Johaniti – rytiersky rád sv. Jána Krstiteľa Jeruzalemského

Autor: Robert <(at)>, Téma: Duchovní život středověku, Vydáno dne: 25. 10. 2009

Rytierske rády sú neuveriteľne zaujímavým fenoménom. Zároveň však patria medzi najnepochopenejšie. Jeden extrém ich považuje za fanatikov, schopných bez milosti vraždiť inovercov či heretikov, druhý ich ( trocha „nespravodlivo“ hlavne templárov ) pokladá zasa za strážcov ezoterických tajomstiev , neuveriteľného bohatstva a večných konšpirátorov.... Nefunguje ani to, „že pravda bude niekde v strede..“ Na dodnes existujúcom rytierskom ráde sv. Jána Krstiteľa sa môžeme pokúsiť nájsť odpovede (bude ich určite viac) na otázku, čo to boli rytierske rády?

1. Počiatky.
Počiatky rytierskych rádov treba hľadať v reformách pápežov Gregora VII. a Urbana II. Ich cieľom bolo, ako mnohých reformátorov neskôr, zamedziť korupcii a nepotizmu v cirkvi a urobiť ju nezávislou od moci svetských feudálov. Ako hlavný prostriedok sa im zdala podpora mníšskych komunít žijúcich v celibáte oproti svetskému kléru. Krížové výpravy, tieto snahy podporovali a dopĺňali : svetskí feudáli mohli bojovať proti inovercom, čiže žiť v svoj bojovný spôsob života, zároveň však tým prispievali k mieru medzi kresťanmi, a vplyv kresťanstva aj rozširovali. Prvé pokusy mal už Gregor, ale napokon uspel až Urban. Reformátorskí pápeži mali aj svojich svetských podporovateľov, „fideli petri“, ktorých hlavou bola grófka Matilda Toskánska a jej početné príbuzenstvo, držiace dôležité svetské posty. ( Mnoho z nich nachádzame potom ako „križiackych princov“ v 1. krížovej výprave...) Práve k jej menu sa viaže dokument, ktorý možno považovať za prvý doklad o tom, že s niečím ako ozbrojená mníšska komunita uvažovali už v 11. st. Ide o jej donáciu rádu sv. Jakuba z Altopascia z r.1056, keď mnísi spomínaného rádu mali ochraňovať, v resp. zabezpečiť ochranný ozbrojený sprievod pútnikom medzi mestami Lucca a Janov... Rád sv. Jakuba z Altopascia sa však stal naozajstným rytierskym rádom až v 13.st...

Ďalším elementom, z ktorého sa vyvinuli neskoršie rytierske rády, boli ozbrojené družiny (väčšinou normanských) rytierov, ktoré pod vplyvom myšlienok Urbana II vytvárali dočasné bratstvá (confraternity), „vazalstvá Ježiša Krista“ , považovali sa za nezávislé od svetskej i cirkevnej vrchnosti, a uznávali iba pápeža. Tieto boli dočasné a ich prítomnosť sa dá predpokladať už počas výprav na Iberskom polostrove, čo medzi iným potvrdzuje aj rýchly vznik mnohých rytierskych rádov v oblasti. Možno však mali bratstvá čiastočný vzor aj v podobných muslimských komunitách, ktoré aj tu existovali. Treba poznamenať, že niektoré takéto bratstvá okrem rytierov mali medzi sebou aj remeselníkov, staviteľov. Keď totiž pápež Urban II v r. 1085 vyhlásil „skúšobnú krížovú výpravu“ pre dobytie a znovuosídlenie ruín antického prístavneho mesta Tarragony, spásu sľuboval nielen bojovníkom, ale aj ľudu, ktorý oblasť znova osídli... Nie iba čisto vojenský charakter prvých bratstiev možno súvisí aj s tým, že dráhu rytiera si mohol zvoliť aj mestský patricij, ktorý sa v tom období ešte považoval za nižšieho šľachtica. Neskôr mnoho rádových rytierov pochádzalo práve z tejto vrstvy, hlavne z juhu Francúzka a severného Talianska, a podobný proces možno s istým oneskorením sledovať pri vzniku rádu nemeckých rytierov.

