Zlatá doba Striebornej ruže - 5.časť

Autor: Mildi <(at)>, Téma: Šlechta, Vydáno dne: 14. 08. 2011

Od roku 1327 začal Vilém z Landštejna častejšie sprevádzať Jána Lucemburského na jeho cestách mimo územia Českého kráľovstva, pričom získaval komplexnejší pohľad na jeho konanie v rámci európskej politiky ako aj na spôsob využívania prostriedkov plynúcich z Čiech. Vilém začal detailnejšie chápať súvislosti ríšskej politiky a hracie možnosti českých kráľov. Sám sa stal súčasťou mocenského mechanizmu presadzovania lucemburských záujmov v európskom politickom priestore.

Zahranično-politické ciele Jána Lucemburského mali vplyv aj na rozhodovania v rámci českého kráľovstva, pričom aj Vilém z Landštejna ako spolupracovník kráľa musel tieto ciele akceptovať. Typickým príkladom je napr. udelenie patronátneho práva nad kostolom vo Vodňanoch kláštoru v Schlägli. Vilém z Landštejna udelil toto privilégium 2. června 1327, na základe rozhodnutia českého kráľa. Udelenie vykonal na svojom obľúbenom hrade Hluboká ( Frohburg, ktorý mal v zástave ), pod ktorý patrilo aj podacie právo pre kostol vo Vodňanoch.
Prirodzená otázka, prečo bolo potrebné toto patronátne právo udeliť práve zahraničnému kláštoru, keď o mnoho bližšie sa nachádzali domáce kláštory?
Vysvetlenie je ľahšie pochopiteľné práve pri pohľade na zahraničné ciele českého kráľa. Kláštor v Schlägli ( v blízkosti českých hraníc ) bol počas bojov o titul rímskeho kráľa medzi Ľudovítom Bavorským a Fridrichom Habsburským značne poškodený a blízko zániku. O jeho záchranu sa medzi inými usilovali darmi aj rožmberkovci, ale hlavne ho podporovali dolnobavorskí vojvodovia Jindřich II. Starší ( budúci manžel Markéty - dcéry Jána Lucemburského ) a jeho brat Oto IV.
Pri postupne chladnúcich vzťahoch Jána Lucemburského s rímskym kráľom Ľudovítom Bavorským bolo južné Bavorsko dôležité ako spriatelená krajina a most do Tirolska, kam smerovala ďalšia mocenská expanzia českého kráľa. Podpora kláštora v Schlägli preto bola podporou juho-bavorských vojvodov so sekundárnym cieľom, zaistiť si ich podporu a možnosť prechodu z českého územia k Tirolsku a Korutánsku.
V podpore Jindřicha staršieho Dolnobavorského sa angažoval aj Peter z Rožmberka, o čom svedčia aj dlžoby Jindřicha voči Petrovi. V roku 1328 je deklarovaných viacero dlžôb napr. dlh 260 kôp grošov za vojenskú pomoc a pomoc pri splácaní pevnosti Hirstein, ktorú odkúpil Jindřich Dolnobavorský od Oldřicha z Leuchtemberka.

Obaja naši vítkovci podporovali zahraničné aktivity Jána Lucemburského nie len vlastnými pôžičkami, ale občas museli k veľkým finančným zárukám získať aj záruky ďalších významných šľachticov.
Napr. Jiří Spěváček uvádza, že začiatkom roku 1328 obdržal Jindřich Korutánsky sľub niektorých českých pánov zaručujúcich záväzky Jána Lucemburského. Jednalo sa asi o záväzky pánov: Mikuláša II. Opavského, Jindřicha st. aj ml. z Lipé, Ješka z Kravař, Beneša z Vartemberka a Ješka z Michalovic,, ktorých pripojenie k zárukám za českého kráľa, si navyše vyžiadal Jindřich Korutánsky od Viléma z Landštejna a Otu z Bergova na rokovaní v Meráne na jeseň roku 1327. Je možné sa domnievať, že Vilém musel v roku 1327 a 1328 rokovať s týmito pánmi a presviedčať ich k pripojeniu k zárukám za záväzky Jána Lucemburského. Nie všade asi bola vysoká ochota k podobným záväzkom, napr. prísľub od Mikuláša Opavského sa podarilo získať až 30. července 1328.


