Bitka pri Moháči (29.8. 1526)

Autor: Peacemaker <(at)>, Téma: Evropské dějiny, Vydáno dne: 16. 01. 2011

aktualisovaný článek

Kráľ Ľudovít II. bol tretím a zároveň posledným Jagelovcom na uhorskom tróne. Trón prevzal po Vladislavovi II. Jagelovskom, ktorého označovali aj menom kráľ Dobrze. Vladislav II. totiž na všetko iba prikyvoval slovkom dobrze (poľsky dobre) a po zlatej ére Mateja Korvína privodil tak postupný rozklad Uhorska. Väčšinu reforiem Mateja Korvína zrušil (hlavne tie, ktoré obmedzovali moc šľachty) a majetky rozdal. Istý český letopisec o ňom napísal: “Všecko rozdal, dúchody své pánum postoupil, aby jen pokoj měl“.

Ľudovít II. tak prevzal Uhorsko v nezávideniahodnej situácii. Šľachta sa vymkla kontrole a sebecky si razila iba svoje vlastné záujmy a kráľovská pokladnica zívala prázdnotou. O Ľudovítovi II. sa hovorí ako aj o predčasnom kráľovi. Údajne sa predčasne narodil a predčasne aj začal hovoriť. Predčasne ho korunovali za kráľa, predčasne vyrástol a predčasne sa aj oženil. Predčasne začal zarastať i šedivieť a predčasne zomrel vo veku 20 rokov.

Ľudovít II. sa narodil 1. Júla 1506 v Budíne. Jeho vyvolená mu bola už dávno dopredu vybraná na základe Habsbursko – Jagelovských dohôd. A tak v roku 1515 si vzal za manželku Máriu Habsburskú, dcéru kastílskeho kráľa Filipa I. Habsburského zvaného Pekný. S Máriou prišiel na uhorský dvor celý jej sprievod a zbor radcov. Bola to práve ona, ktorá tlačila kráľa ku ráznym opatreniam, ktoré Uhorsko tak potrebovalo. Medzi šľachtou sa preto šírila nenávisť a žiarlivosť voči nemeckým príslušníkom kráľovninho dvora.

Koncom februára Turek pripochodoval pred brány Uhorskej ríše, ktorú z juhu istili dve mocné pevnosti Šabac a Belehrad. Kráľ Ľudovít vyslal síce posolstvo na ríšsky snem do Nemecka a žiadal od európskych panovníkov a od pápeža pomoc, lenže snem jeho vyslanca Jeronýma Balbusa ani nepočúval. Všetci boli v tom čase zaujatí vystúpením Martina Luthera, ktorý sa postavil proti učeniu katolíckej cirkvi a nikoho netrápilo, že Turci ohrozujú Európu.

Kým kráľ a jeho dvor uvažovali, čo podniknúť, hrdinskí obrancovia pevnosti Šabac vykrvácali do posledného muža, Osmani pevnosť obsadili a útočili ďalej. Ľudovít vidiac, že šľachtu nezaujíma obrana krajiny, napokon sám vytiahol s pozbieraným vojskom ku južnej hranici Uhorska. Dúfal, že sa ku nemu veľmoži postupne pridajú. Robil si však márne nádeje. Jediný, kto poslúchol jeho rozkaz bol palatín Štefan Báthory. Práve v tom čase padla aj pevnosť Belehrad. Dve najväčšie opory, schopné ustrážiť vstup do krajiny, sa teda dostali do rúk Sulejmana. Povráva sa, že ak by obrancovia Belehradu boli v kritickej chvíli dostali aspoň sto zlatých z kráľovskej pokladnice na poživeň, pevnosť by sa bola ubránila. V krajine sa však pre verejný prospech nenašlo ani biednych sto dukátov. Našťastie pre Uhorsko a Európu Sulejman nepokračoval vo vojne a odtiahol domov do Istanbulu.