Tretím prvkom boli už existujúce špitálske rády. Tie prvé zakladali obchodníci a panovníci už čias cisára Karola Veľkého. (Existujú napr. doklady o tom, že ich niekoľko založil okolo r. 1000 aj sv. Štefan Uhorský ). Pri počiatkoch špitálu, z ktorého sa potom vyvinul rytiersky rád sv. Jána Krstiteľa stáli kupci zo severotalianskeho mesta Amalfi, ktorí vedľa Janova, Benátok a Pisy patrili v tej dobe medzi najaktívnejších obchodníkov v oblasti Palestíny. Tí okolo r.1050 zakladajú v susedstve baziliky sv. hrobu hospitál Santa Marie Latina . O chorých pútnikov sa starala komunita benediktínskych mníchov. Onedlho vytvorili aj hospitál pre ženy, ktorý viedli mníšky, Santa Maria Parva, zasvätený pravdepodobne Márii Magdaléne. V predvečer 1. krížovej výpravy okolo r. 1090 potom v hospitále začína pracovať laik Gerard de Martigues. O pôvode Gerarda, zakladateľa rádu rytierov sv. Jána sa dodnes vedú spory, niektorými zdrojmi je považovaný za Provensánčana, inými za Taliana. Je celkom možné aj to, že bol Normanom, a pravdepodobne pôvodom nebol šľachtic, skôr možno obchodník. Gerard sa každopádne ukázal ako skvelý organizátor. Čoskoro si vytvoril svoj okruh bratov, a snažil sa spod krídiel hospitálu sv. Márie Latinov vymaniť. Ako jedným krokov bola zmena benediktínskej reguly v augustiniánsku.

Účastníci 1. výpravy v 1099 úspešne dobyli Jeruzalem. Hoci kresťanskí obyvatelia boli muslimskými obrancami vykázaní za múry mesta, tento príkaz sa údajne komunity Gérarda netýkal, zrejme s ohľadom na ich liečiteľské služby. Odtiaľ legenda, že Gérard, ktorý vedel, že kresťanský bojovníci hladujú, zo svojich katapultov na nich vrhal pecne chleba. Muslimovia mu na to prišli, ale keď mu to chceli dokázať, pecne sa zázračne premenili na kameň..... V tom istom legendáriu sa ale dochoval aj záznam, že v posledných dňoch obliehania bol Gérard väznený, či dokonca možno aj mučený, pretože keď ho nový panovník, Gotfroi z Buillonu chcel prijať, museli ho dvaja spolubratia podopierať... Je však možné aj to, že vykázaný bol, a prielom sa Bouillonovým vojakom podaril práve pre rady Gérarda...

Komunita každopádne od nových, kresťanských pánov mesta i krajiny dostala veľkorysú podporu, a v r. 1113 bulou „Piae postulatum voluntaris“ ju pápež Pascal II. uznal ako samostatný rád. Rád je už vtedy zasvätený sv. Jánovi Krstiteľovi. Opäť sú aj teórie, že pôvodne bol rád zasvätený sv. Jánovi Almužníkovi, je to však málo pravdepodobné. Sv. Ján Almužník bol populárny svätý v gréckej ortodoxnej cirkvi, ale na západe prakticky neznámy. Zato Ján Krstiteľ o to viac...Komunita blahoslaveného Gérarda zďaleka nebola jedinou, ktorá sa v tej dobe formovala. Druhou komunitou boli rytieri, ktorí sa rozhodli ochraňovať pútnikov, a ktorým kráľ Baldwin I. určil ako sídlo Chrám Šalamúnov, z ktorých vyrástol potom mocný rád templárov. Treťou komunitou – bol neskorší rád kanoníkov ochrancov sv. hrobu. (1114). V týchto ranných dobách tieto tri komunity tvorili skoro nerozoznateľný pletenec. Sú rôzne teórie o tom, že pôvodne mali byť templári ozbrojenou zložkou hospitalitov, a všetci boli podriadení patriarchovi Jeruzalema.... Postupne sa všetky rády osamostatnili. Templári získali štatút samostatného rádu v 1129, a postupne sa od rádu kanoníkov ochrancov sv. hrobu odpútavali aj hospitaliti. Aby bol zmätok ešte väčší, komunita starajúca o malomocných, rád sv. Lazara mala v Gerardovi tiež svojho vodcu... Neskôr aj z nich vyrástol rytiersky rád a ak v inom ráde, u rádového rytiera diagnostikovali lepru, bol presunutý k lazariánom. ( Rád podporoval hlavne kráľ Baldwin IV. d´Anjou, ktorý sám chorobou trpel. )

Je tiež otvorenou otázkou, kedy sa začala premena čisto špitálneho rádu na rytiersky. Opäť existujú rôzne teórie – od veľmi skorých predstáv, pričom sa predpokladá existencia rytierov ako spolubratov, až po pozdné, ktoré tvrdia, že „bratia rytieri“ boli v ráde až koncom 12. st... Najpravdepodobnejšie bude, že pravda je niekde v strede. Hospitaliti boli už okolo 1130 boli rádom, ktorý mal úlohy aj pri obrane. V r. 1126 sa už spomína „constable“ rádu, a aj voľba nového magistra (neskôr veľmajstra) Rajmonda de Puy de Provence, brata alebo príbuzného legáta Adhémara de Puy, ktorý bol sám rytierom, naznačuje neskorší vývoj. V ďalšom desaťročí rád získava dôležité opevnenia, a je na mieste predpoklad, že dokázal zabezpečiť aj ich ochranu...

