúspešný. Problém musel riešiť Vilém z Landštejna, ktorý vycestoval za uhorským kráľom. Toho 4 týždne hľadal, kým ho zastihol vo vzdialenosti viac ako 100 míľ od Brna.

Vilém bol pravdepodobne o túto službu požiadaný Karlom alebo jeho bratom, aby sa zachovali dobré vzťahy a dohodnuté obchodné trasy s Uhorskom. Vilém mal diplomatické schopnosti a mohol využiť osobnú známosť s novým uhorským kráľom Ludvíkom, lebo v roku 1338 sa s ním stretol, keď dojednával spolu s markrabím Karlom a Těmom z Koldic jeho sobáš s Karlovou dcérou Markétou.

Jan Lucemburský koncom roku 1343 oficiálne pôsobil v Avignone aj ako prostredník medzi kúriou a cisárom, ale dostal od pápeža prísľub, že bude podporovať Karla pri jeho kandidatúre protikráľa voči Ludvíkovi Bavorskému. Pápež zároveň pozval Karla do Avignonu. Jan poslal Karlovi odkaz, aby prerušil rokovania s cisárom a pricestoval za pápežom. Karel neveril otcovi a odcestoval do Avignonu v únoru 1344 až priamo na pozvanie od pápeža Klimenta VI.

Karel spolu s otcom prišli do Avignonu rozhádaní pravdepodobne kvôli novým finančným nárokom kráľa Jana. Ich spor urovnával aj samotný Kliment VI. Hlavnou, ale skrytou témou rokovaní bol ich postup proti cisárovi. Návšteva však priniesla aj významné povýšenie pražského biskupstva na arcibiskupstvo. Doba tomu prijala, dovtedy nadriadený mohučský arcibiskup Jindřich z Virneburku prisluhoval cisárovi, a preto oslabenie jeho vplyvu na Čechy bolo pre pápeža vítané. Táto významná udalosť v prospech českej cirkevnej samostatnosti bola zároveň vhodnou kulisou pre konšpiračné rokovania. Z Avignonu odišiel kráľ Jan do Lucemburku a markrabě Karel do Bazileja. Obaja vedeli, že je potrebné naoko rokovať s cisárom, ale zároveň zbierať spojencov proti nemu. V Bazileji Karel rokoval s rakúskym vojvodom o sobáši svojej posledne narodenej dcéry Kateřiny s Albrechtovým najstarším synom Rudolfom. Jan Lucemburský sa zase snažil získať wettinskeho markgrófa Fridricha, ktorému tiež ponúkal Karlovu Kateřinu, keďže v rodine nebola žiadna iná voľná princezná.

Cisár sa dostal pod tlak, nakoľko v samotnej nemeckej ríši sa tiež postupne menila atmosféra. Ríšske kniežatá už považovali dlhoročný spor cisára s kúriou za neudržateľný. Báli sa, že cisár bude pápežom dotlačený k ústupkom na úkor ríšskych práv. Požadovali oddeliť osobné spory cisára od kompetenčných sporov ríše a kúrie. Túto atmosféru v pozadí pripravoval trevírsky arcibiskup Balduin.

Karel po odchode do Avignonu zveril vládu v Čechách bratovi Janovi Jindřichovi. Jan Jindřich asi trávil väčšinu času v Prahe a na riešenie problémov na Morave rád využíval Viléma z Landštejna. Napríklad v roku 1344 keď nedostal odozvu na svoje listy mestskej rade Olomouca, aby odsúdila zadržaného zločinca, požiadal Viléma o intervenciu. Ten požadovaný zásah v tom roku aj vykonal.

Karel spolu s otcom sa vrátili do Prahy v listopadu 1344 a slávnostne inštalovali prvého pražského arcibiskupa Arnošta z Pardubíc. Zároveň začali pripravovať novú krížovú výpravu do Pruska, na ktorú pozvali mnohé osobnosti Európy, tým ich získavali na svoju stranu a bránili útoku na svoje kráľovstvo.

Medzi pozvanými bol aj uhorský kráľ Ludvík, ktorého prišli koncom roku do Brna privítať Jan Lucemburský, Arnošt z Pardubíc ako aj Vilém z Landštejna. Všetci vyššie uvedení boli v Brne obdarovaní, pričom Vilém ako významný „přímluvce“ mešťanov na kráľovskom dvore dostal víno za 4 hřivny a lovaňské súkno za 4,5 hřivny.

Z Brna sa Jan Lucemburský vrátil do Prahy, kde s pánmi z Koldic dohodol odkúpenie ich léna panstvo Kupka za 2000 kôp grošov. Za prítomnosti Petra z Rožmberka, Viléma z Landštejna a Rusa z Litic zaplatil len 50 kôp, zvyšné mal kráľ zaplatiť v splátkach. Ako vidno Vilém poskytoval služby nielen Karlovi, ale keď bolo treba aj jeho otcovi. Pravdepodobne s Janem Lucemburským pred koncom roka 1344 vyrazil do Vratislavi, kde začínala krížová výprava.

Karel sa stretnutia v Brne nezúčastnil nakoľko vo Viedni rokoval s Albrechtom II. Habsburským, kde znovu potvrdil sobáš svojej dcéry Kateřiny s jeho synom Rudolfom. K výprave sa pripojil vo Vratislavi.

Pravdepodobne v období pred krížovou výpravou do Pruska bol Vilém z Landštejna oficiálne vymenovaný za hejtmana Moravy, lebo už v listine z 31. prosince 1344 sa uvádza jeho nový titul (capitaneo). Podľa tejto listiny Vilém predsedal súdu zloženého z brnenských a znojemských konšelov, ktorí mali rozhodnúť spor v Jemnici medzi mestskou radou a richtárom Jindřichom. Išlo o spor ohľadom uschovávania korešpondencie, pečatí a ostatných súčastí mestskej kancelárie.