Uhorsko si na čas mohlo vydýchnuť a s pribúdajúcim časom sa na osmanskú hrozbu začalo aj zabúdať. Šľachta opäť intrigovala proti sebe v snahe ukrojiť si čo najviac pre seba a kráľove snahy na nastolenie poriadku vytrvalo ignorovala. Na rázny postup voči rozvadeným a intrigujúcim šľachticom nemal Ľudovít II. dostatok síl ani skúseností. Sulejman sa po konsolidácii svojich síl a dobytia Rodosu mohol pustiť do svojej ďalšej obete – Uhorska. Svojim zámerom sa nijako netajil. Sulejman dokonca poslal uhorskému kráľovi list, kde mu svoj úmysel oznamoval v znení: „ Ja! Ktorý som cisár cisárov, kráľ kráľov a pán panujúcich, tôňa Boha na zemi, zvrchovaný pán Bieleho a Čierneho mora – Románie, Anatolska, Korománska a za morom Georgiánie a Asímie a Halepa a Egypta a Jeruzalema a Božieho hrobu a mnohých iných krajín, ktoré otec mečom dobyl a prešiel, a ktorý bol sultán, syn Bajazetov, cisár Selim, a ktorý som ja, syn Selimov, sultán Sulejman Sijach, ja k tebe toto hovorím – a ty ma počúvaj! Tvoja ríša sa podobá stajni. Ja, cisár Turkov a Grékov, najvznešenejší syn Mohamedov, chcem tvoje vojsko biť a zničiť. Tučné voly a kniežatá tvojich vojakov chcem dostať pod svoje jarmo!“

Kráľ tento list bral vážne a vyzýval šľachtu na prípravy. Správa o tomto liste sa rozniesla po Európe a pápež dokonca vyslal do Uhorska legáta Antonia de Burgia, ktorý mal preveriť pripravenosť Uhorska voči tureckej hrozbe. Pápežský legát vo svojej správe pre Rím v júli 1526 napísal: „ Musím otvorene vyznať, že táto krajina nie je schopná brániť sa a je vydaná napospas nepriateľovi. Aj z vojny vyjde tak, ako si to bude želať nepriateľ. Veď či si možno predstaviť, aby Uhorsko mohlo viesť vojnu proti celej tureckej moci, keď jeho kráľ a magnáti vôbec nerozmýšľajú o tom, aby vojsko brániace kráľovstvo dostalo plat? Kráľ je v takej situácii, že často nemá čím uhradiť výdavky na svoju kuchyňu, magnáti sa svária medzi sebou a šľachta je rozbitá do mnohých proti sebe stojacich skupín... Môžu iba raz začať vojnu, ale tá sa skončí ich porážkou! “

Napriek výzvam pápeža Klementa VII. všetkým európskym panovníkom, v ktorých apeloval na kresťanskú solidaritu, pripomínajúc hrozbu celému kresťanskému svetu, bol finančný i vojenský príspevok ostatných krajín ,s výnimkou Čiech a Rakúska, zanedbateľný. Pápež dal k dispozícii všetky výnosy z cirkevných majetkov v Uhorsku – a nebolo ich málo – na potreby vojska. Povolil tiež roztaviť polovicu zlatých a strieborných sakrálnych predmetov z kostolov a kláštorov v krajine a raziť z nich mince. V júni 1526, keď sa takmer stotisícová armáda sultána Sulejmana II. vydala na pochod, kráľ Ľudovít II, vyhlásil insurekciu, čiže brannú pohotovosť. Podľa jeho príkazu po všetkých stoliciach nosili krvavý meč na znak všeobecného ohrozenia. Zvolávali tak bojaschopných šľachticov do vojska. Napriek tomu všetkému sa podarilo zhromaždiť sotva 30 000 bojovníkov.