Nárast bohatstva, vplyvu a moci rádu sa neobmedzoval iba na Svätú Zem, v Európe získal rád tiež dôležité hospitály v Saint Gilles, Messine či Janove. V 1134, dokonca kráľ Alfonzo „bojovník“ Aragonský odkázal na smrteľnej posteli svoju krajinu „ templárom, hospitalitom a ochrancom sv. hrobu“ . Rády síce Aragóniu nedostali, ale boli bohato odškodnené. Iný príklad skorej prítomnosti rytierskej zložky u hospitalitov je príklad johanitského rytiera Gerarda Jebarre, ktorého vyslali v 1136 na diplomatickú misiu do Anglicka, odkiaľ mal do Svätej Zeme doprevadiť syna grófa Fulka d´Anjou, Geoffreya...( Prvý člen rodu, ktorý na svojej prilbe nosil „planta genistu“ a tým dal rodu meno „Plantagenet“....).

K počiatkom sa viaže ešte jedna kuriozita. Je celkom možné, že prví johanitskí rytieri bojovali pod vlajkou ochrancov sv. hrobu. Podľa Terenca Whita totiž boli oblečení v typických čiernych plášťoch s bielym krížom, ale ich vlajkou bol červený kríž v bielom poli s kvapkami červenej krvi okolo neho...( Ranný znak ochrancov sv. hrobu).

Blahoslavený Rajmond de Puy bol nielen rytierom, ale aj človekom zbehlým tak v politike, ako aj v cirkevnom práve. Dodnes sa dochovali jeho pravidlá z 1254, ktoré obsahujú augustiánske, ako aj benediktínske (cisterciánske ) prvky. V tomto období, v západnom svete žiarila najjagavejšie hviezda cisterciánov, vďaka ich opátovi, sv. Bernardovi, ktorý podporil vznik templárov a dal im aj pravidlá. Oba staršie rády si však navzájom preberali pravidlá i vzory.

Hospitaliti mali už každopádne okolo 2. krížovej výpravy v 1147 – 1148 dosť veľké ozbrojené sily, aby z fiaska výpravy boli obviňovaní jednom dychom s templármi... Nie je celkom jasné iba to, či to už boli rádoví rytieri a seržanti, žoldnieri najatí rádom, alebo iba sekulárni rytieri – spolubratia rádu....

2. Hašteriví bratia. ( Pôsobenie v Svätej Zemi )
V 50 rokoch už rád má už rád svoje pevné miesto v živote franských štátov v Svätej Zemi. Kráľ a veľmoži si uvedomili, že je výhodnejšie dať pevnosti do správy rádom, ako svetským feudálom, medzi iným napríklad nebolo dôležité, či daný rod dokáže „vyprodukovať“ mužského potomka. Ďalším argumentom v prospech rádov bolo, že kým západní križiaci prišli a po nejakom čase sa vrátili domov, rádoví rytieri zostali. Výhodou bolo aj, že sa zžili s miestnymi pomermi, a nespôsobovali podobné problémy ako novoprišelci z Európy, ktorí nechápali, že ich outremerskí príbuzní sa obliekajú ako miestni, že sa priatelia z muslimami, že latinská cirkev toleruje iné poňatie cirkví, ktoré boli v Európe považované za heretické... Veľmi skoro sa začalo aj súperenie oboch rádov o dôležité pevnosti a pozemky.

Hospitaliti postupne získali hrady ako Bethgibelin chrániaci cestu medzi Hebronom a Askalonom, Krak de Chevaliers pri Tripolise, hrad Margat na pobreží v dnešnej Sýrii a mnoho ďalších. Pre toto súperenie budem v tejto časti písať radšej o „rádoch“ ako iba o hospitalitoch. Totiž, ak sa cesty oboch najstarších veľkých rádov stretávajú v počiatkoch, ich vzájomná rivalita ich nerozlučne pripútala k sebe počas celého trvania franských štátov na východe.

Ako vlastníci hradov a okolitých území sa oba rády správali veľmi podobne – odmietali zvrchovanosť miestnych cirkevných autorít, pričom sa odvolávali to, že sú podriadení iba pápežovi. Pri sporných záležitostiach, ktorých nebolo málo, rády s cirkvou hrali dosť cynickú hru, volali ako „nestranného“ arbitra zväčša predstaviteľa bratského rádu, a tak rozhodnutia boli samozrejme skoro vždy v ich prospech.... Podobne mali málo škrupulí v styku s pápežskou kúriou. Vždy mali v blízkosti pápeža svojho človeka, a aby dosiahli svoje ciele, často neváhali „správnu“ osobu podplatiť....