S Jemnicou sa často spája meno pána Viléma, napr. v listine z 6. června 1345 potvrdzuje mestu donáciu markraběho Karla, že mestu patria bane v tzv. Jezičkách.

Získanie postu hejtmana Moravy bolo veľkým úspechom pana Viléma. Predpokladá sa, že v tejto funkcii vystriedal Pertholda z Lipé, ktorého dlhy pôsobili problémy v susednom Uhorsku. Obmedzenie postavenia pánov z Lipé na Morave privítali asi aj iné rody. S mocenským tlakom pánov z Lipé mali na Morave problémy aj ich príbuzní páni z Lichtenburku na Bítove, ktorým sa tlačili do ich dŕžav (hrad Vranov). Predpokladám, že páni z Bítova ako aj páni zo Šternberka boli Vilémovou oporou na Morave. Joseph Horký uvádza, že v dokumente z roku 1346 (Liber casuum forensium Moraviae) bol uvedený ako promarchio Albert von Sternberg. Neviem dohľadať tento dokument, ale vylúčiť sa to nedá, nakoľko Šternberk mohol dočasne zastupovať pána Viléma. Hlavnou devízou pána Viléma z Landštejna na Morave bola schopnosť nastoliť poriadok pri použití konsenzu s miestnymi rodmi ako aj udržovať mierové vzťahy so susedmi uhorským kráľovstvom a rakúskym vojvodstvom.

Nie je isté, či sa Vilém zúčastnil samotného ťaženia do Pruska, nakoľko okolo 2. února 1345 je v Brne, kde žiada na Karlov príkaz, aby mu mešťania vyplatili 300 hrivien striebra. Mešťania neboli schopní takúto sumu poskytnúť, zaviazali sa na 230 hrivien, ale v tom čase poskytli len 30 hrivien. Chýbajúci obnos musel Vilém zháňať inde, pričom asi spolupracoval so Smilom z Bítova. Dá sa o tom usudzovať, nakoľko 1. záři 1345 hľadal Viléma brnenský posol v Prahe kvôli predĺženiu termínu splatnosti 200 hrivien. Podľa Vilémovho následného rozhodnutia mali brnenskí mešťania zaplatiť daný dlh práve Smilovi z Bítova.

Výprava do Pruska nebola úspešná a navyše pri návrate domov sa poľský kráľ pokúsil markraběho Karla internovať v meste Kališ. Karel odhadol úmysel poľskej strany a s pomocou vratislavského hejtmana sa mu podarilo ujsť do Vratislavi. Dôvodom pokusu internovať Karla mohla byť zmluva, ktorú uzavrel poľský kráľ Kazimír v lednu 1345 s cisárom Ludvíkom Bavorským ohľadom sobáša cisárovho syna Ludvíka Římana a Kazimírovej dcéry Kunhuty. Vojenská časť zmluvy zaväzovala Kazimíra neuzatvárať s Lucemburkovcami žiadnu zmluvu bez účasti cisára a jeho synov.

Na pokus o zajatie Karla Jan Lucemburský reagoval príchodom do Vratislavi s vojskom, ale Karel medzitým dojednal s Kazimírom prímerie. Zozbierané vojsko bolo využité na útok na Bolka Svídnickeho, ktorý bol považovaný za sprostredkovateľa zmluvy medzi Kazimírom a cisárom.

Prímerie s Poľskom bolo len dočasné, cisár využíval nespokojnosť kráľa Kazimíra so stratou Sliezska a nespokojnosť uhorského kráľa Ludvíka s postojom pápeža voči právam jeho brata Ondreja v Neapole, aby ich získal do koalície proti Lucemburkovcom. Ako prvý začal útok na české územie zase poľský kráľ Kazimír, ktorý v červnu 1345 napadol Ratibořicko. Jan Lucemburský práve zbieral zemskú hotovosť v Kutnej Hore a okamžite zareagoval protiútokom, ktorý zahnal poľské vojsko až pod Krakov, pričom silné straty zaznamenal aj pomocný uhorský zbor. Cisár Ludvík Bavorský doma zbieral síce hotovosť, ale vôbec nezasiahol a nechal spojenca bez pomoci. Okamžitá reakcia českého vojska ako aj zlyhanie cisára spôsobilo rozpad protilucemburskej koalície.

Po návrate do Prahy, podľa listiny z 1. září 1345, udelil kráľ Jan Lucemburský výnosné panstvo Poděbrady s viacerými dedinami Hynkovi ze Žleb ako léno. Medzi svedkami, najmä Ronovcami, je ale na prvom mieste uvedený práve moravský hejtman Vilém z Landštejna. O Poděbrady bol veľký záujem a preto často menili lénnych majiteľov. Keďže sa jednalo o české panstvo je na mieste otázka, prečo ako prvý svedok vystupuje moravský hejtman pán Vilém? Hynek ze Žleb bol jeho zať a je vysoko pravdepodobné, že na rozhodnutí udeliť Poděbrady ako léno práve Hynkovi mal Vilém veľký podiel. Predpokladám, že po vojenskom konflikte kráľ Jan súrne potreboval finančnú hotovosť a pravdepodobne voči Hynkovi vyrovnával aj iné záväzky (hrad Ronovec, Stříbrné hory a možno aj hrad Klepý, ktorý dávnejšie prešiel od Hynka na kráľa). Vilém mohol sprostredkovať toto finančné vyrovnanie, čím získal pre zaťa výnosné panstvo. Hynkova dcéra Anežka (Vilémova vnučka) sa vydala za Bočka z Kunštátu a umožnila preniesť Poděbrady do vlastníctva rodu, pozdejšie nazývaného páni z Poděbrad (Vilém z Landštejna bol prapraprastarý otec Jiřího z Poděbrad).