V európskej politike roku 1328 dominoval vyostrujúci sa spor Ľudovíta Bavorského s pápežom Jánom XXII. Rímsky kráľ začiatkom tohto roku vstúpil do severného Talianska a následne do Ríma, kde sa nechal korunovať za rímskeho cisára aj keď len z rúk z cirkvi vyobcovaného biskupa Jakuba z Castella. Tento proti pápežsky orientovaný krok mu nestačil a 18.dubna nechal prehlásiť Jána XXII. za zbaveného pápežského úradu a za protipápeža nechal zvoliť minoritského mnícha Petra Rainalducciho z Covary. Tento posledný krok cisára bol nerealistický a ním dosadený pápež sa napokon vzdal funkcie, čo znamenalo neodpustiteľné nepriateľstvo s Jánom XXII.
Tento sa na odvetu snažil vyvolať voľbu nového rímskeho kráľa. Volebné zhromaždenie bolo pripravované na 31.května 1328 a lucemburgovci ( Ján a Balduin ) cítili šancu pre prípadnú kandidatúru Jána Lucemburského. Začali tlačiť na Jána XXII., aby jeho kandidatúru podporil. Pápež nebol naklonený takejto voľbe a keďže neexistoval iný všeobecne akceptovateľný protikandidát Ľudovíta Bavorského, tak sa volebný snem v plánovanom termíne ani nekonal.
Český kráľ ostal doma v Lucembursku a riešil problémy s hraběnkou Lorretou Sponheimskou, ktorá zajala jeho prastrýka Balduina ( územné spory ) a zároveň pripravoval vojenský kontingent na podporu francúzskeho kráľa v boji proti rebelom vo Flandroch.
Nový termín ríšskeho snemu bol určený na 15. listopad, ale ani tento termín sa nenaplnil, lebo 15. záři 1328 zomrel jeden z kurfirstov - mohučský arcibiskup. Balduin Lucemburský, neobyčajne chtivý rozširovania svojej moci, si obratným postupom získal na svoju stranu mohučskú kapitulu, ktorej členovia si Balduina vyžiadali u pápeža za svojho arcibiskupa. Pápež Jan XXII. tieto snahy ignoroval a menoval mohučským arcibiskupom Jindřicha z Virneburgu, synovca rovnomenného kolínskeho arcibiskupa. Arcibiskup Balduin sa postavil pápežovi na odpor a tým predurčil, že lucemburský rod sa znovu priklonil k spolupráci s Ľudovítom Bavorským.
Ján Lucemburský musel svoju pripravovanú osobnú účasť na vojne s Flandrami zrušiť, nakoľko bol v červenci 1328 súrne volaný do Čiech riešiť konflikt na rakúskej hranici, pričom francúzskemu kráľovi nechal pre vojnu s Flandrami k dispozícii svoj vojenský kontingent.
Latentný pohraničný konflikt na rakúsko-českomoravskom pomedzí prerástol na otvorený konflikt medzi Jindřichom z Lipé a habsburskými vojvodami. Českého kráľa nebolo treba veľmi presviedčať k boju, rád využil príležitosť proti nenávidenému Fridrichovi Sličnému. Rýchlo v Čechách zozbieral približne 2300 ozbrojencov, presunul sa na južnú Moravu a zaútočil na rakúske opevnené mestá v blízkosti moravského pomedzia. Počas bojov žiadal o ďalšie posily, ktoré sa postupne začali schádzať. Rakúska strana nemala síl na silnejší odpor aj vďaka vnútorným rozporom medzi habsburgovcami, kedy proti svojím bratom vystúpil vojvoda Oto, ktorý požadoval väčší podiel na moci. Revoltu Ota, najmladšieho z rakúskych vojvodov, podporil aj uhorský kráľ Karol Robert, ktorý taktiež vtrhol do Rakúska a zároveň si vynucoval územné ústupky. Situácia habsburgovcov bola neudržateľná a začali rokovať o mieri. Mierové rokovania s Karolom Róbertom sa podarilo rýchlo ukončiť. Rokovania s Jánom Lucemburským boli komplikované aj vďaka osobnej animozite českého kráľa a Fridricha Sličného. Pri príchode na prvé rokovanie sa Jánovi Lucemburskému nepozdával spôsob odpovedi na jeho pozdrav zo strany Fridricha Sličného. Urazene odišiel z rokovaní a rakúski vojvodovia museli žiadať o nové rokovania. Nakoniec sa podarilo mier uzavrieť a Ján Lucemburský vrátil dobyté mestá za vysokú úhradu.

Boja chtivý český kráľ mal k dispozícii zozbierané vojsko a bolo asi pre neho „hriechom“ len tak ho rozpustiť. Využil možnosť podporiť krížovú výpravu proti Litve, začatú Rádom nemeckých rytierov.

Príčinou vojenského zákroku bolo pretrvávajúce napätie v Pobaltí medzi litevským kniežaťom Gedyminom ( podporovaným rodinne spriazneným poľským kráľom Vladislavom Lokietkom ) a Rádom nemeckých rytierov, ktorý využíval každú príležitosť na svoju expanziu. Ján Lucemburský udržoval priateľské kontakty s predstaveným tohto rádu Wernerom von Ochseln a výprava mu umožňovala tiahnuť cez sliezske vojvodstvá, kde zároveň upevňoval svoj vplyv. Formálne bol český kráľ stále vikárom nemeckej ríše a tým aj kompetentným vojensky riešiť jej problémy. Českí páni neboli priamo povinní zúčastniť sa vojenských akcií, ktoré nesúviseli s obranou ich kráľovstva, ale nebolo ťažké ich presvedčiť na účasti vo výprave. S krížovou výpravou sa spájalo získanie odpustkov, vykonanie rytierskych činov a samozrejme aj zisk z koristi.
Výpravy sa zúčastnili všetci významní českí páni a medzi nimi aj naši vítkovci Peter z Rožmberka a Vilém z Landštejna.

Pre Viléma to bola príležitosť si zlepšiť renomé, keď sa pravdepodobne z rodinných dôvodov nezúčastnil bitky pri Mühldorfe v roku 1322. Účasť bola pre neho aj vecou prestíže, nakoľko sa výpravy okrem kráľa Jána zúčastňovalo mnoho popredných kniežat z ríše.

