Johaniti – rytiersky rád sv. Jána Krstiteľa Jeruzalemského II

Autor: Robert <(at)>, Téma: Život ve středověku, Vydáno dne: 31. 01. 2010

Malta a premena rádu. 1530 - 1798

Po strate základne, akejsi rajskej záhrady sa rytieri mohli naozaj cítiť, ako Adam a Eva vykázaní z raja. Svet okolo sa podobne, ako po strate Akry nadobro zmenil. Vtedy sa rodili silné národné monarchie, na čo doplatili templári. Teraz nastával vek mnohonárodných ríš : Turecko, ktoré postupne pohltilo celý muslimský svet a pomaly ohrozovalo aj Viedeň. Ako protipól sa s menším oneskorením rodila Habsburská ríša....Cirkev sa začala meniť tiež. Noví kazatelia ako Luther, Zwingli síce vyrástli z katolicizmu ale po odmietnutí ich reforiem Rímom vytvorili nové protestantské cirkvi, ktoré katolícke rády rušili. Nových cirkví sa ujali panovníci a johaniti prišli tak o mnoho komend niektoré jazyky sa výrazne oslabili, kým kedysi jeden z najvplyvnejších, anglický zanikol úplne, v resp. do 1565 sa zredukoval na jediného člena... (sekretár a leutnant turkopolier sir Oliver Starkey).

Johaniti sa po strate Rhodose dočasne usídlili v talianskom meste Viterbo (1527), ale keď morová epidémia dosiahla mesto, rytieri boli rozhodnutí získať nejaký vhodný ostrov v Stredozemnom mori. Uvažovali o Mallorce, Minorce, Ibize, Elbe, Cérigu, napokon však dostali ponuku od cisára Karola V. o léne na ostrove Malta. Ako léno museli cisárovi a miestokráľovi Sicílie odovzdať jedného sokola ročne. Okrem toho dostali za povinnosť brániť africkú pevnosť Tripolis. Malta bola strategickým ostrovom, oproti úrodnému Rhodosu to však bola skoro holá vyprahnutá skala. Obyvatelia sa živili rybolovom a príležitostným pirátstvom, elitu tvorili potomkovia normanských dobyvateľov. Jazykom bola forma arabštiny, ale Malťania boli (a sú) horlivými kresťanmi, hrdí na to, že na ich ostrove zakotvil svojho času aj sv. Peter.Ostrov ponúkal skvelé prístavy, ale jeho nehostinnosť spočiatku rytierov odrádzala, a smútili za Rhodosom.Po skúsenostiach však vedeli,že šance na znovudobytie starej vlasti sú mizivé.Zisk Malty sa dá pripísať diplomatickým schopnostiam veľmajstra Philippa Villiersa de l´lsle Adama.

Obdobie, ktoré nasledovalo bolo neskutočne brutálne a krvavé a je známe ako vojna o ovládnutie Stredomoria. Kým totiž johaniti hľadali novú základňu, berberskí piráti ovládli morské trasy. Ich rýchlym lodiam nedokázali pomalšie európske odporovať a čoskoro už pred ich útokmi neboli v bezpečí ani pobrežné mestá a dediny.Pirátski vodcovia ako Oruch a hlavne jeho brat Hayretin Barbarossa si uvedomovali, že ak získajú podporu tureckého sultána, získajú aj neobmedzený prírast lodí ľudí a zdrojov. Turecká flotila sa takto zrodila prakticky zo dňa na deň prakticky z ničoho.

Johaniti sa novým trendom okamžite prispôsobili. Stali sa tvrdšími, neľútostnejšími a ich nepriateľmi( hlavne Benátčanmi) boli veľmi často označovaní sami za pirátov.... Napriek tomu sa z tohto obdobia dajú o nich nájsť aj ľudomilné informácie. Po Moháči napríklad vykupovali kresťanských otrokov z Uhorska a usídľovali ich vo vyľudnených dedinách v Provence. Podobný osud čakal veľmi často aj zajaté moslimské ženy. Treba poznamenať k dobru rádu aj to, že na Malte vytvorili tak isto tolerantnú spoločnosť, aká bola na Rhodose, a spoločne tu žili v mieri židia, moslimovia a katolícki aj ortodoxní kresťania (presídlenci z Rhodosu.) Až šokujúco pôsobí informácia, že v predvečer obliehania rád evakuoval na Sicíliu spolu s časťou žien a detí aj slobodných muslimov.