V září 1345 bol zavraždený bezdetný vojvoda Vilém Henegavsko-Holandský, brat cisárovej manželky. Ludvík Bavorský stratil silného spojenca, ale videl šancu prostredníctvom manželky získať Henegavsko. Rovnaký nárok na Henegavsko si ale uplatňoval aj anglický kráľ Eduard III.

Kráľ Jan odišiel rýchlo do Lucemburska, ktoré susedilo s Henegavským vojvodstvom, nakoľko mohlo byť priamo cisárom ohrozené. Cisár sa rozhodol s českým kráľom vyjednávať a dohodnúť zmier. Jan informoval o tomto jednaní pápeža listom, v ktorom vysvetlil, že sa nechce dohodnúť s cisárom, ale ak rýchlo spoločne nezaútočia na cisára a nenastane voľba Karla ako nového rímskeho kráľa, bude musieť ustúpiť pod tlakom cisára a jeho spojencov. Tento list vytváral tlak na Klimenta VI., ktorý musel riešiť zložitú situáciu v Taliansku, kde bol zavraždený Ondrej, brat uhorského kráľa a zároveň sa stále cítil brzdený francúzskou obavou zo spojenectva cisára s Angličanmi. Na druhej strane hrozilo, že cisár sa posilní spojenectvom s uhorským kráľom a spolu ovládnu Neapolsko.

V lednu 1346 urobil cisár hrubú chybu, keď udelil Henegavsko ako léno svojej manželke. Tým definitívne padlo spojenectvo s anglickým kráľom a francúzsky dvor stratil zábrany brzdiť útoky pápeža proti cisárovi. To bola možno rozhodujúca skutočnosť, že pápež kladne odpovedal Janovi Lucemburskému na jeho list a jednoznačne sľúbil podporu jeho synovi Karlovi. Jan o tom informoval syna a navrhol spoločné stretnutie s pápežom. Karel vycestoval za otcom a vládu v Čechách zveril bratovi Janovi Jindřichovi a vládu na Morave Vilému z Landštejna.

Karel s Janem Lucemburským najprv navštívili trevírskeho arcibiskupa Balduina, s ktorým podrobne preberali ďalší postup. Balduin si bol vedomí svojho postavenia ako aj rizika v boji proti cisárovi, preto žiadal od Karla dohodu, ktorá okrem iného mala riešiť vyrovnanie prípadných škôd Balduina v boji s cisárom ako aj nákladov spojených s voľbou Karla ako nového rímskeho kráľa.

Z Trevíru sa Jan a Karel spoločne vybrali priamo do Avignonu, kde pápež Kliment VI., po vzájomných rokovaniach skutočne začal realizovať potrebné kroky k voľbe Karla ako nového rímskeho kráľa.

Odvolal doterajšieho mohučského arcibiskupa Jindřicha z Virneburgu a na jeho miesto vymenoval Gerlacha Nasavského. Zároveň poslal list kolínskemu arcibiskupovi, aby sa spolu s trevírskym a mohučským arcibiskupmi a českým kráľom Janom dohodli na voľbe nového kráľa. 13.dubna 1346 Kliment VI. vystúpil proti cisárovi a vyhlásil, že je ochotný z pápežskej moci sám zvoliť nového rímskeho kráľa, pokiaľ kurfirsti nepristúpia sami k bezodkladnej voľbe nového kráľa. Túto výzvu pápež rozoslal následne aj ostaným ríšskym kniežatám. Kliment VI. za svoju podporu požadoval od Karla splnenie viacerých požiadaviek formou prísahy. Tieto oslabovali postavenie kráľa rímskej ríše voči pápežovi, čo silne znižovalo Karlovu prestíž. Dňa 22.dubna získal Kliment VI. od Karla pred celým konzistóriom požadované sľuby. Ku Karlovým záväzkom sa následne pripojil aj kráľ Jan.

28. dubna sa pápež obrátil na ríšskych kurfirstov – voliteľov, aby sa zriekli cisára Ludvíka Bavorského a zvolili nového kráľa. Na výzvu nového mohučského arcibiskupa Adolfa Nasavského sa mali kurfirsti zísť a nového kráľa zvoliť. Zároveň pápež vyzval mesto Aachen (Cáchy), aby umožnilo korunováciu nového rímskeho kráľa. Karel po odchode z Avignonu odišiel znovu do Trevíru, kde sa znovu radil s arcibiskupom Balduinom o následnom postupe v ríši a možno aj podpore zo strany Francie.

Nevieme, kto rokoval s francúzskym dvorom o Karlovej voľbe, ani aké záväzky boli prijaté. Bol to buď Balduin alebo Jan Lucemburský, ale bez tejto podpory by Karlovo zvolenie nebolo možné.

Samotná voľba Karla za nového rímskeho kráľa prebehla 11.července 1346 u starobylého kráľovského stolca pri meste Rhens, kde za Karla hlasovali všetci prítomní volitelia arcibiskupi trevírsky, mohučský a kolínsky, saský vojvoda Rudolf a český kráľ Jan. Voľba prebehla bez veľkej pozornosti, nakoľko ríšske mestá ostávali verné cisárovi Ludvíkovi a ríšske kniežatá sa väčšinou neangažovali, aby na seba neobrátili hnev cisára.