Česká výprava začala 6. prosince 1328 odjazdom z Prahy, cestou sa zastavila vo Vratislavi, kde bolo potrebné riešiť rozpory mešťanov s biskupom Nankerom a následne pokračovala na zhromaždisko do Královca. V únoru 1329 bolo podpísané prímerie s poľským kráľom Vladislavom Lokietkom, umožňujúce bezproblémový postup proti Litve. Cieľom výpravy bolo preniknúť do starej časti Litvy. Urputné boje sa viedli o pevnosť Medelvageln. Táto sa vzdala až po smrti jej veliteľa, ktorý bol údajne viac ako dvojmetrovým obrom. Následne hrozila zajatým pohanským litevcom poprava, pred ktorou ich zachránil český kráľ, pod podmienkou prijatia kresťanského krstu.

Výprava sa musela predčasne vrátiť, lebo poľský kráľ nedodržal prímerie a napadol územie Rádu. Podcenil situáciu, lebo pri spätnom ťažení krížová výprava dobyla územie Dobřínska a Mazovska, o ktoré sa český kráľ rozdelil s Rádom nemeckých rytierov. Podpisu dotyčnej zmluvy sa 2. dubna 1329 ako svedkovia zúčastnili aj Petr z Rožmberka a Vilém z Landštejna.
Cestou z Litvy sa česká výprava znovu zastavila vo Vratislavi, kde Ján Lucemburský prinútil ďalšiu skupinu sliezkych kniežat zložiť lénnu prísahu.
Po ukončení výpravy sa český král v Čechách dlho nezdržal a už v červnu 1329 odchádza z Prahy do Lucemburska. Vládou v Čechcách poveril Jindřicha z Lipé mladšieho.

Vilém si v tomto období asi vymenil úlohy s Petrom z Rožmberka a Vilém namiesto Petra často nasleduje kráľa aj do zahraničia, kde slúžil kráľovi a zároveň zastupoval záujmy vítkovcov.

Ján Lucemburský po odchode z Čiech musel riešiť nahromadené spory v Lucembursku, popri tom navštívil francúzskeho kráľa Filipa VI. a znovu sa začal aktívne zapájať do diania v ríši.
Podľa zachovalých dokumentov 16. a 17. března 1330 prebiehali v Lucembursku rokovania medzi Rádom nemeckých rytierom a českým kráľom o odstúpení druhej polovice Dobřýnska v prospech Rádu. Ako svedok je na podpise zmluvy znovu uvedený aj Vilém z Landštejna.

Tento dokument svedčí Vilémovom sprevádzaní českého kráľa v ríši. V tomto období spolu s Bernardom z Cimburka, Těmom z Koldic a Otom z Bergova sa stal pravdepodobne členom užšieho dvora Jána Lucemburského.

Český kráľ systematicky stupňoval svoje úsilie získať po smrti Jindřicha Korutánskeho jeho krajiny Korutánsko a Tirolsko. O ich zdedenie mali záujem ale aj habsburgovci a významné slovo ( právo odúmrtia ) mal prirodzene cisár Ľudovít Bavorský. Ján využíval svoje postavenia zmierovateľa v spore medzi cisárom a pápežom Jánom XXII., kde sa snažil vystupovať ako nezávislá autorita a popri tom zbierať zisky od oboch strán.
Ľudovít Bavorský plánoval ďalšiu výpravu do Talianska, pričom deklaroval aj účasť českého kráľa. Pre zaistenie svojich aktivít na Apeninskom polostrove potreboval zabezpečiť svoje postavenie doma v nemeckých krajoch, kde mal za chrbtom habsburgovcov. Títo boli síce oslabení úmrtiami bojovného Leopolda a Fridricha Sličného ako aj ochrnutím ( otravou ) Albrechta Habsburského, ale stále znamenali pre cisára nebezpečenstvo. Cisár v snahe získať na svoju stranu pri možnom konflikte s habsburgovcami Jindřicha Korutánskeho uzavrel s ním 6. února 1330 dohodu, ktorou potvrdzoval jeho dcéram resp. ich manželom právo na dedičstvo Jindřichových lén, pričom si ale vymedzil právo schválenia.
Ján Lucemburský predpokladal, že sprostredkovaním mieru medzi cisárom a habsburgovcami získa priazeň oboch strán a akceptáciu svojich záujmov v Korutánsku a Tirolsku. Aktívne začal jednania s habsburgovcami, pričom dohody o priateľstve a pomoci mali pomôcť aj zbližovaniu habsburgovcov s cisárom. Zmluvu sa podarilo uzavrieť 9. května 1330 v Landau, pričom pre zblíženie vzťahu s habsburgovcami bol dohodnutý sobáš vojvodu Ota s Annou, dcérou Jána Lucemburského. Český kráľ po ukončení rokovaní s habsburgovcami odišiel do Poissy u Paríža, kde s sa snažil vyriešiť svoje spory s Eduardom z Baru za pomoci francúzskeho kráľa, s ktorým mal blízky vzťah. Medzi tým večne nespokojný Oto Habsburský znovu ohrozoval ozbrojenými zrážkami cisára v Alsasku a lucemburgovci znovu pomáhali uzmierovať obe strany. Cisára sa podarilo úspešne zmieriť s habsburgovcami 6. sprna 1330.
Vyjednávač Ján Lucemburský získal za odmenu 7200 hrivien striebra a viaceré mestá a hrady do zástavy ( niektoré tieto zástavy súviseli ešte aj s odmenu za pomoc v bitke pri Mühldorfe ).