Samozrejme rád sa zo značnými silami zúčastnil všetkých veľkých námorných bitiek v réžii cisára Karola V., ktoré zvačša končili katastrofami. V 1551 stratili aj Tripolis, ktorý so španielskych pevností v Afrike padol ako jeden z posledných.

V r.1557 bol za veľmajstra zvolený Jean Parisot de la Valette. Pochádzal zo starého okcitánskeho križiackeho rodu, napojeným aj na pôvodných grófov de Toulouse. Za jeho panovania sa útoky rádu na turecké lode zintenzívnili. La Valette sa obklopil skvelými ľuďmi, ako napr. Mathurin d´Aux de Lescount z gaskoňského klanu Armagnacov, známejší pod menom „chevalier Romegas“, maršal rádu Melchior de Robles, alebo už spomínaný sir Oliver.... De la Valette zdokonalil aj špionážnu sieť rádu, mal svojich ľudí prakticky v najvyššom tureckom vedení, čo sa pri veľkom obliehaní ukázalo ako rozhodujúce.

V r. 1564 sa „chevalierovi Romegasovi“ podaril majstrovský kúsok – zajal loď Sultanu s benátskym nákupom šperkov v hodnote 90 000 zlatých dukátov, a na palube bola aj stará, vyše 100 ročná dojka Sulejmanovej obľúbenej dcéry Miriam, ktorá sa na tureckom dvore tešila náležitej úcte. V tom istom roku sa Romegasovi výnimočne darilo - podarilo sa mu zajať aj loď s nóbl pútnikmi do Mekky, medzi iným sa mu takto dostal do rúk aj guvernér Alexandrie... (Turecké mamičky vraj strašili svoje nezbedné ratolesti „chevalierom Romegasom“)

Oficiálne tieto útoky rádových lodí poslúžili ako zámienka pre veľký útok na Maltu (1565), ale viac ako dcérine náreky zavážili strategické hľadiská. Malta bola dôležitým prístavom, jej vlastníctvo by Turkom umožnilo napadnutie Sicílie a následne aj Talianska. Sulejmana znepokojovali aj fortifikačné práce na ostrove a chcel zaútočiť skôr, ako budú pevnosti dokončené a ostrov absolútne nedobytný.

Výsledky niekoľkomesačného obliehania, známeho aj ako „posledná bitka krížových výprav“ sú známe, rádu sa podarilo ostrov ubrániť, čím zároveň ubránili aj svoje právo na existenciu. Vo Valettovi odchádza posledný veľký veľmajster „starého“ typu, a sám rád sa od 17. st začína meniť na svetskejší. Ako ilustráciu k de la Valettovej osobe a celému jeho tímu – neboli to iba skvelí vojaci, ale aj realisti, ktorí sa snažili meniť k lepšiemu svet podľa svojich možností, ale nepúšťali sa do beznádejných, vopred prehratých vojen. Tak sa im tesne pred smrťou slávneho veľmajstra podarilo predať všetky rádové domény na Cypre (1567). O rok sa začala invázia Turkov a v 1570 si ostrov dobytím prístavu Famagusty podmanili.

Pre Sulejmanovu armádu bol neúspech na Malte takým fiaskom, že o Malte sa nesmelo ani hovoriť (Malta yok – Malta neexistuje). Sultán prisahal, že o rok osobne dohliadne na dobýjanie. Osud chcel inak, zomrel pri dobýjaní hradu Sihoť (Szigetvár) ktorý bránil svetský správca a spolubrat johanitov gróf Nikola Zrínsky.