Pár dní po voľbe prišla z Francúzska správa, že sa anglický kráľ vylodil v Normandii a začal vojenské ťaženie proti francúzskemu kráľovi. Ten povolával všetkých svojich spojencov, vrátane kráľa Jana a jeho syna Karla. Lucemburgovci sa aktívne zapojili do vojenského ťaženia. Pomáhali brániť prechodu anglického vojska cez rieku Sommu. To rieku nakoniec prešlo pri jej ústí do mora pri odlive a anglický kráľ Eduard III. tiahol ku Calais. Francúzske vojsko sa hnalo za ním, aby mu tento zámer prekazilo a na otvorenom poli ho porazilo vďaka svojej presile. Anglický kráľ, keď videl, že nestihne prísť až do Calais, sa zastavil na strategicky výhodnom návrší pri mestečku Crécy, kde zaujal obranné postavenie. Dňa 26. srpna došlo k bitke, ktorá sa skončila katastrofálnou porážkou francúzskeho vojska a jeho spojencov. Anglický kráľ vďaka premyslenej taktike a svojim lukostrelcom dokázal ničiť postupné nekoordinované útoky francúzskeho vojska. Francúzsky kráľ Filip VI. nedokázal zastaviť postupne prichádzajúce oddiely svojho vojska, ktoré za pochodu útočili na pripravené anglické jednotky, ktoré ich lukostreľbou decimovali.

Keby sa francúzske vojsko riadilo radou svojich prieskumníkov (medzi inými aj Monka Bazilejského, verného sprievodcu kráľa Jana), ktorí radili počkať s útokom na druhý deň, možno by sa bitka vyvíjala inak. Anglické jednotky boli vlastne v pasci (stačila trpezlivosť a nechať Angličanov vyhladovať). V bitke padol výkvet francúzskej šľachty ako aj kráľ Jan Lucemburský. Spolu s ním aj veľká časť jeho českej družiny, výkvetu mladej generácie českej šľachty, vrátane syna Petra z Rožmberka, Jindřicha. Zraneného Karla, údajne na otcov príkaz, z bitky vyviedol rytier Jan z Rodenmachern.

Nemáme vierohodné informácie, či niekto z landštejnského rodu sprevádzal Jana a Karla u Crécy, hypoteticky tam mohol byť Zbyňek z Ledenic, ktorý je v niektorých genealogických zdrojoch uvádzaný ako brat Viléma z Landštejna a ako rok jeho smrti sa uvádza práve rok 1346.

Českí historici niekedy podceňujú význam kráľa Jana Lucemburského pre Čechy. Vidia v ňom cudzinca, ktorý finančne zneužíval České kráľovstvo. Realita nemusela byť taká čierno-biela. Kráľ Jan sa musel starať o obe svoje mocenské enklávy a preto často musel tráviť čas v Lucembursku a jeho okolí. Treba si uvedomiť, že priniesol do Čiech vyspelú kultúru západnej Európy, naučil českú reprezentáciu pohybovať sa v prostredí Rímskej ríše, Francúzska a Talianska. Cez svoju dynastickú linku poskytol Karlovi silnú oporu, bez ktorej by tak mladý panovník nemohol dosiahnúť vrcholné postavenie v ríši. Svoju rytiersku povahu neraz využil v prospech Českého kráľovstva. Už slepý neváhal vytiahnuť v roku 1345 do boja proti poľskému kráľovi, ktorý napadol Ratibořsko. Za nedocenený považujem hlavne podiel kráľa Jana na víťazstve v bitke u Mühldorfu v roku 1322, ktoré na dlhé roky potlačilo vplyv Habsburgovcov a naopak umožnilo expanziu Českému kráľovstvu.

Karlovo postavenie v ríši po bitke u Crécy bolo otázne. Bol síce zvolený väčšinou kurfirstov, ale ríšske mestá ostali verné cisárovi a ostatné ríšske osobnosti vyčkávali. Našťastie Ludvík Bavor podcenil dôležitosť Karlovej voľby, jeho ideologický propagátor Wiliam z Occamu síce označil posmešne Karla za „kráľa klerikov“, ale cisár vojensky proti Karlovi nezasiahol. Pre nesúhlas Aachenu otvoriť Karlovi brány bol Karel nútený zorganizovať korunováciu v Bonne, rezidenčnom meste kolínskeho arcibiskupa. Následne bola Karlova voľba potvrdená pápežom, ktorý žiadal Karla o zásah v Taliansku. Karel bez patričného zázemia nemal šancu plniť pápežove očakávania, preto vymenoval Balduina za vikára (svojho zástupcu) v nemeckej časti ríše a ponáhľal sa domov do Čiech. Snažil sa ísť čo najkratšou cestou aj cez územia ovládané Ludvíkom Bavorským. Časť cesty absolvoval prezlečený za panoša, aby nebol spoznaný a zajatý, čo by spôsobilo krach celého jeho snaženia. Tento spôsob inkognito vystupovania Karla nebol ojedinelý, uchyľoval sa k nemu rád a často. Do Čiech Karel prišiel v lednu 1347. Stav kráľovstva považoval asi za dobrý, lebo krátko nato odcestoval do Viedne, kde rokoval s rakúskym vojvodom Albrechtom II. a uhorským kráľom Ludvíkom. Albrecht II. bol pod tlakom cisára a len obtiažne udržoval neutralitu, pričom chcel naďalej udržať tento stav. Uhorský kráľ Ľudovít sa chystal na zásah do Neapola, kde zavraždili jeho brata Ondreja a Karel na základe požiadaviek pápeža sa ho neúspešne pokúšal od toho odhovoriť.