Nevôľu svetských cirkevných autorít vyvolávali – hlavne hospitaliti aj tým, že často ignorovali interdikty uvalené svetským klérom a ich kňazi vykonávali aj v týchto oblastiach cirkevné sviatosti. Toto súviselo tiež s tým, že rád johanitov nezostal iba uzavretým rádom, akým boli templári, ale vytvárali aj svetské komunity spolubratov. Tieto zväčša pozostávajúce z mešťanov (v Európe) sa tiež považovali za vazalstvá „Ježiša Krista“ a cítili sa byť podriadení iba pápežovi, podobne ako rád sám.... Vrchol týchto aktivít bol práve počas katarských vojen, tzv. albigenskej krížovej výpravy. Staršie rády tak templári ako aj johaniti sa odmietli zúčastniť bojových akcií, a zdá sa, že umožnili mnohým katarom útek cez svoje územia.... Ich postoj je vcelku pochopiteľný, johaniti mali v oblasti silnú základňu, mnohých donátov a templári na tom boli podobne, hoci oni boli rád zo silnejším zastúpením zo severu Francúzka. Toto správanie sa rádov neuniklo pozornosti ani inkvizície, ani pápežovi. Pápež Gregor IX. ich v 1238 prísne napomenul. Kým templárom sa ušlo iba napomenutie z „ bezstarostnosti o doktríny“ johanitom sa vyčítal nemorálny život, ukrývanie kacírov v ráde a Gregor dal rádu 3 mesiace na nápravu...

Johaniti sa teda v druhej polovičke 12. storočia stali rytierskym rádom, a moc v ráde postupne prešla tiež do rúk rytierov. Ak sledujeme osudy oboch rádov môžeme vidieť aj paralely v osobnostiach ich veľmajstrov. Napríklad dobroždružný typ veľmajstra u johanitov reprezentuje Gilbert d´Assaily, ktorého nerozvážne nákupy hradov doviedli rád skoro k ekonomickému krachu, a svoju kariéru napokon zavŕšil neúspešnou výpravou proti Egyptu po boku kráľa Almarika v 1167 – 70, pričom kráľa musel dlho presviečať... U templárov sa podobný typ ujal vedenia v ráde v osobe Gérarda de Rideford, ktorého neslávna úloha pri bitke pri Hattine (1187) a udalostiach ktoré jej predchádzali, je myslím, dostatočne známa.... Rády mali potom významné zastúpenie v každej kampani Jeruzalemského kráľovstva, či krížovej výpravy. Na výpravách tvorili templári zväčša predvoj, kým hospitaliti tvorili zadný voj armády. Súviselo to zrejme aj s tým, že rád poskytoval aj zdravotnícke služby.

Pri zdravotníctve sa môžeme trocha pristaviť. Rád johanitov bol vždy majstrom v poskytovaní zdravotníckej starostlivosti. Pôvodné hospitály zorganizované na spôsob orientálnych hostincov, hanov, vďaka normanskej disciplíne premenili na nepoznanie. Pri pacientoch a lekároch nehľadeli na ich vieru, iba chorobu a vedomosti. Bez škrupúľ preberali z arabskej, židovskej, samaritánskej medicíny všetko, čo sa osvedčilo. V ich hospitáloch vládli prísne hygienické predpisy (cca na úrovni našich predkov z konca 19.st...v 12.st..(sic!.) a ako prví zaviedli pravidelné lekárske služby. Ich ženské oddelenia viedli ženy – johanitky, čiže sa dá povedať, že rád ako prvý začal využívať služby lekárok... Ich hospitál bol taký známy, že Saladin po dobytí Jeruzalema v 1187 im ešte rok povolil pokračovať vo vedení hospitálu. (Je zrejmé, že ho k tomuto viedla myšlienka odučiť sa organizáciu hospitálu, hoci vo veciach vzdelania, vedy a liečiteľstva muslimovia vcelku oprávnene pociťovali voči západniarom dešpekt...)

V 13. st sa rivalita medzi oboma veľkými rádmi vyostrila. V prvej polovici storočia bola trocha zmiernená tým, že obaja veľmajstri oboch rádov boli z rovnakého rodu , Pierre de Montaigu (1219 -1232) bol templár, kým Garin bol johanita (1207 – 1227) a oba rády mali spoločného nepriateľa, cisára Fridricha II von Hohenstaufen, ale neskôr sa opäť vyostrila. Najmarkantnejšie sa to prejavilo v občianskej vojne sv. Sabu, ktorá vypukla v 1256 ako spor Janova a Benátok. Kým johaniti tradične podporovali Janov, templári Benátky.... Oba rády z času načas rivalizovali aj s najmenším a najmladším rádom nemeckých rytierov. Občas sa dokonca stávalo že proti sebe aj bojovali a to dokonca aj v pomerne bizarných koalíciách. V Antiochii za kniežaťa Bohemuta IV. napr koalícia johanitov,. assasínov a prokatolíckych Arméncov bojovala proti silám exkomunikovaného kniežaťa, templárom a inej, ortodoxnej frakcii Arméncov...

13.st bolo pre Outremer storočím katastrof, porážok a dezilúzií. Myšlienka krížových výprav sa pre Európanov stala stále menej príťažlivou a rády sa napokon stali nosnou bojovou silou Outremeru. V tejto situácii, hlavne keď sa moci v Egypte a neskôr aj v Damasku dostali Mameluci hlavne sultáni Bajbars a po ňom Qualawun, rády medzi sebou uzavreli mier. V posledných bojoch o Tripolis, a Akru už bojovali bok po boku a nezriedka sa stávalo, že templárom velil johanit, či naopak.