Po veľkom víťazstve rád získal na popularite. Na základe plánov Francesca Laparelliho (Michelangelov žiak) a Gerolama Cassara sa začalo s výstavbou nového hlavného mesta, Valetty, ktoré sa tak stalo prvým mestom vybudovaným podľa renesančných plánov. Chevalier Romegas a lode rádu sa zúčastnili samozrejme veľkej námornej bitky pri Lepante (1571). K Romegasovi sa viaže aj jediný prípad, keď sa rád zúčastnil ťaženia proti heretikom: Na pápežov príkaz bojoval v krátkej, ale intenzívnej kampani proti hugenotským silám. Evidentne však táto kampaň nič nevyriešila a pravdepodobne sa na ňu Romegas vybral pod tlakom. Rád sa predtým aj potom snažil vnútrokresťanským konfliktom vyhnúť.

Ku koncu storočia pozval veľmajster Jean l´ Evesque de la Cassiére (1571 – 1581) po hádke s maltským biskupom na ostrov inkvizíciu, okrem napätých vzťahov medzi rádom, domorodým obyvateľstvom a inkvizíciou však tento krok zrejme neznamenal v živote rádu veľa.

K 16. storočiu sa viaže aj vznik unikátnej protestantskej vetvy rádu. Táto sa vytvorila z branderburského bailifstva. Toto malo v ráde vždy trocha zvláštne postavenie. Bolo vytvorené v 14.st zlúčením templárskych a johanitských komend v oblasti zrejme aj s členstvom. Svoju „inakosť“ si baili zachovávala aj neskôr, a ešte v stredoveku získalo zvláštneho hodnostára, „herrenmeistera“ podobného ako mali mečoví bratia (livónska vetva) u nemeckých rytierov. (Podobných „templárskych“ hodnostárov mali templári/johaniti aj v Škótsku, kde bula o rozpustení templárov nebola nikdy vyhlásená). V 16.st potom predstavitelia baili vzdali hold markízovi Branderburgu, Joachimovi II. („Železnorukému“) a keď sa ten stal v 1539 protestantom, rytieri ho nasledovali. S materským rádom nasledoval dlhý proces vzájomných sporov, ale napokon sa baileát podarilo zachovať ako luteránsku inštitúciu, oficiálne nezávislú od materského rádu. Neoficiálne zrejme kontakty nepretrhali celkom nikdy, a v 18 storočí sa evanielická branderburská baili znovu zjednotila s materským rádom.


Znak johanitov ako suverejného rádu s kniežacou korunou


17. storočie začalo testom novovybudovaných pevností. Začiatkom storočia (1615) sa turecký výsadok asi 60 galejí pokúsil o dobytie ostrova. Po niekoľkodňovom bezvýslednom dobýjaní usúdili, že opevnenia sú neprekonateľné a odplávali. Turci sa ostrov dobyť nikdy viac nepokúsili.

Rád, v resp. jeho veľmajster dostal v 1607 titul ríšskeho kniežaťa (podobne ako predtým veľmajster nemeckých rytierov ), v 1630 sa veľmajster stal aj členom kardinálskeho zboru. Napriek týmto úspechom sa rád vnútorne začal meniť. Vzrástol počet rytierov francúzkeho jazyka a ku koncu storočia už tvorili 2/3 všetkých členov. Upadala aj morálka. Mladšie deti aristokratických rodov nechceli v ničom zaostať od svojich svetských súrodencov a skoro neviazane sa venovali sexuálnym radovánkam. Rád si síce udržal strohý vojenský ráz i údernú vojenskú silu, ale stará duchovnosť pomaly vyprchávala. Na obnovu morálky síce pozvali na Maltu jezuitov, ale v tomto neuspeli ani oni. Okrem toho, možno za ich pozvaním treba vidieť tradičnú spríbuznenosť johanitov s inými mystickými rádmi.

Rád sa zúčastnil vojen s Turkami po boku svojho rivala ešte z templárskych čias, Benátok. Išlo o boje o Krétu 1645 – 1669. V rámci tejto vojny sa odohrala veľká námorná bitka spojeného loďstva Benátok a rádu pri Dardanelách (1656), ktorú oslavovali ako Lepanto II. Námorná prevaha však nezabránila tureckému záboru Kréty, hoci hlavné mesto, Candia odolávala až po 1669. Johaniti mesto údajne opúšťali poslední.