Na prvý pohľad sa diplomatické úspechy lucemburgovcov javili ako ich víťazstvo. Tradovalo sa, že bez Jána Lucemburského sa neuzavrie žiadny mier.
Zo strategického hľadiska bolo uzmierovanie Ľudovíta Bavorského s Otom Habsburským fatálnou chybou. Obaja diplomatickí lišiaci Ján ako aj Balduin plne nedocenili, že po uzmierení s Otom Habsburským už cisára doma nik neohrozuje viac ako práve lucemburgovci. Cisárovi asi neušlo koketovanie lucemburgovcov s pápežom v roku 1328, cieľom ktorého bola kandidatúra Jána za možného nástupcu Ľudovíta Bavorského.
Pre lucemburgovcov bolo nepriateľstvo witellsbachovcov a habsburgovcov ideálnym stavom, kedy mohli byť jazýčkom na váhach. Keby sa držali v politike osvedčeného princípu „Divide at Impera“ mohlo mať ich následné expanzívne úsilie väčšie šance na úspech.

Zdanlivé dobré vzťahy Jána Lucemburského s cisárom mali vplyv aj na ukončenie rokovaní Jána s Jindřichom Korutánskym v Innsbrucku a dňa 16. září 1330 sa v Meráne konečne mohla konať svadba deväťročného Jána Jindřicha, syna Jána Lucemburského, s dvanásťročnou Markétou dcérou Jindŕicha Korutánskeho. Svadba bola podporená radou zmlúv a záväzkov, ktoré stáli lucemburgovcov ohromné finančné náklady, pričom ziskom mali byť územia Jindřicha Korutánskeho, nakoľko jeho druhá dcéra Adléta bola mentálne nesvojprávna a jedinou reálnou dedičkou bola práve Jánova snacha Markéta. Do týchto záväzkov bol ako ručiteľ zahrnutý spolu s ďalšími českými pánmi aj Vilém z Landštejna.

Freska z rytierskej sály hradu Runkelstein, na ktorej je údajné zobrazená Markéta Maultausch