Po obsadení Petrovaradína sultán Sulejman postupoval dovnútra krajiny bez toho, žeby musel prekonávať väčší vojenský odpor. V noci z 23. Na 24. augusta 1526 sa v hlavnom stane Uhorských vojsk konala hektická porada. Poslovia oneskorených magnátov vyzývali kráľa na taktický ústup, aby tak vyčkal na blížiace sa posily z Čiech a Moravy a hlavne na sedmohradského vojvodu Jána Zápoľského. Jeho armáda čítala podľa istých zdrojov až 40 000 mužov. Do boja sa však príliš neponáhľali. Ján Zápoľský síce poslal ku kráľovi tiež svojho posla a radil mu, aby sa stiahol a spojil tak svoje sily s ním, dodnes však pretrvávajú špekulácie o jeho zákulisnom vyjednávaní so Sulejmanom ešte pred samotnou bitkou a hľadením si výlučne svojich vlastných záujmov. Šľachtici o žiadnom ustupovaní nechceli ani diskutovať a nechali sa dokonca počuť, že Turka zaženú iba honosnými prsteňmi, ktoré majú na rukách. Kráľa dokonca označili za zbabelca, ak by sa rozhodol ustúpiť. Ľudovít II. tak nemal inú možnosť len určiť miesto a čas stretu. Vybral si ráno 29. augusta, miesto - Moháč. Musel dokonca aj založiť svoje staré rodinné šperky, aby vôbec mal pre seba na kvalitnejšiu výzbroj. Tak bola na tom kráľovská pokladnica biedne. Na porade sa aj určili hlavní velitelia vojska. Boli to kaločský arcibiskup Pavol Tomori a Juraj Zápoľský, brat sedmohradského vojvodu Jána Zápoľského. Poľský vojvoda Leonard Gnojenský navrhol, aby sa vojsko opevnilo vozovou hradbou a vyčkalo na osmanský útok. Horúce hlavy uhorskej šľachty však odmietali všetky rozumné návrhy a opojené svojou vlastnou pomyselnou udatnosťou presadili svoje. Uhorské velenie situáciu značne zľahčovalo. Vojsko nastupovalo do boja veselo, takmer bezstarostne. Keď kráľ vychádzal zo šiatra, spýtal sa ho jeho verný kuchár Eliáš:

-Kde ťa mám, kráľ môj čakať s obedom?

-Sám boh dobrý vie, kde budeme dnes obedovať. – Odvetil kráľ.

Pavol Tomori patril medzi skúsených vojenských veliteľov a v pevnosti Petrovaradín bol odhodlaný postaviť sa Turkom na odpor a zastaviť ich stoj, čo stoj. Na príkaz dvora musel však hrad opustiť a prenechať ho tak Turkom. A tak sa v to ráno 29. augusta 1526 na moháčskom bojisku postavili proti sebe vojsko Ľudovíta II. pod velením Pavla Tomoriho v počte necelých 30 tisíc mužov a vojsko sultána Sulejmana v počte 60 tisíc mužov pravidelnej armády a ďalších 35 tisíc mužov iregulárnych jednotiek (na tento fakt sa dosť často zabúda). Sultán Sulejman doma zvaný aj ako Nádherný, alebo Dobyvateľ sa mohol na konci svojho života pochváliť tým, že v trinástich veľkých ťaženiach zväčšil Osmanskú ríšu tak, ako žiadny z jeho predchodcov, alebo nasledovníkov. Turci mu dali aj prívlastok – Zákonodarca, lebo vydal viaceré zákony týkajúce sa štátneho zriadenia, správy a vojenskej organizácie Osmanskej ríše. Vynikal nielen ako vojvodca, ale aj ako diplomat. Po raňajšej modlitbe sa jeho vojsko pohlo z tábora. Na jeho čele už tradične postupovali jednotky z Rumélie (Osmanská provincia v juhovýchodnej časti Balkánskeho polostrova) . Za nimi šli jednotky z Anatólie (severozápadná časť malej Ázie) a nakoniec vybrané (elitné) vojsko sultána. Časť osmanských jednotiek pod velením begov Baliho a Khashreva sa vyčlenila s úmyslom zabrániť možnému príchodu omeškaných uhorských oddielov na bojisko a v pravý čas uskutočniť obchvat. Tento manéver neušiel pozornosti Tomoriho, ktorý vyslal proti nim neveľký jazdecký oddiel pod velením Gašpara Ráškaia. Uhorské vojsko bolo rozložené na juh od riečky Borza vo výške dnešnej obce Borzó, vo vzdialenosti asi 2-2,5km od terasy, odkiaľ sa očakával útok Turkov. Tomori chcel využiť terén proti Osmanom tak, aby mali čo najviac sťažený postup a museli sa púšťať po rozmoknutých oraniskách z mierne terasovitého briežka, čo malo narušiť ich zostavu. Ako neskorší vývoj ukázal, voľba postavenia nebola šťastná, lebo Turci mali z výšin prehľad o rozložení a pohyboch protivníka, pričom členenie ich zostavy zostalo sčasti ukryté. Bojová zostava kresťanských vojsk mala dva sledy. Prvý bol rozdelený na tri časti: na pravé a ľavé krídlo a na stred. V centre prvého sledu sa sústredila pechota v počte asi 10 tisíc mužov a po krídlach bolo rozmiestnené jazdectvo pod velením Petra Peréniho a chorvátskeho bána Františka Baťáňa, premiešané s pechotou. Do prvej čelnej bojovej zostavy bolo začlenené aj delostrelectvo, pozostávajúce z 9 diel veľkého kalibru a asi z 80 poľných diel stredného kalibru. Pavol Tomori ako hlavný veliteľ sa zdržiaval v prvom slede na pravom krídle. Druhý sled tvorilo viacero radov a v jeho strede zaujal miesto aj panovník. Vedľa neho zástavník podľa starej obyčaje bez ostrôh, aby nemohol pobodnúť koňa na útek. Svojim spôsobom to bola záloha skladajúca sa prevažne z ťažkého jazdectva, zabezpečeného na krídlach ľahkým jazdectvom a pechotou. Šírka bojového šíku uhorských vojsk, prispôsobená terénu, bola pomerne veľká. Dosahovala 4-4,5Km. Z toho jasne vyplýva, že velitelia sa usilovali predísť eventuálnemu obkľúčeniu.