Rytieri rádu získavali na európskych dvoroch stále väčšie uznanie v oblasti vojnového námorníctva. V 18.st už školili francúzkych, britských a neskôr aj ruských námorných kadetov. Podobnému rešpektu sa tešili aj zdravotníci a lekári rádu.

Rád tiež poskytoval vysoko účinnú pomoc pri živelných katastrofách, napr. na Sicílii v 1669 ( Messina, Regio) 1787 (Augusta) , keď ich výborne organizovaná pomoc tak frustrovala neschopného miestokráľa, že pomoc rádu chcel odmietnuť, ako nenáležitú. Veľmajster „odmietol“ odmietnutie poslúchnuť.


Postavy v rádovom odeve z 18.st. Duchovný rádu ,rytier, páža veľmajstra, veľmajster, dvaja preláti a starší profesný rytier. Z knihy J.R-Smitha: The Hospitallers


Budovanie miest, pevností ale aj infraštruktúry, kostolov, škôl neskôr aj divadla, knižnice zabezpečilo obyvateľom Malty prácu i príjem, počet obyvateľov sa počas panovania rádu zniekoľkonásobil. Malta bola oproti španielskými Burbonmi zle spravovanej Sicílii ostrovom blahobytu a so stredomorskými ostrovmi v tureckom područí bolo úplne neporovnateľné. Rád sa staral aj o obchod, ostrov sa stal strediskom obchodu z bavlnou. Tiež jeho zásluhou domestikovali pestovanie pomarančov, a „maltské pomaranče“ boli hitom 18.storočia.... Hoci ostrov a jeho obyvatelia bohatli, rád naopak upadal. Finančne ho vyčerpávali stále zdokonaľujúce sa opevňovacie práce na pevnostiach (Tie napokon využili až Angličania v tzv. 2. bitke o Maltu v 2ww) a prechod z tradičných galejí na veľké plachetnice. Tieto boli totiž neskutočne drahé, a hoci nejeden veľmajster investoval do ich kúpy aj svoj vlastný rodový majetok, loďstvo rádu nebolo primerané ešte ani ku koncu 18.st. Tu by sa dalo trocha špekulatívne zamyslieť, prečo rád stále zbrojil, keď Turecko v 18.st už nebolo ani druhoradou mocnosťou ? Odpoveďou asi je, že rád si chcel zachovať suverenitu aj v čase moderných národných štátov, a pevnosti a loďstvo budoval skôr proti Francúzku či Anglicku.


Hodnostári rádu v uniformách z 18.st. Z knihy J.R-Smitha: The Hospitallers


V 18. st za veľmajstra Emanuela Pinta de Fonsecu (1741 – 1773) rád vyhlásil suverenitu a na Malte si ako prvý zriadil nunciát sám pápež. Čoskoro ho nasledovali krajiny ako USA.... Za tohoto veľmajstra sa s materským rádom opäť spojila odštiepená protestantská baili a včlenila do novovytvoreného anglo-bavorského jazyka. Veľmajster chcel využiť vplyv baileátu na poľskú šľachtu a rád získal aj nové majetky po práve rozpustenom ráde jezuitov v Bavorsku.

V tomto období je aj niekoľko zaujímavých informácií o aktivitách rádu v Karibiku a vo vojne Severoamerických kolónií za samostatnosť a vznik USA. Johanitskí hodnostári často spravovali francúzke domény v oblasti. Keď vypukla vojna o nezávislosť Ameriky proti Veľkej Británii, Francúzko (a aj Španielsko) podporilo osadníkov kolónií proti svojmu odvekému rivalovi. Mimochodom, pod osadníkmi by sme si nemali v prvom rade predstavovať jednoduchých ľudí ale klasickú pozemkovú šľachtu anglo-keltského a juhofrancúzkeho pôvodu (Väčšinou išlo o rody z Anglo-Škótskeho pohraničia, alebo o hugenotské juhofrancúzke rody.). Mnohé sa z nich dajú odviesť až ku krížovým výpravám a nejeden z nich mal svojich zástupcov aj v rytierskych rádoch.... Rozhodujúcu námornú bitku pri zátoke Chesepeak (1780) vybojoval pre Američanov francúzky admirál Francois Joseph Paul markíz de Grass – Tilly, gróf de Grasse. U johanitov začínal ako páža veľmajstra a slúžil na rádovej galeji ako dôstojník. Neskôr pôsobil vo francúzkom námorníctve. Lode rádu údajne chránili americké obchodné lode pred Angličanmi. Túto informáciu sa mi však nepodarilo overiť.