Po svadbe v Innsbrucku sa český kráľ presunul so synom do Tridentu, ktorý bol bránou do severného Talianska, kam smerovali jeho ďalšie aktivity. Tu dostihla Jána správa o úmrtí jeho manželky Elišky Přemyslovny. Zaneprázdnený Ján nemal čas na odchod na pohreb do Čiech a preto na počesť svojej manželky nechal slúžiť len smútočnú tryznu.
Začiatkom listopadu 1330 prišli za Jánom Lucemburským poslovia mesta Brescie a žiadali ho o ochranu proti ich ohrozovateľovi veronskému a padovskému vladárovi Mastinovi della Scala. Pre nové talianské aktivity nemal Ján Lucemburský dostatočne vyrokované politické zázemie u cisára ani u pápeža, pričom aj jeho finančná hotovosť bola nedostatočná, nakoľko bol nútený si vypožičať 5.000 zlatých od svojej sesternice Beatrix, manželky Jindřicha Korutánskeho.
Český kráľ, stále veriaci v svoje diplomatické schopnosti a vzťahy, podcenil záludnosť talianskeho prostredia a reakcie na potenciálne prílišný nárast svojej moci, a napriek tomu odštartoval talianske dobrodružstvo lucemburgovcov vstupom do Brescie dňa 31. listopadu 1330.
Tieto talianske aktivity Jána Lucemburského boli asi tým „prekročením Rubikonu“, kedy sa cisár cítil ohrozovaný zo strany českého kráľa, ktorý svojou mocenskou expanziou vytváral ucelenú skupinu ním kontrolovaných území od Čiech, južné Bavorsko, Tirolsko a Štajersko až k Taliansku. Cisár, ako protireakciu, sa rozhodol za chrbtom lucemburgovcov uzavrieť s Otom Habsburgským tajnú dohodu o budúcom rozdelení dedičstva po Jindřichovi Korutánskom, ktorá bola podpísaná 26.listopadu 1330, pričom severné Tirolsko mal dostať cisár a zvyšné územia habsburgovci. Prípadný odpor českého kráľa mal byť zlomený zbraňami, preto Ľudovít Bavorský začal pripravovať širšiu protičeskú koalíciu.
Na začiatku sa Jánovi Lucemburskému v Taliansku neuveriteľne darilo, prichádzali za ním predstavitelia ďalších miest so žiadosťou o ochranu a ponúkali mu, aby sa stal ich signorom - ochrancom. Niektorí považovali českého kráľa za zástupcu cisára, ďalší ho pokladali za blízkeho pápežovi. V krátkom čase sa pod správou Jána Lucemburského ocitli mestá Bergamo, Bobbio, Como, Novara, Pávia, Vercelli, Cremona, Borgo san Donnino, Bologna, Mantova, Modena, Lucca, Parma, Piacenza, Reggio a Verona.
V Taliansku začalo ale postupne opadávať počiatočné nadšenie z českej vlády vďaka koristníckej politike českého kráľa ako aj intrigám ostatných mocenských skupín v Taliansku. Svoje záujmy tu mal cisár Ľudovít Bavorský, pápež Ján XXII., francúzsky kráľ Filip VI., neapolský kráľ Karol z Anjou ako aj významné talianske rody.
Proti Jánovi Lucemburskému sa začala vyostrovať situácia v samotnej nemeckej ríši. Ľudovít Bavorský zvolal ríšsky smen do Norimberka, ktorý odsúdil počínanie českého kráľa a uzniesol sa, aby Oto Habsburskýy, menovaný ríšskym vikárom, spolu s uhorským kráľom Karolom Róbertom vyhlásili vojnu českému kráľovstvu.
Ján Lucemburský pochopil, že ako prvého sa musí snažiť upokojiť cisára. Počas svojej neprítomnosti potreboval v Taliansku zástupcu a preto povolal začiatkom roku 1331 z Lucemburska svojho najstaršieho syna Václava - po birmovke Karola, ktorý bol niekoľko mesiacov v Lucembursku na výchove u svojho prastrýka Balduina.
Karol mal v správe najprv mestá, ktoré mali mať lucemburgovci dedične t.j. Bergamo, Luccu, Modenu a možno aj Parmu a následne, keď Ján v červnu 1331 opustil Parmu, prevzal Karol správu celého lucemburského panstva v Taliansku. Otec mu ako poradcu pridelil Ľudovíta Savojského, svokra vodcu jedného z najvplyvnejších talianskych rodov Azza Viscontiho.
Ján Lucemburský spoliehajúci sa na svoju výrečnosť, sa pokúsil dohodnúť s cisárom koncom června 1331 v Regensburgu ( Řezno ), kde 22 dní medzi sebou rokovali. Zdanlivo to vizeralo, že sa podarilo roztržku zažehnať, cisár uznal lucemburskú signoriu 9 miest v Taliansku, ktorú ale mal právo vykúpiť. Na rokovaniach bolo zároveň riešené rozdelenie dolnobavorského územia medzi zaťom českého kráľa Jindřichom st. Dolnobavorským, jeho bratom Otom a jeho bratrancom Jindřichom ml. Dolnobavorským. Jindřich st. Dolnobavorský získal stred územia okolo Landshutu a Straubingu, územie ktoré nesusedilo s českým kráľovstvom ani s Tirolskom. Už tento výsledok signalizoval zámer cisára rozbiť lucemburgovcom ich priame prepojenie na Tirolsko a signalizoval, že Ľudovít Bavorský ide cieľavedome oslabovať ich expanzívne snaženie.
Napriek dohode cisára s českým kráľom sa uhorský kráľ a rakúsky vojvoda Oto pokúsili o vojnu proti Čechám. Na začiatku konflikt neprerástol rozmery drobných bojov, ktoré zatiaľ zvládala česká šľachta aj sama. Ján plánoval cestu do Francúzska, ale na naliehanie z Čiech sa rozhodol riešiť neodkladné záležitosti českého kráľovstva. Pôvodne chcel Ján všetko vyriešiť bez nutnosti cestovať až do Prahy a preto zvolal dvorský snem do Domažlíc. Tu vydal český kráľ viacero listín a ako zvyčajne požadoval výber novej berne, aby aspoň čiastočne vykryl svoje obrovské výdaje.
Ján Lucemburský prišiel na snem 17. srpna 1331 a zo dňa 19. srpna 1331 sa zachoval dokument, ktorým kráľ odňal svoje predchádzajúce darovanie pre Vilémovi z Landštejna. Jednalo sa o 8 dedín medzi Sušicami a Horažďovicami spolu so zástavou cla v Hartmaniciach.

Tento dar dostal Vilém pravdepodobne za svoje predchádzajúce služby Jánovi Lucemburskému v období pred konaním Domažlického snemu. Pôvodní majitelia Břevnovský kláštor a aj páni z Bavorova, ktorí dostávali z týchto majetkov platy, asi využili snem, aby sa ohradili proti venovaniu týchto majetkov Vilémovi. Český kráľ keďže potreboval všeobecnú podporu pri vymáhaní berne a zároveň Vilém nepatril medzi jeho najbližších obľúbencov, zrušil darovanie z dôvodu svojej neznalosti pôvodnej majetkovej situácie. Nie je známa žiadna náhrada pre Viléma z Landštejna. Vilém bol asi sklamaný, ale osobne predpokladám, že využil danú situáciu aspoň na vyžiadanie si Jánovho prísľubu budúcej náhrady pôvodného daru. Takýto sľub mu nemohol kráľ odmietnuť, nakoľko Vilém patril medzi významných ručiteľov jeho dlhov a zároveň zástupcom rodu vítkovcov, ktorých vplyv po smrti Jindřicha st. z Lipé roku 1329 narastal. Domnievam sa, že Vilém ako budúcu náhradu za nepodarený dar požadoval zdedenie Novohradského panstva po potomkoch svojho strýka Smila z Nových Hradov. Tento majetok mal pre Viléma väčší význam, nakoľko sa jednalo o strategický rodinný majetok priamo susediaci s jeho vlastnými majetkami.