Z Tirolska prichádzali správy, že miestna šľachta sa búri proti cisárovi a jeho synovi, preto sa Karel rozhodol o útok na Wittelsbachovcov na tomto mieste. Nástupným miestom sa stal Trident, kde biskup Mikuláš bol silný podporovateľ Lucemburkovcov. Karel nemohol oficiálne prejsť s vojskom cez Rakúsko, preto české jednotky ním prechádzali po častiach a samotný Karel prechádzal v prezlečení za pútnika. Biskup Mikuláš v Tridente pripravoval zázemie na útok a preto sem smerovali české posily. Na tomto tirolskom ťažení sa zúčastnil aj Vilém z Landštejna. Ťaženie nebolo úspešné nakoľko tirolská šľachta sa úplne nepridala na Karlovu stranu a českým jednotkám sa podarilo síce dobyť obľúbené sídlo tirolských vojvodov Zenoburg v Meráne, ale Markéta Tirolská sa stiahla do pevného hradu Tirol, ktorého dobytie bolo nad sily českých jednotiek. Navyše sa jej blížil na pomoc manžel Ludvík Braniborský s vojskom, ktoré sa nepodarilo Čechom zastaviť. Čiastočným úspechom bolo znovuzískanie miest Feltre a Beluno. Karel bol v Tridente vyzývaný na cisársku cestu do Ríma. Reálne vyhodnotil svoju minimálnu šancu na úspech a rozhodol sa vrátiť do Čiech. Bavorské jednotky následne vyhnali tridenského biskupa, poslednú lucemburskú oporu v tejto oblasti.

V Tirolsku Karel asi pochopil, že musí v boji o rímsku korunu ísť vlastnou cestou bez ohľadu na často nereálne želanie Klimenta VI. Nebolo možné tiahnuť do Ríma cez nevyspytateľné talianske územia a mať v ríši za chrbtom stále silného oponenta. Karel musel zahodiť svoje sľuby pápežovi a všetkými dostupnými prostriedkami si najprv získať plné uznanie v nemeckej časti ríše.

V Čechách sa nechal konečne Karel spolu s Blankou 2. září 1347 korunovať z rúk arcibiskupa Arnošta z Pardubíc, pričom predtým sám upravil korunovačný akt.

Slávnostnej korunovácie 2. září 1347 sa zúčastnil aj Vilém z Landštejna a za Rožmberkovcov syn Petra I., mladý Jošt, ktorý zastupoval chorého otca vo funkcii najvyššieho kráľovského komorníka. Pred korunováciou Karel zároveň udelil pražskému arcibiskupovi právo korunovať českých kráľov. V preambule listiny uvádza, že tak rozhodol na žiadosť českých hodnostárov. V týchto listinách sú medzi prvými uvedení Jošt z Rožmberka, Vilém z Landštejna, Pertold a Čenek z Lipé. Ako vidno z uvedeného poradia šľachticov, Vilém z Landštejna nechal mladého Jošta zaujať čestné miesto prvého šľachtica v kráľovstve a podporoval udržanie funkcie komorníka v rode Rožmberkovcov. Peter I. z Rožmberka zomrel dňa 14. října 1347, čím Vilém stratil dlhoročného priateľa, pomocníka a radcu. Pravdepodobne Petra oslabila aj smrť jeho najstaršieho syna Jindřicha v bitke u Crécy, pričom práve do neho Petr vzdelaním a výchovou vkladal budúcnosť rodu.

Popri aktivitách v Prahe musel pan Vilém zároveň riešiť problémy na Morave. Častokrát na diaľku pomocou poslov. Ešte v roku 1347 prišiel za Vilémom posol z Brna so žiadosťou o pomoc pri riešení sporu s olomouckým biskupom Janom Volekom. Biskup chcel vyberať v Brne clo počas výročného trhu a zároveň porušoval aj iné privilégia mesta. Brnenskí odporcovia biskupa boli uväznení a nad mestom biskup vyhlásil interdikt. Tento spor nemal pán Vilém čas riešiť, nakoľko z príležitosti korunovácie sa zišiel zemský snem, ktorý poslúžil aj na zvolanie vojenskej pohotovosti na vojnu s cisárom. Wittelsbachovci ohrozovali Balduina v ríši, napádali českých spojencov v Švábsku, vyhnali českú posádku z Tridentu a boje sa blížili aj k bavorsko-českému pohraničiu. Karel sa rozhodol vyriešiť boj o ríšsky trón otvorenou vojenskou konfrontáciou, inak by sa jednalo o nekonečné a finančne drahé súperenie, akým bolo dvojvládie Ludvíka Bavorského s Fridrichom Habsburským. Pravdepodobne videl šance vo väčšom bojovom odhodlaní českých jednotiek oproti tradičnej zbabelosti cisára, ale zároveň potreboval uľahčiť situáciu tiesneným spojencom. Začiatkom října vytiahol Karel s vojskom smerom na Domažlice, pričom tohto ťaženia sa zúčastňovali všetci bojaschopní, vrátane Viléma z Landštejna.

Karel musel pre vojnu s cisárom komplikovane zháňať peniaze a robiť zástavy kráľovského majetku, ktoré predtým kritizoval u svojho otca. Jindřich z Hradce napríklad dostal do zástavy Domažlice.

K samotnému boju nedošlo, nakoľko na hraniciach s Bavorskom zastihla Karla správa, že cisár Ludvík Bavorský zomrel na poľovačke. Z nebezpečného vojenského ťaženia sa stal víťazný pochod ríšskym územím, lebo nebolo proti komu bojovať. Karel v tom momente nemal protikráľa a ríšske mestá mu postupne váhavo otvárali brány. Nebolo isté, či sa situácia ešte neotočí, preto si napríklad mesto Regensburg vyžiadalo záruky od Karla, ale aj od českých šľachticov, pánov z Vartemberka, Pertolda a Čeňka z Lipé, Viléma z Landštejana a Jindřicha z Hradce, že v prípade napadnutia Wittelsbachom prídu mestu na pomoc. Ludvík Bavorský bol síce mŕtvy ale jeho najstarší syn Ludvík Braniborský bol schopný a húževnatý bojovník.