Nasledujúci veľmajster Emmanuel de Rohan-Polduc (1775- 1797) vypracoval ústavu rádu, ktorá s obmenami platí dodnes. Tiež on vypracoval stratégiu politiky zblíženia sa z Ruskom, čo sa napokon ukázalo ako katastrofa. Veľmajster si totiž uvedomoval tak vojenskú slabosť rádu tak strategickú polohu ostrova. Chcel teda suverenitu garantovanú veľmocou a ako najlepšie riešenie sa mu javilo silné, ale ďaleké Rusko. Rusko podobný krok privítalo a ako nasledovník poľského veľkopriorátu vznikol ruský, cár Pavol I. sa zasa stal protektorom rádu.

Vo Francúzku samozrejme tieto kroky rádu neušli pozornosti. Po revolúcii v 1792 rád razom prišiel o svoje majetky vo Francúzku, v 1797 všetky majetky západne od Rýna v Švajčiarsku a Taliansku.

Novým veľmajstrom, sa stal prvý reprezentant nemeckého jazyka, Ferdinand von Hompesh (1797- 1799) . Hompesh bol človekom vybraným a zrejme aj odobreným aj ruským cárom, a bol predurčený pokračovať v proruskej línii. Jeho voľba nebola celkom bez problémov, a úspechu vďačil iba apatii francúzkych rytierov, ktorí sa volieb zdržali. Španielsky jazyk sa na protest z rádu odštiepil a osamostatnil ! História pochybovačom dala za pravdu, hoci nový veľmajster by možno v pokojných časoch rád spravoval bez problémov, ale krízové situácie evidentne nezvládal. Nebol zrejme ani dobrým diplomatom a jeho pomstychtivosť, obviňovanie iných za vlastné zlyhania tiež nedokresľujú jeho charakter práve v lichotivých farbách.

Ani rád sám však nebol na tom oveľa lepšie. Keď Napoleon v júni 1798 zakotvil v prístave Valetty s 58 000 vojakmi na palubách svojej flotily, na ostrove bolo 332 rytierov, 50 príliš starých alebo chorých, 200 bolo Francúzov, a veľmajster iba bezradne sedel vo svojom paláci. Neskôr sa rozšírila legenda, že rytieri nemohli bojovať proti kresťanom, preto ostrov radšej vzdali... Pravda je však taká, že proti modernej armáde Napoleona boli absolútne bez šancí. Dá sa povedať, že koncepcia rádu ako vojenskej organizácie elitných bojovníkov napokon podľahla modernej masovej armáde. Je tiež evidentné, že rád finančne nezvládol ani „preteky v zbrojení“.

Veľmajster odplával so svojimi najvernejšími 16 rytiermi do Triestu.Poklady z jeho paláca dal Napoleon naložiť na loď,ktorú neskôr potopil admirál Nelson. Ironicky, tak ako nikto nikdy nenašiel „poklad templárov“, stratil sa aj „poklad hospitallerov“.

Rozpad a znovuzrodenie
Veľká časť rytierov sa uchýlila do Ruska, kde vyhlásili veľmajstra von Hompesha za zosadeného, a za nového vyhlásili ruského cára Pavla I. Aj keď ho mnoho rytierov uznalo za veľmajstra, neuznal ho pápež a cár evidentne nespĺňal žiadnu zo základných požiadaviek : nebol profesným rytierom, nezložil tri mníšske sľuby čistoty, poslušnosti a chudoby – naopak bol ženatý, a bol samozrejme, pravoslávny. Cár hneď po svojom „zvolení“ otvoril špeciálny, druhý ruský veľkopriorát pre nekatolíckych (pravoslávnych) rytierov a na riadenie rádu zriadil tzv. svätú synodu.