Počas snemu Ján dostával správy o vpáde nepriateľských vojsk na Moravu, preto musel zmeniť svoje plány a odísť do Prahy riešiť ochranu kráľovstva. V Prahe sa správy o napadnutí Moravy nepotvrdili, a český kráľ sa rozhodol požiadať o schôdzku s Karolom Róbertom. Čas čakania na odpoveď Ján využil riešením situácie v Sliezsku, kde sa vyhrotili spory o dedičstvo po vojvodovi Přemyslovi Hlohovskom. Český kráľ Hlohovsko vojensky obsadil, pripojil k Vratislavsku a Přemyslových bratov finančne odškodnil. Zozbierané vojsko využil aj na zásah do pokračujúcich bojov Rádu nemeckých rytierov s poľským kráľom Vladislavom Lokietkom. Po správe o kritickej situácii na južnej Morave Ján rýchlo odtiahol na Moravu. Priamy vojenský konflikt s uhorským a rakúskym vojskom sa nakoniec nekonal pre nezhody spojencov. Po odchode uhorského vojska domov Ján prenechal riešenie konfliktu vojsku pod vedením Jindřicha ml. z Lipé a pred svojim odchodom z Čiech vymenoval za hajtmana svojho obľúbenca Oldřicha Pluha z Rabštejna.

Zbraslavská kronika uvádza, že českého kráľa pri odchode z Prahy sprevádzal veľmi malý doprovod (nehodný kráľa), preto predpokladám, že Vilém z Landštejna ostal v Čechách a už nesprevádzal kráľa do Francie. S tým môže korešpondovať aj informácia o domácich stykoch Viléma z Landštejna s Rádom križovníkov s červenou hviezdou, ktorým asi v tomto období Vilém poskytol patronátne právo nad kostolom v Lidéřoviciach ( Potvrdenie tohto práva vystavil olomoucký biskup Hynek 25. května 1332 ).

Ján Lucemburský sa cestou musel zastaviť vo Frankfurte nad Mohanom, kde s pomocou strýka Balduina uzavrel vo Frankfurte nad Mohanom 19. prosince 1331 ďalšiu zmluvu s cisárom Ľudovítom Bavorským, upresňujúcu jeho postavenie v Taliansku. Tesne pred Novým rokom už bol v Paríži, kde sa usiloval presvedčiť francúzskeho kráľa, aby pomohol u pápeža vyjednať čo najlepšie podmienky pre českú signoriu v Taliansku. Počas pobytu sa podarilo Jánovi dosiahnuť užšie zblíženie svojho rodu s rodom Valois, zasnúbením Jánovej dcéry Jitky s najstarším synom francúzskeho kráľa Jánom Normanským – budúcim francúzskym kráľom Jánom II.
Ján Lucemburský sa dlhší čas usiloval o osobné stretnutie s pápežom ohľadom svojej signorie, ale neústretový postoj pápeža znovu nútil českého kráľa o zblíženie s cisárom a zároveň nútil k uzavretiu mieru s habsburgovcami. Listinou z 12. března 1332 vydanou v Paríži udelil Ján plnú moc pre posúdenie viny v rámci sporu s habsburgovcami svojmu strýkovi Balduinovi a cisárovi Ľudovítovi Bavorskému. Situácia ale dopadla inak. Moravskí páni pod vedením Jindřicha ml. z Lipé viedli záškodnícku vojnu na rakúskej hranici a rozhodli sa o hlbší vpád do rakúskeho územia. Pri tomto výpade padli do pasce, ktorú im pripravila rakúska strana a dňa 11. března 1332 boli pri Mailberku na hlavu porazení, pričom na poli ostalo veľa českých rytierov a vodcovia Jindřich ml. z Lipé spolu s bratom Jánom padli do zajatia. Prímerie sprostredkovali 15. března 1332 saský vojvoda Rudolf a jeho brat Albrecht pasovský biskup. Pri následných rokovaniach s habsburgovcami v červnu vo Viedni zastupovali českého kráľa samotní českí páni ( Ján Lucemburský dojednával vojenskú pomoc pre svoju signoriu v Taliansku ) a pre České kráľovstvo vyplynula z tejto porážky strata mnohých predchádzajúcich výbojov. Rakúsku boli vrátené mesta Weitra, Eggenberg, Lava a Uhorsku boli vrátené hrady Holíč a Branč.

Zmenou vlastníctva Weitry sa majetky Viléma z Landštejna znovu stali pohraničnými majetkami ,čo znovu prinášalo spory ohľadom presného vymedzenia hranice.
Porážkou pri Mailberku zároveň padol mýtus o neporaziteľnosti pánov z Lipé. Český kráľ stratil viaceré územia a zároveň bolo potrebné zajatých pánov draho vykúpiť. Navyše pri mierových rokovaniach s habsburgovcami bol prisľúbený sobáš českého kráľa s Eliškou dcérou Fridricha Sličného, jeho dávneho nepriateľa, ktorá navyše trpela tuberkulózou. Sobáš sa darilo Jánovi Lucemburskému odkladať hlavne vďaka problémom s pápežským dišpenzom. Pravdepodobne všetky tieto nepríjemnosti znížili nekritickú náklonnosť Jána Lucemburského k pánom z Lipé.