Z dnešného pohľadu sa rivalita rádov nezdá až taká nezmyselná – templári mali bližšie k barónskej opozícii, kým johaniti tradične podporovali panovníka. Oba póly stredovekej politiky sú legálne a týmto vlastne rády vykrývali celú politickú arénu.

Z oboch rádov asi hospitaliti boli väčším i bohatším rádom. Templári však na rozdiel od nich ponúkali bankové služby aj širokej verejnosti, kým johaniti iba pre úzky okruh svojich klientov a väčšina ich hospodárenia spočívala v tradičnejšom feudálnom systéme. Zdá sa že v druhej polovici 13. st si aj vo finančnej oblasti oba rády ako keby rozdelili úlohy i teritóriá – kým francúzku štátnu pokladnicu tradične obhospodarovali templári, tá anglická prešla v osobe významného finančníka sira Josepha de Chauncy k hospitalitom. Túto úlohu si potom udržali v krajine až po protestantizmus.

Tradičná rivalita templárov a hospitalitov sa týkala hlavne Svätej Zeme a prípadne Iberského poloostrova. V iných častiach Európy bola menej intenzívna, a snáď boli medzi nimi korektné vzťahy. Rády bojovali vo veľkých bitkách proti Mongolom pri Lehnici i Muhi (Slanej) 1242 i neskôr počas tzv. 2 vpádu Mongolov (1289) kedy tvorili jadro ťažkej jazdy Uhorska.... Je zaujímavé, že proti Mongolom bojovali, no proti pohanom, hlavne Prusom, bojovať odmietali, hoci tam mali komendy johaniti i templári, dokonca jednu aj španielska Calatrava. Pravdepodobne ich tam bolo málo, a rády si nemohli dovoliť presunúť tam veľkú bojovú silu. V Európe mali oba rády aj menej nezávislosti. Ich vysokých hodnostárov zväčša odobroval panovník danej krajiny a dosť často mu museli dokonca aj jednotliví komtúri skladať vazalské prísahy. Možno preto sa neuskutočnila kolonizácia Banátu johanitmi za uhorského Bela IV, hoci by mali k dispozícii väčšie územie ako neskôr Rhodos...

Z doteraz napísaného by sa mohlo zdať, že rytierske rády svojou rivalitou významne prispeli k destabilizácii franských štátov na východe, že notoricky podporovali každú revoltu voči pápežskej moci a cirkvi vôbec a že trebárs neskoršie obvinenia templárov o vykonávaní tajomných, zrejme heretických rituálov sa celkom kľudne môžu zakladať na pravde... Áno, povrchný pohľad môže svedčiť o niečom podobnom, ale nie je pravdivý, a navyše im aj krivdí.

Rytierske rády spĺňali spoločenskú objednávku doby. Druho, či treťorodení synovia šľachtických rodov boli veľmi často posielaní na cirkevnú dráhu. Rytierske rády priam ideálne ponúkali možnosť naplnenia v duchovnej, ako aj stavovskej roli bojovníka. Ich snaha o nezávislosť vychádzala z myšlienok veľkých reformátorov Urbana II. a sv. Bernarda. Hľadali si miesto v spoločnosti, ktorá sama bola nová, kde máločo malo svoj pevný bod.

Duchovný svet ich členov bol pravdepodobne mystický, čo sa zdajú potvrdzovať ich úzke vzťahy s inými mystickými rádmi, či hnutiami (napr. s uhorskými paulínmi, či spirituálnymi františkánmi.) Vznikali a formovali sa v nábožensky značne heterogénnom a synkretickom prostredí a náboženská intolerancia hlásaná dominikánmi a inkvizíciou im bola ešte dlho cudzia. ( Zlé vzťahy rytierskych rádov s dominikánmi, hlavne templárov, boli notoricky známe...) Hoci ich kresťanstvo bolo voči inovercom tolerantné, bolo pevné. Svedčia o tom časté popravy ich zajatých členov, keď si mohli vybrať aj život konvertovaním na islám.... K ich rivalite treba dodať aj to, že spôsobovala oveľa menej škôd, ako napríklad konkurencia obchodných republík, veľkých feudálov alebo noví európski križiaci, nepoznajúci toleranciu a ich cieľom bolo veľmi často iba získanie pôdy , postavenia alebo iba slávy...

Vo veľkých a dôležitých bitkách, či výpravách ( Hattin 1187, La Forbie 1244, Tripolis 1289, Akra 1291 ) bojovali vždy bok po boku.

3. Budovanie stratenej antickej záhrady. Rhodos 1305 – 1522
28. mája 1291 sa pod náporom bojujúcich zrútil v Akre domjon citadely templárov. Trosky pochovali útočníkov i obrancov... Zároveň sa uzavrel skoro 200 ročný príbeh franských domén v Levante...