Malta medzitým zmenila vládcu, tak ako padla Napoleonovi do rúk bez boja, tak ju obsadili aj Angličania. Ruské dobrodružstvo ukončil atentát Pavla I. (1801) a kedže jeho nástupca, cár Alexander I. sa o titul veľmajstra neuchádzal, vedením poveril svätú synodu, ktorá sa opätovne snažila o voľbu veľmajstra v zmysle kanonického práva.. Ferdinand von Hompesh sa pokúsil o návrat, ale bezvýsledne. Napokon vedením rádu poveril pápež Pius VII. Najprv Alberta Ruspoliho, a keď on odmietol, Giovani Batistu Tommassiho. Tommassi získal aj podporu ruských rytierov a tak obnovil zákonný stav v ráde. Treba však povedať, že ani on, ani jeho nástupca, Innico Guevara- Suardo neboli veľmajstrami, boli iba správcami, hoci s uznaním a odobrením pápeža.

Naďalej ostávala otvorená otázka sídla rádu. Na Malte sa už natrvalo zariadili Angličania. V súvislosti s povstaním na ostrove Rhodos existoval plán pomoci povstania a následného návratu, ale pre politické dôvody sa neuskutočnil. Rád mal tak dočasné sídlo najprv v Messine, potom v Catanii, napokon vo Ferarre, čo už ale bola príprava na usídlenie sa v Ríme. (1834). Tu je sídlom rádu Maltský palác ( Via Condotti 68 ) a Villa del Priorato di Malta na Aventine. Rád získal naspäť niektoré majetky v Taliansku, a rytieri sa čím ďalej tým viac venovali pôvodnej, liečiteľskej činnosti.

Pius IX. bulou „ Militarem Ordinem Equitum“ (1854) schválil nové pravidlá rádu, ktoré zohľadňovali zmenené postavenie rádu a požiadavky na sľuby rytierov. Postupne sa rozbitý rád začal opätovne zjednocovať, a tento proces sa ukončil uznaním suverenity rádu Talianskom v 1884 a následne znovupripojením španielskeho jazyka (1885). Novou organizačnou jednotkou rádu sa stali národné zväzy. V niektorých, hlavne v cirkevných kruhoch ešte prežívala požiadavka znova militarizovať rád, ale táto nebola reálna . Rád bol aktívny vo všetkých, hlavne európskych konfliktoch, kde poskytoval samozrejme zdravotnícku starostlivosť – obom stranám. Suverenitu rádu postupne uznávali aj ďalšie štáty.

Protestantské branderburské bailifstvo bolo začiatkom 19 st tiež zmenené na jednoduché vyznamenanie „Pour Merite“, ale ešte pôvodní členovia ho opätovne obnovili. Podobne vznikla, pomerne dobrodružne aj anglická anglikánska vetva. Dnes tieto síce nie sú súčasťou rádu, ale úzko s ním spolupracujú. V prípade týchto protestantských odnoží rádu je vedúcim rádu väčšinou niekto z panovníckej rodiny (v monarchiách) v prípade branderburského bailifstva titul „herremeistera“ patrí už tradične rodu Hohenzollerov. Branderburské bailifstvo dnes sústreďuje nemeckých, švajčiarskych, holandských, francúzkych a maďarských protestantských rytierov, švédski rytieri vytvorili samostatnú skupinu. Anglická vetva podchytáva aj rytierov v USA a Kanade. Hoci protestantské odnože rádu nie sú súčasťou hlavného rádu, ich duchovnosť je veľmi podobná a na projektoch často úzko spolupracujú. Tiež sa považujú za pokračovateľov pôvodného rádu z právneho pohľadu.

Znamená dnes niečo byť rytierom sv. Jána ? Je to iba o prestíži ? Ťažko povedať. Keď čítame zoznam 11 popravených johanitov za účasť na sprisahaní proti Hitlerovi v 1944 tak sa javí, že nie, že členstvo zaväzuje dodnes.. Rytieri samotní dnes však už skôr reprezentujú, spravujú finacie, rád zabezpečuje svoje služby cez dcérske organizácie.