Situácia českého kráľa bola čoraz komplikovanejšia, Ján Lucemburský musel „hasiť“ problémy nie len v talianskej signorii ale navyše cisár znovu využil situáciu na útok proti Jindřichovi st. Dolnobavorskému. Cisár podporoval rozpory dolnobavorských vojvodov s cieľom čo najviac oslabiť silu Jindřcha st. a otvorene sa postavil na stranu jeho odporcov, keď pomáhal obliehať Straubing (Štrubina) Jindřichovo sídlo. Aj s tohto dôvodu bol Ján Lucemburský nútený v srpnu 1332 znovu spolu so svojím strýkom Balduinom Trevírskym rokovať s cisárom v Norimberku, aby upustil od útokov na Štrubinu. Rokovania boli ukončené záväzkom obojstranného mieru a priateľstva, ktorý bol podpísaný 24. srpna 1332, pričom ako svedkovia za českú stranu sú uvedení Těma z Koldic, Vilém z Landštejna, Jindřich z Lipé ml., Oto z Bergova a Oldŕich Pluh z Rabštejna.
V Taliansku proti lucemburskej dŕžave vznikla liga spojencov, feudálov ktorým nevyhovoval vládca obmedzujúci ich záujmy. Mladého Karla opustil aj jeho poradca Ludvík Savojský. Napriek aktívnemu odhodlaniu následníka Karla, ktorý dokázal poraziť vojsko ligistov 25. listopadu u San Felice, sa panstvo lucemburgovcov zmenšovalo. Jánovi Lucemburskému sa predsa len podarilo dohodnúť návštevu u pápeža ohľadom talianskej signorie. Rokovania ale priniesli len čiastočný úspech a preto sa francúzsly kráľ Filip VI., nespokojný s výsledkom, rozhodol priamo vojensky podporiť Jána Lucemburského. Český kráľ získal vojenský zbor, s ktorým tiahol na pomoc svojmu synovi do Talianska, kde sa pridali aj jednotky pápežského legáta. Lucembursko-francúzsko-pápežské vojsko po vstupe do Talianska nemalo možnosť v otvorenom poli zviesť bitku. Ligisti sa na začiatku vyhýbali rozhodujúcej bitke a nechali nepriateľskú armádu vyčerpať sa dobývaním pevných miest Pávie, Milána a Bergama. Financie lucemburskej koalícii rýchlo dochádzali a bolo len otázkou času, kedy začnú túto koalíciu opúšťať jednotlivé jednotky.
Praktický koniec šanciam lucemburskej koalície priniesla ich porážka 14. dubna 1333 u Pávie. 18. srpna 1333 opustil následník českého trónu Karel Taliansko a odišiel z rozhodnutia svojho otca do Merána, kam ho poslal jeho otec dojednať nové podmienky splácania svojich finančných záväzkov (pôvodne definované splátky vôbec neboli dodržiavané).
Na rokovanie do Merána prišla aj delegácia 6 českých pánov, ktorí sa mali zúčastniť rokovaní a zároveň mali byť ručiteľmi novej dohody o splátkach. Delegáciu viedol Karlov nevlastný strýc Ján Volek a ďalšími účastníkmi boli Peter z Rožmberka, Vilém z Landštejna, Jindřich z Lipé ml., Těma z Koldic a Oto z Bergova.
Komplikované rokovania ohľadom zabezpečenia splácania staro-nového dlhu 40.000 hrivien striebra sa podarilo ukončiť, ale delegácia českých pánov asi využili stretnutie s následníkom trónu, aby ho presvedčili na návrat do Čiech a ujať sa vládnutia v kráľovstve, ktoré upadalo bez priamej vlády.

Hlavnými iniciátormi presviedčania mladého Karla na návrat domov boli asi Peter z Rožmberka a Ján Volek, ktorí verili že tým posilnia svoje mocenské postavenie. Cestu Karla do Čiech bolo potrebné vysvetliť ( nechať odsúhlasiť ) Jánovi Lucemburskému. Do Parmy za kráľom pravdepodobne išli Ján Volek s Jindřichom ml. z Lipé a možno aj Peter z Rožmberka, ktorí mali najbližší vzťah s kráľom.

Po rokovaní sa česká delegácie s Karlom odobrala z Merána do Čiech cez Innsbruck a Landshut, kde sa Karol zastavil u svojej sestry a švagra Jindřicha st. Dolnobavorského, ktorý bol pevnou súčasťou lucemburského mocenského bloku.

Cestu domov po boku mladého princa Karla pravdepodobne využil Vilém z Landštejna na vytvorenie vzájomne vzťahu. Oboch spájali spoločné ciele, akými bola snaha o lepšie spravovanie kráľovstva a samozrejme aj snaha o svoj vlastný mocenský postup.
V prvých dňoch vzájomného kontaktu mohla Vilémovi napomáhať znalosť latinčiny, nakoľko sám Karel IV. priznával, že v tom období češtinu zabudol (a nemčinu si osvojoval len krátko počas pobytu u prastrýka Balduina). Vilém túto šancu využil, čo potvrdzuje skutočnosť, že Karel ho považoval za sebe blízkeho človeka.