Členovia rádov, ktorí z bojov vyviazli živí, sa stiahli na blízky Cyprus. To však bolo na rozdiel od Outremeru stabilným kráľovstvom a pre rády sa zúžil manévrovací priestor. Veľmajsti, zvyknutí na veľké haly v hradoch ako Margat (Marquab), Krak de Chevaliers, Tortosa, či Atlít zrazu sídlili v malých hradoch, ktorých domjon bol menší, ako hradu stredného francúzkeho šľachtica...

Rády, založené na ochranu svätých miest ich napokon neuchránili, zlyhali.... V očiach verejnosti sa tak stali príčinami porážok, a ich bohatstvo sa zdalo byť neodôvodnené a nezaslúžené. Pre korunované hlavy, sa zasa rády stali zbytočným „štátom v štáte“. Túto, pre nich nepriaznivú situáciu si vedenie rádov samozrejme uvedomovalo, a snažilo sa ju zvrátiť. Oba staršie rády začali s urýchleným budovaním bojových flotíl, nemeckí rytieri presunuli svoje ťažisko do Baltu. Johaniti prestavbu rádu uskutočnili dôslednejšie a napokon mali asi aj viac šťastia, ako ich bratia...

Najprv ale spomeňme malorského rodáka, rytiera, františkána, mystika, Rajmonda Llulla. Na prelome 13/14.st Llul pobudol niekoľko rokov na Cypre, medzi iným medzi templármi. Vraj viedol dlhé rozhovory s hodnostármi i jednoduchými bratmi rádu. Výsledkom týchto debát bolo memorandum ktoré prvýkrát prezentoval pápežovi v 1295, neskôr v 1305 ho pod názvom „Liber Fine“ aj vydal. Väčšinou sa vie o Llulovi vie iba toľko, že bol apoštolom zjednotenia rádov. Ale Llul hovoril viac, heretikov a inovercov treba obrátiť na vieru pomocou vzdelaných misionárov (jezuiti ?(sic!))... a rády, v resp. zjednotený rád by si mal vytvoriť silné základne na ostrovoch ako Rhodos a Malta...

Neviem, či johaniti Llulove dielo čítali, ale ich nový veľmajster, Viliam de Villaret (1296 – 1304) začal s reorganizáciou rádu. V prvom rade, obchodnú flotilu rádu rozšíril, a premenil ju na bojovú. Rád samotný rozdelil podľa jazykov na provesánský, auvergnský, francúzky, aragonský, nemecký, taliansky a anglický. V 1492 sa od aragónskeho oddelil kastílsky a v 18.st potom vznikol anglo-bavorský. Už z tohto rozdelenia je zrejmé, že jedným z jeho cieľov muselo byť zníženie vplyvu francúzkeho kráľa. Aby rád bol menej zraniteľný cez osobu veľmajstra, dal generálnemu konventu viac právomocí. V 1305 bol po smrti nahradený synovcom Fulkom de Villaret (1305 -1319). Ťažko naozaj povedať, či Fulk vedel, aký osud čaká templárov, ale keď ho navštívil pirát Vignolo de Vignoli (s ktorým by sa oficiálne teoreticky nemohol ani stretnúť) s návrhom, aby spolu obsadili súostrovie Rhodos, nezaváhal ani na chvíľu... Prvá výprava na ostrov bola vskutku bizarná, totiž „útočná jednotka“ obsahovala aj s veľmajstrom celých 31 rytierov a seržantov... Napokon v 1310 získali aj hlavné mesto.

Veľmajster si nové rádové územie dal potvrdiť od pápeža, ako aj od byzantských panovníkov imperátora Andronikosa II. (1282 – 1328) a jeho spoluvládcu Michala IX. (1294 – 1320). Hoci rytieri museli získať od obyvateľov mesto Rhodos vojenskou silou, čoskoro vytvorili unikátny symbiotický model, ktorý im dobre slúžil temer ďalších 5 storočí.... Rhodos bol síce oficiálne súčasťou Východorímskej Ríše, ale tá bola už iba svojím tieňom a na obranu či správu ostrova v resp. súostrovia nemala síl ani prostriedkov. Ostrovy boli preto vystavené stálym útokom rôznych pirátskych skupín, alebo im dokonca slúžil ako základňa pre nové lúpežné výpady. Príchodom rytierov sa toto zmenilo. Pre skúsených, skvelo zorganizovaných rytierov neboli piráti protivníkom, a obyvatelia získali od koristníkov trvalú ochranu.

Johaniti nastolili na ostrove pevnú a dobre fungujúcu správu, do ktorej sa od počiatkov snažili zaangažovať miestnu, grécku elitu. Niektorí historici, hlavne marxistického razenia často opisujú vládu johanitov na Rhodose a neskôr na Malte ako vykorisťovanie, či kolonializmus, a píšu aj o tragédii gréckeho obyvateľstva, ktoré na stáročia stratilo suverenitu...