Vojenské ťaženie skončilo v Norimberku, kde sa ku Karlovi začali schádzať zástupcovia aj iných miest a žiadali nového kráľa o potvrdenie svojich privilégií. Karel mohol rozpustiť väčšinu svojho vojska a ujímať sa vlády v ríši. Karel sa rozhodol stráviť Vianoce v Bazileji. Tu sa od Balduina začiatkom roku 1348 dozvedel, že Wittelsbachovcom sa podarilo nájsť protikandidáta na rímskeho kráľa, a to anglického kráľa Eduarda III. Po porade s Balduinom sa rozhodol Karel s anglickým kráľom rokovať o jeho odstúpení. Eduard III. bol realistický a vzdal sa kandidatúry, pričom sa Karel musel zaviazať, že nebude proti nemu bojovať na strane francúzskeho kráľa. Karlov odklon od významného spojenca Francie bol zištný, ale nemal čas a ani prostriedky na zdĺhavý boj o moc. Cisárov syn Ludvík Braniborský bol nebezpečný a bolo potrebné jeho porážku dotiahnuť do konca. Karel sa presunul do Trevíra, kde rokoval so svojim prastrýkom Balduinom a následne mu odovzdal moc v ríši a vrátil sa do Prahy. Predtým na rokovaniach s Balduinom musel Karel znovu riešiť svoje obrovské finančné záväzky voči nemu. V listine z ledna 1349 je ako prvý ručiteľ uvádzaný Vilém z Landštejna, ktorý má v prípade potreby vykonať dlžnícke leženie spolu s dvoma vlastnými služobníkmi v Sarburgu (tými služobníkmi mohli byť aj jeho synovia Ojíř a Litold). Z tejto listiny sa dá predpokladať, že Vilém mohol sprevádzať Karla počas celého jeho posledného pobytu v ríši.

Po návrate domov v druhej polovici února 1348 Karel zakladá Nové Město Pražské a univerzitu, ktorej schválenie dostal od Klimenta VI. ešte v roku 1347.

Pápež Kliment VI. nemal potrebné informácie o ďalších plánoch nového rímskeho kráľa a vedel, že Karel je priveľmi šikovný, aby ho mohol nechať bez kontroly. Vyslal preto na prieskum apoštolského nuncia Aliota Lucia, ktorý dorazil do Prahy 19. kětna 1348. Papež ho doporučil pražskému arcibiskupovi Arnoštovi z Pardubíc, ale zároveň ho žiadal navštíviť Karlových dôverníkov, ktorí ho mohli najlepšie informovať o úmysloch rímskeho kráľa. Medzi týmito dôverníkmi sú uvedení Mikuláš z Lucemburku, Mikuláš Luckov z Brna, Vilém z Landštejna a saský vojvoda Rudolf I.

Pápežská kúria zvyčajne mávala vynikajúce, často aj zákulisné informácie z panovníckych dvorov, nakoľko využívala svojich cirkevných hodnostárov ako špionážnu sieť. Nevieme, či Vilém nuncia informoval o Karlovych plánoch, ale samotné odporučenie Viléma svedčí o jeho postavení v najužšom kruhu rímskeho kráľa, kde mal prehľad o jeho plánoch. Zároveň z vyslania nuncia do Čiech vyplýva, že Karel vedel so svojimi spolupracovníkmi vynikajúco tajiť svoje skutočné plány.

V květnu 1348 trávil Karel dlhší čas v Brne, kde aktívne riešil rôzne žiadosti, mimo iných vydal príkaz Vilémovi (označený ako Burggraf zu Spielberg) a ostatným úradníkom Moravy, aby dedinu Přibice, patriacu bratom johanitom z domu v Horní Kounici, nezaťažovali daňami, nakoľko dostala úľavy ešte od jeho otca. Pravdepodobne sa v tomto období konali aj zemské dni, po ktorých boli na Morave vedené už len 2 rady zemských dosiek – Brnenská a Olomoucká. Tento akt bol asi vyvrcholením dlhodobejšieho úsilia na štandardizovanie právneho prostredia na Morave. Jozef Horký uvádza, že Vilém z Landštejna pripravoval zemské dni, na ktorých zjednotil zle spravované súdne dosky z cúd Brnenskej, Znojemskej a Jemnickej do nových brnenských zemských dosiek.

Už v predchádzajúcom období sa Vilém zúčastňoval mnohých súdnych zásahov v Čechách (často zasadal na zemskom súde) ako aj na Morave. Jeho kompetencie pre úpravy súdnictva mohli súvisieť s poverením od samotného Karla, ktorý sa snažil vo všetkých svojich zemiach zaviesť poriadok v zákonoch ako aj dokumentoch. Vilém bol v tomto období už asi druhýkrát ženatý. Jeho nová manželka, Eliška z Dubé, pochádzala z rodiny právnych špecialistov (otec Ondřej starší a brat Ondřej mladší z Dubé). Keďže Eliška sa bohatstvom rodu asi nerovnala Vilémovi, jednalo sa asi o sobáš z lásky. Eliškina rodina asi taktiež pomáhala Vilémovi budovať jeho právne vzdelanie.

Z Brna sa Karel spolu s dvorom presunul do Znojma, kde sa zišlo významné ríšske zastúpenie Gerlach Mohučský, Arnošt z Pardubíc, Jan Volek, Rudolf Saský, Albrecht II. Rakúsky, Barnim, vojvoda Štetínský, Mikuláš II., vojvoda Tešínsky, ... ako aj česká šľachta Čenek z Lipé, Jošt z Rožmberka, Vilém z Landštejna, Štepán zo Šternberka a Ondřej z Dubé. Tí ako svedkovia vystupujú aj pri potvrdzovacích listinách Karla pre pánov z Carrary a ďalších severotalianskych šľachticov a v následnej listine menujúcej Jakuba z Carrary ako ríšskeho vikára v Padove. Hlavným Karlovým aktom bolo udelenie Rakúska, Štajerska, Korutánska a Kraňska ako léno rakúskym vojvodom Albrechtovi a jeho synom Rudolfovi a Fridrichovi. Karel zároveň potvrdil sobáš svojej dcéry Kateřiny s Rudolfom Habsburským, čím sa snažil napevno pripútať Habsburgovcov na svoju stranu.