Kto sa môže stať rytierom dnes ? Môže to byť iba rodený šľachtic ? Prví johaniti rozhodne nepatrili medzi najurodzenejších, a príslušník vysokej šľachty bol pomerne zriedkavý v rádoch - aj v tých starších ešte aj začiatkom14.st. Postupne sa kritériá na pôvod zvyšovali, až napokon uchádzač mal dokázať až 10 urodzených predkov po líniách oboch rodičov. Rád však tieto neuplatňoval nikdy dôsledne, (ako príklad môže poslúžiť napr. sir Oliver Starkey, ktorého rod bol iba „gentlemanský“ nie „gentry“ a ich jednoduchý šľachtický titul určite nebol starší ako jednu generáciu. Zvykne sa uvažovať o „yeomanskom“ pôvode rodu. )

V Strednej Európe platil asi vždy miernejší prístup (Aspoň to tak vyzerá u poľských, či uhorských johanitov ). Dnes už šľachtictvo nie je podmienkou členstva v ráde, hoci veľká väčšina rytierov samozrejme, šľachtický pôvod má. V zväze maďarských maltézskych rytierov, z pamätnej knihy ktorých som čiastočne čerpal, je aj menoslov členov rádu. Od zemana po korunného princa je tam zastúpená celá hierarchia. ( Medzi rytiermi v období do 2.ww je veľa mien zo Slovenska napr. Révay de Szklabinya ( Sklabiňa ), Kubinyi de Felso Kubin et Deménfalva ( Horný Kubín a Demänová ) , Okolicsányi de Okolicsnó ( Okolično ) ,barón Podmanyicky, Radvánszky de Radvány ( Radvaň )..) O existencii slovenského zväzu som sa z oficiálneho webu rádu nedozvedel. Slovenskí rytieri však sú, jedným je známy politik, bývalý predseda parlamentu predseda KDH Pavol Hrušovský. Dôvod k hrdosti ma aj Česká Republika, Český veľkopriorát sa môže pýšiť najdlhšou kontinuálnou históriou, a veľkoprior, brat gróf Paar bol vážnym kandidátom na veľmajstra v 2008. Pre vysoký vek túto poctu odmietol, a tak sa stal veľmajstrom fra Mattiew Festig, pozdný potomok sira Adriana Fortescue, konfrátera rádu a kanonizovaného martýra za vieru. ( Bol popravený za anglikánskej reformácie ).

Rád, poskytuje poskytujú zdravotnícku starostlivosť dnes pomocou dcérskych organizácií. Vlastní a prevádzkuje nemocnice a kliniky po celom svete, vrátane Svätej Zeme (Pôrodnica v Betleheme - Maltskí rytieri, kým očnú ambulanciu v Nabuluse spravuje anglická vetva..) V rozvojových krajinách operujú pomocou mobilných ambulancií a sú prítomní aj v prípade prírodných katastrof, či konfliktov. Vo Veľkej Británii majú sieť prvej pomoci, ktorá je zároveň najrozšírenejšou školiacou sieťou. (St. John Ambulance).

Zdroje:

1)J. Riley- Smith : The Knights of St. John in Jerusalem an Cyprus 1050 – 1310 (London 1967)
2)J. Riley-Smith : Hospitallers The History of the Order of St John (Hambledon press, London 1999
3)E. Bradford : The Shield and the Sword : the Knights of Malta ( London 1972 )
4)Terence Wise / Richard Sciollins : The Knights of Christ ( Osprey 1984 )
5)Tim Picles / Christa Hook : Malta 1565 : Last Battle of the Crusades ( Osprey 1998 )
6)Berthold Waldstein – Wartenberg : Řád Johanitu ve Stredověku (Academia Praha 2008 )
7)A Magyar Máltai Lovagok Szovetségének Emlékkonyve 1928 – 2003 ( Mikes kiadó, Springer tudományos kiadó, Budapest 2003 )
8)www. orderofmalta.org