Každopádne bol to zváštny kolonializmus, totiž na rozdiel od iných kolonializmov, v prípade johanitov prostriedky prúdili z Európy na Rhodos... Rytieri ponechali mnohé hrady v správe miestnych pánov, a nejeden z nich bol napriek ortodoxnej viere aj konfráterom rádu. Výstavba pevností a lodí dávala obyvateľom ostrova prácu, a kým miestni obyvatelia napríklad benátskych kolónií žili v biede, občania Rhodosu bohatli.

Zaujímavé bolo aj náboženské vrstvenie ostrova. Rytieri boli samozrejme, katolíci, a gréci ortodoxní. Na ostrove ale žila aj silná židovská komunita a nemálo moslimov. Títo boli síce čiastočne zajatci, alebo ich potomkovia, nemálo ich bolo však slobodných – obchodníkov, lekárov, staviteľov... V meste nevzniklo nič, čo by pripomínalo notoricky známe getá v európskych metropolách. Rytieri mali síce svoje ulice, ale dom kresťana striedal dom žida či muslima... Toto tolerantné prostredie pretrvalo až po pozdné 15.st, keď sa pod vplyvom rytierov španielskych jazykov začalo pomaly meniť (v neprospech židov ).

Rád pokračoval aj vo svojej zdravotníckej činnosti, v ktorej sa naďalej opieral hlavne o znalosti arabských liečiteľov. V Rhodose dal postaviť veľký hospitál, kde naďalej platilo všetko, čo sa im dovtedy osvedčilo. Ako jedni z prvých si rytieri uvedomovali aj potrebu hygieny. Čistota ich lodí bola legendárna, a vyvinuli dokonca aj niečo, čo by sme mohli nazvať „hygienickou políciou“. Predtým, ako mohla obchodnícka, či pútnicka loď zakotviť v prístave, musela prijať johanitskú delegáciu, ktorá ju prehliadla. Mŕtvych museli hodiť do mora (bez ohľadu na náboženské protesty) a chorých izolovali do karantény. Tieto opatrenia boli také úspešné, že ostrovu sa vyhol aj mor (čierna smrť), ktorý postihol hlavne západnú Európu, odkiaľ väčšina rytierov pochádzala...

Na Rhodose pokračovalo antické dedičstvo aj v stavebníctve, literatúre a umení. Niektorí rytieri boli vychýrení zberatelia antických sôch, ktoré potom zdobili paláce záhrady i hrady. V stavebníctve využíval rád orientálne, miestne i juhofrancúzke a španielske (okcitánske) vplyvy. Týkalo sa to však iba civilných stavieb. Pri obranných stavbách stavitelia rádu uplatňovali vždy najmodernejšie trendy...

O grécku kultúru, literatúru i filozofiu sa živo zaujímali aj vzdelaní členovia rádu, akým bol napr. španiel Juan Fernandez Herendia (1377 – 1396). Tento veľmi všestranný a dobrodružný veľmajster je medzi iným považovaný za jedného so zakladateľov modernej katalánčiny...



Hrad sv. Petra na ostrove Bodrum. Litografia z 19. st. Z knihy J.R. Smitha: Hospitallers

Na litografii z 19.st vidno pôvodnú výzdobu pevnosti sv. Petra na ostrove Bodrum. Dnes väčšinu týchto reliéfov možno vidieť v múzeách v Paríži či Londýne...

Johaniti sú považovaní za bohatú a vplyvnú organizáciu. Nebolo to vždy tak. Získanie súostrovia rád finančne vyčerpalo a museli zobrať veľkú pôžičku u florentských bankových domov, ktoré sa im podarilo splatiť až v polovici 14.st. Majetok po templároch tiež nebol až takou finančnou injekciou, za akú sa často považuje. Vo Francúzku ho mohli prebrať až po zaplatení značnej finančnej čiastky (koruna to eufeministicky nazvala „dlhom po templároch“ ), v Anglicku bola už značná časť templárskeho majetku už v rukách súkromných vlastníkov a teda pre rád nadobro stratená. Na druhej strane rádu pomohli bohaté templárske komendy z Cypru, a určite aj strategické miesta ako hrad Vrana na pobreží Dalmácie, z ktorého potom rád urobil po vzore templárov svoje uhorské centrum.