V Znojme taktiež Karel uzavrel zmluvu s Barnimom vojvodom štetínsko-pomoranským, potvrdil mu príslušnosť k ríši a spojenectvo. Tieto kroky viedli k vytvoreniu koalície spolu s Rudolfom Saským a biskupom Magdeburským, ktorá obkľučila Braniborsko v rukách Ludvíka Braniborského. Cieľom bolo čo najkôr zlomiť jeho moc. Z Moravy sa Karel presunul do Prahy a Vilém z Landštejna asi Karla odprevádzal, nakoľko ho vidíme na jeho listine z 8.července v Prahe pre vojvodov Meklenburských.

Napriek tomu, že Karel budoval silnú koalíciu proti Wittelsbachovcom nemohol odmietnuť iniciatívu Albrechta Habsburského, aby sa pokúsili rokovať s Ludvíkom Braniborským v Pasove.

Na tieto rokovania sprevádzal Karla aj Vilém z Landštejna a v predvečer rokovaní si nechal Vilém z Landštejna potvrdiť dovtedy získané privilégia od Lucemburkovcov pre svoj rod. Karel Vilémovi potvrdil všetky privilégia, a asi potvrdil Vilémové majetky ako alodérne, nakoľko predchádzajúci lénny vzťah mal skončiť úmrtím kráľa Jana Lucemburského.

V listine Karel oslovuje Viléma „fidelibus nostris – náš verný“, čo svedčí o dôvernom vzťahu Karla k Vilémovi. Tým spochybňuje názory niektorých historikov o zrade Karla zo strany pana Viléma v roku 1336 (vychádzali z privilégia Jana Lucemburského vydaného u Neukirchene 1. srpna 1336).

Samotné rokovania v Pasove boli búrlivé a nedopadli úspešne. Priaznivci Ludvíka Bavorského dehonestovali symboly českého kráľa a Karel to využil ako dôvod na návrat do Čiech. Cestou domov Karla zastihla smutná správa o úmrtí jeho manželky, v Čechách obľúbenej Blanky z Valois.

Koncom srpna a začiatkom záři sa Vilém nachádzal spolu s Karlom v Prahe. Svedčí na listine pre kláštor mníšok benediktínskeho rádu v Prahe a 3 listinách pre kláštor v Pustiměři: potvrdenie práv a venovaní kláštora v Pustiměři, uvolnenie z jurisdikcie ľudí a majetok kláštora spolu s udelením práv tomuto kláštoru, a potvrdenie práv kláštoru v Pustiměři udelené v roku 1341 (skrátený obsah listín).

V srpnu 1348 sa zároveň na dvore magdeburského biskupa objavil tulák, ktorý o sebe tvrdil, že je bývalý braniborský markrabí Waldemar, ktorý v roku 1319 neumrel, ale sa vydal na púť do svätej zeme. Teraz sa vracia a chce prevziať svoje Braniborsko. Presadenie tohto „staro-nového“ vládcu v Braniborsku bola ideálna cesta, ako zbaviť Ludvíka Braniborského jeho základne a kurfirstského hlasu. Keď Karel vytiahol s českou vojenskou hotovosťou proti Ludvíkovi, cestou sa v Budišíne stretol s Waldemarom a uznal ho ako právoplatného braniborského vládcu. Následne pravosť Waldemara potvrdila komisia tvorená vybranými severonemeckými kniežatami. Stvoriteľom lživého Waldemara bol pravdepodobne Rudolf Saský, ktorý spolu s ďalšími spojencami mohli profitovať na úkor území držaných Ludvíkom Braniborským. Proti nemu bola akákoľvek zbraň dobrá. Vojenskou presilou tiesnený Ludvík sa udržal vo Frankfurte nad Odrou a okolí. Výsledok bojov bol nerozhodný, čo znamenalo pre Karla pokračujúce finančne nároky na boj o uznanie ako rímskeho kráľa. Karol sa preto z Braniborska vojensky stiahol a boj s Wittelsbachom prenechal len spojencom.

V prosinci 1348 bol Vilém z Landštejna znovu v Brne kde predsedal súdu spolu s Gerhartom z Kunštátu a ďalšími sudcami ohľadom sporu olomouckého biskupa s brnenskými konšelmi. Výsledkom bola ich vzájomná dohoda. Túto ale už v lednu 1349 Jan Volek porušil a znovu vyhlásil nad Brnom interdikt. Brnenskí poslali posla s informáciou pánovi Vilémovi do Třebone. Vilém prišiel do Brna začiatkom pôstu, ale Jan Volek sa vyhýbal dohode. Brnenskí sa pána Viléma pýtali, či sa majú sťažovať u Arnošta z Pardubíc. So súhlasom pána Viléma sa kauza dostala pražskému arcibiskupovi a Janovi Jindřichovi. Až po obžalove a výzve na zrušenie interdiktu prejavil Jan Volek ochotu k urovnaniu sporu. Pan Vilém sa medzitým vrátil do Třebone, kde ho zastihol posol s textom dohody, aby ju pečatil. Olomoucky biskup sa ale zmieru znovu vzoprel.

Olomoucký biskup Jan Volek bol pre Viléma z Landštejna partner, s ktorým musel na Morave dobre vychádzať, čo nebolo často ľahké, nakoľko Jan Volek ťažko znášal, že bol podriadený pražskému arcibiskupovi. Jan Volek bol na svoje postavenie precitlivelý a úzkostlivo strážil všetky svoje niekedy aj pochybné práva. Vilém postupoval voči Janovi Volekovi veľmi opatrne a snažil sa mu vychádzať v ústrety (viď svedectvo Viléma na 3 listinách pre kláštor v Pustiměři v roku 1348, do ktorého založenia vkladal Jan Volek obrovské osobné úsilie). Napriek ústretovosti pána Viléma, olomoucký biskup stále robil záludné problémy.