Po príchode do Prahy 30.10.1333 Karel zistil, že nemá ani patričné sídlo, lebo skoro všetky kráľovské majetky boli zastavené. Českí páni, ktorí priviedli následníka do kráľovstva pochopili, že sú zodpovední aj za jeho dôstojné fungovanie. Bolo potrebné pre Karla získať patričné kompetencie ako aj príjmy umožňujúce dôstojné postavenie.
Začiatkom ledna 1334 delegácia na čele s Jánom Volkom navštívila českého kráľa v Lucembursku.

Delegácia pravdepodobne riešila aj otázku postavenia následníka trónu Karla a niektoré zmeny vo funkciach. Ján Volek sa snažil získať kráľovu podporu na získanie uvoľneného postu olomouckého biskupa. Dá sa predpokladať, že sa rokovalo aj výbere novej berne, čomu Ján Lucemburský určite nebránil, nakoľko časť berne mohol spotrebovať na uhrádzanie svojich dlhov a vojnových výdajov.

Príchod následníka trónu Karla do Čiech inicioval výmeny v niektorých úradoch. Peter z Rožmberka sa znovu stal najvyšším komorníkom a Viléma z Landštejna si Karel vybral za nového kráľovského podkomořího pre Čechy ako aj Moravu. Následne Ján Volek 10. dubna 1334, aj vďaka podpore od Jána Lucemburského, získal menovanie na post olomouckého biskupa.
Naopak nespokojným ostal Pertold z Lipé, ktorý očakával získanie uvoľneného postu vyšehradského probošta po Jánovi Volkovi. Ján Lucemburský udelil uvoľnené vyšehradské proboštvo francúzovi Petrovi de Mortuomari, čo vyvolalo nevôľu pánov z Lipé, ktorí cítili, že strácajú svoje predchádzajúce neohrozené postavenie.

Oslabenie postavenia postihlo aj Oldřicha Pluha z Rabštejna, ktorý v minulosti držal v svojich rukách viacero funkcii súčasne, napr. aj úrad podkomořího. Ostala mu len funkcia nejvyšího sudího. Bol asi príliš prepojený na Jána Lucemburského, čo mohlo byť brzdou Karlovým plánom. Nedajú sa vylúčiť ani negatívne spomienky Karla na detský pobyt na Křivokláte, ktorý vtedy ovládal práve pán Oldřich.

Vilémovi sa podarilo získať jeden z najvplyvnejších mocenských úradov, ktorý poskytoval nové možnosti, ale skrýval aj riziká, silne závislé nie len od schopnosti pána podkomořího, ale aj od politickej a hospodárskej situácie v kráľovstve.
Funkciu nejvyšího královského podkomořího je možné so zjednodušením zrovnávať s funkciou ministra financií, aspoň z hľadiska spravovania kráľovského majetku. Získavanie dostatku financií pre kráľa nebolo jednoduchou úlohou, aj keď príjem z kutnohorskej urbury bol vysoký, často krát nestačil a podkomoří musel poskytovať peniaze z vlastných zdrojov, ktoré si vyberal neskôr z príjmov kráľovskej komory. To znamenalo, že podkomoří musel byť sám dosť bohatý na poskytnutie hotovosti resp. na ručenie potrebných úverov, aby pokryl potreby kráľovstva. Táto finančná činnosť bola často riziková a v minulosti napríklad Rajmund z Lichtemburka pri výkone tejto funkcie stratil časť svojho majetku a dlho sa zbavoval dlhov. Získavanie financií od kráľovských miest, kláštorov resp. vymáhanie berne nebolo populárnou úlohou. Pri tejto často aj neúprosnej činnosti sa podkomoří často dostával do sporov, ktoré v minulosti vyvrcholili až do násilia, napr. vraždy podkomořího pána Zbyslava z Třeboune.

Vilém z Landštejna, pri prijímaní úradu podkomořího, pravdepodobne dôveroval svojím a asi aj Rožmberkovým finančným a úverovým schopnostiam, pričom veril, že tieto „investície“ voči mladému následníkovi trónu Karlovi sa mu vrátia. Začal novú kapitolu svojej kariéry, ktorá mu priniesla nie len vyššie postavenie ale aj nové mocenské skúsenosti.

Použitá literatúra:
Zdeněk Žalud: „Páni z Landštejna do doby husitské“ Praha 2001
Jiří Spěváček – „Král diplomat“ Panorama Praha 1982
František Palacký: Dějiny národu českého II.
Lenka Bobková: Velké dejiny zemí koruny České – svazek IV.a 1310 – 1402, Paseka 2003
František Kavka: Karel IV. Historie života velkého vladaře, Mladá fronta 2002
Zbraslavská kronika CHRONICON AULAE REGIAE, autor vysvetliviek Zdeněk Fiala
Ján Urban: „Lichtemburkové – Vzestupy a pády jedného panského rodu“ NLN 2003
Dostupné internetové dokumenty: Centrum medievistických studií, Regesta Imperii a ďalšie.