Tomori chcel využiť aj fakt, že ešte nie všetky jednotky Osmanov prišli na bojisko a ich línie boli stále v pohybe. Rozhodol sa preto zaútočiť. Prvá fáza bitky sa vyvíjala zdanlivo priaznivo pre Uhrov. Delostrelectvo začalo paľbu a pravé krídlo predného sledu pod velením Tomoriho napadlo rumélske jednotky. Zároveň sa pohla pechota a začala útočiť na janičiarov na pravom krídle rumélskych vojsk vedených veľkovezírom Ibrahimom. Ľavé krídlo zatiaľ vyčkávalo, lebo proti nemu postupujúce anatolské oddiely ešte nebolo vidieť. Úder pravého krídla bol zdrvujúci. Vyvolal medzi Turkami paniku, ba rumélske jednotky začali ustupovať. Náraz jazdy do osmanskej línie bol taký silný, že telá Turkov poletovali vzduchom. Niektoré pramene považujú tento ústup za fingovaný, ktorý mal vlákať útočiacich pred hlavne osmanských diel. V tejto fáze bitky poslal Tomori kráľovi správu so žiadosťou, aby sa pohol do útoku aj s druhým sledom. Ukázalo sa však, že zle odhadol rozloženie a silu nepriateľa. Po rozrazení rumélskych jednotiek sa jazdectvo pod vedením Baťáňa ocitlo pred zabarikádovanými, reťazou pospájanými delami, krytými ničivou paľbou z pušiek janičiarov. Osmani tu vraj sústredili až 150 diel, ďalších 150 mali v iných zostavách. Bolo nemožné túto líniu preraziť a pod salvou diel a pušiek bola jazda doslova zmasakrovaná. Za nimi postupujúca pechota sa vklienila do medzery, ktorú prerazilo uhorské jazdectvo a tam ju čakala rovnaká skaza. Nepriaznivú situáciu sa nepodarilo zvrátiť ani druhej vlne útoku, v ktorej bol aj kráľ Ľudovít. Pod paľbou diel a pušiek Janičiarov sa zdecimované pravé krídlo dalo na útek. Peréniho ľavé krídlo zaútočilo o niečo neskôr než Tomori, až keď sa objavili anatolské jednotky sultána. Uhorskí bojovníci sa prekonávali v udatnosti, ako to priznali aj nežičliví tureckí kronikári, no presilu nedokázali poraziť. V tom štádiu bitky už aj vyčlenené krídlo bega Baliho zaútočilo na uhorský tábor, usilujúc sa o obchvat. Tam sa bránili menšie skupiny, ale turecké jazdectvo ich čoskoro zmietlo. Niekoľko mužov čo prežilo, zutekalo. Ťažkoodení žoldnieri bojujúci v strede formácie pochopili, že nemajú šancu ujsť a preto sa zomkli do akejsi štvorcovej formácie v strede bojového poľa a bránili sa náporu Turkom zo všetkých strán. Hrdinsky padli do jedného. Nohy na plecia vzal aj kráľ Ľudovít keď z jeho osobného zboru zostali už len dvaja rytieri. V chvate sa brodili cez mŕtve rameno Dunaja, po búrke rozvodnené, ale na druhý breh vyliezol len jeden z rytierov. Za necelé dve hodiny bolo po všetkom.