Nedokončený boj s Ludvíkom Braniborským mal svoje následky. Karlova opozícia v ríši si našla nového kandidáta na rímskeho kráľa, málo významného Günthera zo Schwarzburgu. Pre jeho zvolenie Wittelsbachovci síce využili aj hlasy silne pochybných voliteľov Jindřicha z Virneburgu, ktorý bol odvolaný pápežom a Ericha Lauenburského, ktorý si prisvojoval hlas saského kurfirsta, hlas samotného braniborského markrabího bol pri návrate Lžiwaldemara tiež zneistený. Jediný skutočne nespochybniteľný bol hlas falckého grófa Rudolfa. Karel musel znovu zozbierať hotovosť a vytiahnuť proti Güntherovi. Musel znovu zháňať pôžičky a dávať viaceré majetky do zálohy.

Karel ale bojoval aj inými zbraňami. Bol vdovcom a preto na získanie spojencov bolo možné využiť sobáš s vhodnou nevestou. Bola mu ponúkaná za manželku dcéra anglického kráľa, pápež zase nabádal Karla, aby si našiel manželku na francúzskom kráľovskom dvore. Karel ale všetkých prekvapil. Najprv takticky získal od Klimenta VI. dišpenz pre svoje budúce manželstvo, v ktorom nebolo uvádzané meno manželky. Následne zverejnil, že po tajných rokovaniach s Rudolfom Falckým, si vybral za manželku jeho dcéru Annu. Pre jeho opozíciu to bol šok, lebo tým stratila posledný nespochybniteľný voliteľský hlas. Šok to bol aj pre Klimenta VI., nakoľko vôbec nečakal, že Karel si vezme za manželku členku rodiny Wittelsbachovcov, proti ktorým sa Karel zaviazal bojovať. Následne sa Karel zameral na boj proti Jindřichovi z Virneburgu. Zozbieral vojsko a začal ohrozovať jeho mesto Eltville. Keď ešte aj protikandidát Günther vážne ochorel zlomil sa aj odpor Ludvíka Braniborského. Jindřich z Virneburgu ako aj Ludvík začali s Karlom rokovať o dohode, za akých podmienok ho uznajú za rímskeho kráľa. Rokovania, ktoré prebiehali v Eltville boli pre dovtedajších prívržencov Karla ako aj pápeža šokujúce, nakoľko Karel nedbal na záujmy viacerých dovtedajších spojencov a vyrokoval dohody, ktoré porušovali jeho záväzky voči nim.

Karel bol následne kritizovaný za túto svoju vierolomnosť, ale jeho oponenti v minulosti často taktiež používali lesť a zradu. V roku 1333 bol Karel ešte zásadový, keď sa hádal s otcom, ktorý zvažoval predať im verné mesto Luccu hoci aj nepriateľskej Florencii. V roku 1349 bol už Karel pragmatickým vládcom, ktorý neváhal využívať všetky prostriedky na dosiahnutie svojho cieľa.

Po dohodách z Eltville sa mohol Karel konečne nechať korunovať za rímskeho kráľa v správnom korunovačnom meste Aachene, v chráme, ktorý nechal postaviť jeho veľký vzor Karel Veliký.

Karel následne znovu prenechal vládu v ríši svojmu prastrýkovi Balduinovi a vrátil sa domov do Prahy pokračovať v budovateľskom úsilí. V druhej polovici roka 1349 ho zastihli smutné správy o smrti svojej dcéry Markéty, manželky uhorského kráľa Ludvíka ako aj o smrti svojej tety Bony, manželky francúzskeho následníka trónu. Podarilo sa dosiahnuť oficiálny rozvodu jeho brata Jana Jindřicha s Markétou Korutánskou. Bolo potrebné Janovi Jindřichovi udeliť postavenie a nájsť správnu manželku. Na vianočnom sneme 26. listopadu 1349 Karel udelil bratovi Moravu ako léno a zadefinoval dedičskú postupnosť ich rodu. V ten istý deň Jan Jindřich vydal potvrdenie - lénny reverz.

V týchto listinách samozrejme vystupujú aj páni z Landštejna. Na prvej listine je uvedený Smil z Landstejna a na reverze Jana Jindřicha už Vilém z Landštejna. Nie je známe, či Vilém prišiel pozdejšie a dovtedy ho zastupoval brat Smil, alebo sa jedná o editorský omyl pri prepise. Vilémovi z Landštejna týmto aktom mala teoreticky skončiť funkcia moravského hejtmana.

Vilém asi odovzdal novému markraběmu svoj úradnícky kabinet a možno aj nedokončené kauzy, ako napr. spor Brna s olomouckým biskupom. V nasledujúcom období však Vilém občas znovu vystupuje na Morave, ale asi vždy z poverenia alebo súhlasom Jana Jindřicha.

Použitá literatúra
Zdeněk Žalud: „Páni z Landštejna do doby husitské“ Praha 2001
Jiří Spěváček: „Karel IV“ Nakladatelství Svoboda, Praha 1979
Lenka Bobková: „Velké dejiny zemí koruny České“ – svazek IV.a 1310 – 1402, Paseka 2003
František Kavka: „Karel IV. Historie života velkého vladaře“, ARGO 2016.
František Kavka: „Čtyři ženy Karla IV. Královské sňatky“, Paseka Praha –Litomyšl 2002
Robert Antonín - Tomáš Borovský: „Vjezd středověkého panovníka do města“
Karel Komárek: „První Vítkovci“, Praha 2009 (z internetu)
Joseph Teplý – Archiv fur Geographie, Historie, Staats und Kriegskunst 13. október 1820 (z internetu)
Dostupné internetové zdroje - Centrum medievistických studií, Regesta Imperii a iné.

Zdroj obrázků: Wikimedia Commons