Pomaly sa dostávame k tomu, čo urobilo rád najznámejším k bojovej úlohe. Johaniti sa po strate Svätej Zeme stali ochrancami morských trás pred útokmi pirátov. Tejto úlohy sa zhostili naozaj svojsky – od obchodníkov bez ohľadu na ich vieru vyberali ochranný poplatok. Kto zaplatil, bol obchodník, kto nie – pirát... Kresťania boli chránení lepšie, ak sa obchodníkovi podarilo dokázať, že je naozaj obchodníkom, jeho zabraný majetok mu bol vrátený a rytier zodpovedný za zábor (zrejme nie prísne) potrestaný. Sú však aj známe prípady, keď rád bojoval proti berberským ako aj katalánskym pirátom. (Osudom oboch boli – galeje...) Po vybudovaní a usídlení sa rád v polovici 14.st začína opäť výraznejšie angažovať v boji proti islamu. V 1344 sa v aliancii s Cyprom, Janova a Pápežského štátu zúčastňuje dobytia mesta Smyrny, ktoré potom udržal až po 1402, keď ho dobyli Mongoli pod osobným velením Tamerlána. V rokoch 1364 – 1370 sa zúčastnili výprav Cyperského kráľa Petra I. de Lussignan, medzi iným aj dobytia Alexandrie (1365). V r. 1396 bojovali so Źigmundom Luxemburským pri Nikopole. Aj neskôr sa zúčastňovali zápasu Uhorska a Turecka o Balkán, medzi iným uhorskí johaniti tvorili jadro ťažkej jazdy protitureckého hrdinu grófa Jána Hunyadiho, a po Moháč (1526) vcelku úspešne prispievali k obrane južných hraníc Uhorska. Postupom Turkov na západ sa Rhodos stával stále viac izolovanejším. Množili sa aj pokusy islamských síl o dobytie ostrova. Prvému čelili bratia v 1444 pod velením veľmajstra Jeana de Lastic (1437 - 1454), keď sa Rhodos pokúsil dobyť egyptský sultán. Je zaujímavé, akú obrannú taktiku veľmajster zvolil: Nechal sa Egypťanov vylodiť, a mesto odolávalo za hradbami. Keď usúdil, že hradby sú už neudržateľné, náhlym výpadom egyptský výsadok zlikvidoval. Je príznačné, že rád nedostal skoro žiadnu významnejšiu pomoc od európskych kresťanských panovníkov.

Ďalší pokus bol v 1480, keď sa dobytie ostrova pokúsil turecký sultán Mohamed II. „Dobyvateľ“. Rád pod velením prísneho veľmajstra ( vzdelaním matematika !) Pierra d´Aubussona (1476 – 1503 ) napokon so šťastím odrazil aj tento útok. Európske dvory neposkytli výraznejšiu pomoc rádu ani v tomto prípade, naopak, v tureckej armáde bojovalo veľa kresťanských žoldnierov...

Rhodos napokon stratil veľmajster, ktorý bol irónou osudu z toho istého rodu, ako veľmajster, ktorý stratil Akru, Philippe Villiers de l´Isle Adam (1521 – 1534). Na turecký trón zasadol najväčší panovník svojho národa, Sulejman „Zákonodarca/Nádherný“. Keď v 1521 dobyl Belehrad, v kvetnatom liste blahoželal novému veľmajstrovi k zvoleniu a zároveň ho vyzval, aby mu vydal ostrov... Veľmajster samozrejme odmietol, a tak v 1522 začalo veľké obliehanie pod osobným velením sultána... Po 6 mesiacov trvajúcom obliehaní napokon rytieri prijali sultánov návrh na čestný odchod, pričom si mohli zo sebou odniesť všetky relikvie, cennosti, archív a zbroj. Výnimku tvorili delá. S rytiermi odišlo aj niekoľko tisíc obyvateľov ostrova. Zachovanie rádu sa často pripisuje iba rytierskosti a dobrej vôli tureckého panovníka. V skutočnosti išlo o tvrdý kompromis. Turci neboli navyknutí na zimné ťaženia. Pre blízkosť pevniny a sultánovu prítomnosť v prípade Rhodosu urobili výnimku. Morálka tureckej armády však upadala každým odrazeným útokom, a neprispelo k nej ani zlé, daždivé počasie... Sultán však nevyhnutne potreboval úspech, a tak navrhol výhodné podmienky. (K podobnej taktike sa neskôr uchýlil aj v prípade hradu Koszeg ( Kysak,1532 )

Z pohľadu obrancov nešlo o nič iné, boli na konci so zásobami potravín, ako aj streliva, a ortieľ nad stavom pevnosti hlavného inžiniera rádu Benátčana Gabriela Tadiniho bol nemilosrdný, mesto je neudržateľné...

A tak za zdvorilých giest ostrov zmenil majiteľa. Obyvatelia potom spomínali na vládu rytierov ako druhé zlaté obdobie po antike.. Sultán si myslel, že rytierov posiela do zabudnutia. Neskôr svoju rytierskosť trpko oľutoval...

Zdroje:

1)J. Riley- Smith : The Knights of St. John in Jerusalem an Cyprus 1050 – 1310 (London 1967)
2)J. Riley-Smith : Hospitallers The History of the Order of St John (Hambledon press, London 1999
3)E. Bradford : The Shield and the Sword : the Knights of Malta ( London 1972 )
4)Terence Wise / Richard Sciollins : The Knights of Christ ( Osprey 1984 )
5)Tim Picles / Christa Hook : Malta 1565 : Last Battle of the Crusades ( Osprey 1998 )
6)Berthold Waldstein – Wartenberg : Řád Johanitů ve středověku (Academia Praha 2008 )
7)A Magyar Máltai Lovagok Szovetségének Emlékkonyve 1928 – 2003 ( Mikes kiadó, Springer tudományos kiadó, Budapest 2003 )
8)www.orderofmalta.org