Straty na uhorskej strane sa odhadujú približne na 10 tisíc pešiakov, okolo 4000 jazdcov a asi 5000 miestnych občanov a utečencov pred Turkami. Straty Turkov sa podľa toho istého prameňa odhadujú na 15 tisíc mužov. Bitka pri Moháči si teda vyžiadala približne 35 tisíc ľudských životov. Telo Tomoriho našli Turci na bojisku. Odrezali mu hlavu, ktorú nastokli na kopiju a vystavili pri vchode do tábora.

Sulejman Dobyvateľ v prvej chvíli neveril, že vyhral boj s armádou veľkého Uhorského kráľovstva. Domnieval sa, že zviedol bitku s predsunutými vojmi a hlavná armáda ešte len príde. No keď bolo celkom jasné (na druhý deň), že uhorská armáda sa rozsypala ako domček z karát, usporiadal ukrutné divadlo. Všetkých zajatcov – okrem troch šľachticov, ktorých prepustil – dal povraždiť (celkovo okolo 1500, z ktorých bola väčšina urodzeného pôvodu). Potom prikázal zoradiť dvetisíc odrezaných nepriateľských hláv a vykonal pred nimi veľkú vojenskú prehliadku. V okolí dal povraždiť všetkých obyvateľov okrem detí do 7 rokov. Vzápätí si sadol do poľného stanu a napísal matke list o svojom veľkom víťazstve.

Vinu za porážku kládli v Uhorsku arcibiskupovi Tomorimu. Len málokto sa však zamyslel nad tým, že musel vybojovať bitku so silnejším protivníkom v jednoznačne nevýhodných podmienkach, keď jeho dobre mienené rady, aby zaútočili na Osmanov oveľa skôr, už pri strategicky výhodnejších riečnych podmienkach mimo centra krajiny alebo pri Petrovaradíne, na kráľovskom dvore nebrali do úvahy. Uhorské vojsko prijalo boj s početne omnoho silnejším protivníkom bez sústredenia všetkých branných síl krajiny. Nedošlo k spojeniu kráľových vojsk s vojskami sedmohradského vojvodu Jána Zápoľského, ktorý v tom čase táboril pri Tise s asi 30-40-tisícovou armádou, ani s oddielmi Krištofa Frankopána, pohybujúceho sa v okolí Záhrebu. Obaja vyzývali panovníka, aby sa nepúšťal do boja, ale Zápoľského nečinnosť vyvolávala podozrenie, že sám poškuľuje po kráľovskej korune, a šľachta presvedčila panovníka, aby sa pustil do boja. Okrem číselnej prevahy Turkov určitý podiel na vojenskej porážke mala aj nevhodná voľba miesta boja, zanedbanie prieskumu, výrazná prevaha tureckého delostrelectva, malá pozornosť venovaná krídlam bojovej zostavy , čo v konečnom dôsledku umožnilo Turkom uskutočniť obchvatný manéver (naširoko roztiahnutý Uhorský šík bol považovaný za dostatočnú ochranu proti obchvatu), a podobne.

Bitka pri Moháči bola iba prvým krvavým dejstvom drámy, ktorá mala katastrofálne pokračovanie. Na vyše 150 rokov sa Uhorsko ocitlo pod nadvládou tyranie a útrap Osmanskej ríše. Bitka pri Moháči sa aj považuje za významný predel vo výklade našich dejín. Uzatvára sa stredovek a Uhorsko sa ocitá na prahu novoveku.

Použité zdroje: Slovensko-vojenská kronika (V.Segeš a kolektív), Stredoveké Slovensko (M.Kučera) , Turecká vojna (V.Plicka a F.Volf), Dejiny Slovenska (D.Kováč) , Slovensko – dejiny (R.Marsina, J.Tibenský a kolektív) , Bitky a bojiská v našich dejinách (V. Dangl) , Kniha kráľov – panovníci v dejinách Slovenska a Slovákov (V.Segeš a kolektív)

Diskuse:Bitva u Moháče.